Párky! Kto chce párky? Frankfurtské párky...

Do Frankfurtu som pricestoval pred pár týždňami a priznávam, okrem dvoch kufrov som si privliekol aj predsudky. Rozšírenú predstavou o chladných a formálnych obyvateľoch tejto krajiny. Klopem na drievko, tento pobyt zatiaľ hovorí o opaku. Až na agresívnych futbalových fanúšikov stretávam príjemných ľudí a dúfam, že to tak i zostane.

Jedna z tvárí Frankfurtu.

A toto tá druhá, ktorá hovorí o Frankfurte, metropole finančníkov.

Pred dvoma týždňami tu bol Volkenkratzer Festival, Festival mrakodrapov. Bežne počas roka je otvorená vyhliadková plošina iba na jedinom z toho množstva, ktoré tu sú. Počas tohto jediného víkendu sa dá kuknúť dolu z viacerých. Tak sme sa v sobotu (prvý deň po dlhom čase čo vyšlo slnko a teploty sa neblížili bodu mrazu - hmmm a všetky kabáty pekne v skrini 800 kilákov ďaleko odo mňa) vybrali do mesta a postavili do radu čakajúcich pri hneď prvom, ktorý bol po ceste. Po pol hodke prešľapovania na mieste nám dievčinka od organizátorov povedala, že nadarmo vyčkávame, keď sme si lístky nekúpili vopred cez Internet. Nevadí, kukli sme koncert miestnej Jadranky (vydržali sme rovnako dlho ako by sme vydržali na koncerte tej slovenskej) a poobezerali sa po dákych iných zábavkách. Jednou z nich bol vertikálny futbal na jednej z budov s hráčmi (a loptou) visiacimi na lanách. Znie to čudne, ale výborná zábava.

Prvý raz čo ma sledovanie futbalu bavilo.

A toto je tak asi najväčšia atrakcia, ktorú v meste môžete vidieť (a to nemyslím toho týpka s Colou)

Roky som sa vyhýbal tým typickým nemeckým bielym párkom, lebo sa mi zdali "podozrivé". Tu som im dosť prepadol a okrem silnej závislosti na Cola Zero, mám už absťáky aj pri nedostatku tohto "matroša".

Chalan má na sebe 30 kg vážiacu konštrukciu, pojazdnú predajňu. Na chrbte nádobu s plynom, ktorým kúri pečúcim sa párkom.

Na Zeil, hlavnej nákupnej ulici je aj obchoďák s takouto "dierou" vo svojom strede.

Doteraz, keď som niekam cestoval, zvyčajne som býval v pozícii toho, kto si zvyká na kultúrne rozdiely. Vďaka podobnosti našich kultúr to odpadá a namiesto toho dávam školenia o kultúrnych zvyklostiach svojim indickým kolegom. Napríklad o tom 

• ako ukladať príbor, aby čašník vedel či už sme dojedli alebo nie, 
• že treba hovoriť ďakujem a prosím, aj keď v Indii to nie je zvykom, dokonca sú také indické jazyky, kde slovo pre ďakujem ani neexistuje, lebo ho "netreba" (ako mi vysvetlili)
• že možno v Európe beztrestne prejsť prechod aj na červenú (teda, ak nás čosi nezrazí,
• že žemľu netreba krájať príborom, ale môže sa vziať do ruky.

Kolega to dotiahol ešte trošku ďalej, a tak teraz už aj svoju obľúbenú pochúťku, sladký croissant, ktoý jedáva buď so syrom alebo s hranolkami (!), krája príborom. 
Na oplátku som sa dozvedel ďalšie zaujímavosti o Indii, mojej obľúbenej krajine (nie náhodou zároveň krajine s najlepšou kuchyňou na svete, mňam).

• kaviár sa v Indii nejedáva po jednotlivých vajíčkach, ale celý orgán, kde sú v rybe uložené sa vyberie a opraží,
• surové ryby nefičia, ani údený losos mojich kolegov neoslovil,
• v indických bazénoch je toľko chlóru, že na ich snedšiu pokožku to pôsobí ako pobyt v solárku a po kúpaní im ešte viac stmavne, 
• v Bangladéši skupiny mladých mužov mali za cieľ konvertovať mladé žienky z hinduizmu na islam, zamotali im hlavy a tie to radi urobili, následne mladíci za každú dostali odmenu (z čím vyššej kasty dievčinka tým viac).

Tiež tu majú most, na ktorý zaľúbené páriky pripínajú visiace zámky. Na tom talianskom, kde táto tradícia vznikla ich vraj začínajú po troškách odstraňovať, pretože ich váha už ohrozuje statiku mosta.