nedeľa 20. mája 2018

Malajzia - Kuala Lumpur, jedlo, politika, rasizmus a čo som sa ešte podozvedal

Kuala Lumpur

Po sobotňajšom výlete do mesta Melaka som v nedeľu vyrazil do Kuala Lumpur. Už pred rokmi sme tam boli s Paničkou na víkend a neboli sme z toho zážitku na odpadnutie. Ako keď sa nás zahraniční známi pýtajú či majú ísť pozrieť bratislavské Staré mesto (môžete, ale stačí vám na to 15 minút rýchlejšej chôdze a zázraky nečakajte).

Taxikár cestou do mesta (pol hodka zo Cyberjaya, kde som býval) vravel, že radšej ako do KL som mal ísť na sever do Genting Highland. Stredisko v horách, kde je kasíno a zábavný park a Malajčania tam chodia radi aj kvôli tomu, že je tam chladnejšie (hory). Koncom roka tam má otvoriť zábavný park 20th Centrury Fox, ak bude aspoň taký dobrý ako Universal Studios, ktoré sme navštívili v Singapore, tak tam by som nášho Pipka vzal rád.
Ako sme sa rozprávali so šoférom, zistili sme, že aj on robil pred prá rokmi v našej firme. Návrat k IT ho však neláka, pretože ho podľa vlastných slov, viac baví šoférovanie.

V Kuala Lumpur som sa najskôr vybral do Motýlieho parku, Butterfly Park. Jedného z miest, kam sme sa pri našej návšteve nedostali. Parčík je krásny, upravené cestičky, nad celým je natiahnutá sieť, aby im motýle neodleteli a strávil som tam skoro až 15 minút (ak nie ste práve lepidopterista, expert na motýle, tak tá štvrť hodka je až až).



Odtiaľ som šiel do neďalekej Botanickej záhrady, kde som strávil pár nádherných sekúnd. Vošiel som, sám seba sa spýtal, či nemám lepší program ako sa pár hodín motať pomedzi stromy a tak sa otočil a vyrazil do centra.

V centre za pozretie stojí sultánov palác. A to je tak všetko. Populárne (= plné turistov) sú aj trhy na jednej z ulíc (obchodík na obchodíku a v každom to isté, najčastejšie slnečné okuliare). Najviac času som strávil v neďalekej tržnici (dôvod: jedlo), kde sú desiatky obchodov s rôznymi tradičnými maskami, soškami a inými nevyhnutnosťami (vecí, ktoré o pár mesiacov či rokov tak či tak vyhodíme som odtiaľ dovliekol plný kufor).

Veľa turistov tiež zvykne zamieriť k Petronas towers, mrakodrapom-dvojičkám, ktoré sú vo výške spojené chodbou, mostkom (údajne najvyššie takéto prepojenie budov na svete). Tentoraz som sa tam ani nedostal a dobre najedený sa vrátil do hotela.

Jedlo

Malazjská kuchyňa ma neočarila. Väčšina receptov pozostáva z kuraťa a ryže, bez výrazných chutí. Jedine čo sa mi pozdávalo, že ku každému jedlo podávajú sušené malé slané rybky, ančovičky.

Jeden jediný raz som bol v hoteli na raňajkách. Podávali tam light malaysian breakfast, ľahké malajzské raňajky, skôr mi to pripomínalo menší obed. Dalo sa vybrať iba spomedzi rôznych druhov kuraťa s ryžou. Terminológia: ryžové políčka sa nazývajú paddy fields, no už uvarená ryža sa volá nasi. Preto aj veľa jedál začína slovom nasi, napríklad Nasi lemak, Nasi goreng a podobne.

Jediné malajzské jedlo, ktoré som ako tak zobral na milosť je malajzský kebab na paličke (ako ražniči), satay.

Jedáva sa s vidličkou a lyžičkou (namiesto noža - kolonizátori nechceli, aby bolo obyvateľstvo ozbrojené). V čínskej a japonskej paličkami a v kórejskej reštike som videl, že spolustolujúci mali v pravej ruke paličky a v ľavej si pomáhali lyžičkou.

Napriek tomu však na gastronomický výlet do Malajzie smelo zamierte. Vďaka prisťahovalcom z Thajska, Indonézie, Číny či Indie (tradičné reštiky prevádzkované príslušníkmi indickej moslimskej komunikty sa nazývajú mamak shop), hladný nebudete, naopak, chuťové poháriky vám srdečne poďakujú a váha v kúpeľni od radosti o pár kíl podskočí (true story).

V celej krajine nie je zvykom dávať sprepitné, to býva ako servisný poplatok, service fee, zahrnuté do ceny. A skutočne sa čudujú pokiaľ čašníkom nejaké peniaze chcete nechať.

Štandardným podávaným nápojom je tee tari, osladený čaj s mliekom, podobný ako chai v Indii (aj keď nechutí až tak dobre). Iné nápoje v ponuke:

  • Teh O - rovnaký čaj, no bez mlieka (neskúšal som, s mliekom je výborný)
  • Teh C - bez cukru
  • Cham - káva s čajom (neskúšal som, vraj blééé)
  • Milo - čokoládové mlieko (predpokladám ako naše Granko alebo Nesquick)
  • Kopi - káva
Videl som v ponuke jednej reštiky vegetariánske kura, údajne zo sóje.

Do hotela je zakázané si doniesť ovocie durian (kvôli zápachu) a mangosteen (červené ovocie, ktorého farby dužiny je nevyprateľná, nejde ničím dole).

V jednej hamburgerárni dávali k jedlu ľuďom gumené rukavice, aby pri jedení rukami nezašpinili.

Tradične sa údajne stoluje na zemi (sedí sa na zemi, jedlo je na nízkych stolíkoch), v reštauráciách to nebolo bežné a jediné miesto, kde mali takto upravenú časť reštaurácie bola indonézska (kuchňa z Bali, mňam).

V sushi reštike sa mi páčilo, že okolo stolov viedli koľajnice a hotové jedlo priniesol presne pred správny stôl robotický vozík, ktorý hostí vyzval, aby si z neho jedlo zložili (Please collect your food. Thank you.).

Jazyk

Bol som na filme Terminal (hrozné hodnotenie na IMDB, ešte horšie na Rotten Tomatoes, ale nič iné v kine nebolo, bola len polnoc, takže do štvrtej ráno by som aj tak ani oka nezažmúril a nakoniec to bolo celkom fajn).
Aby som efektívne využil čas (nielen chrúmaním pukancov), z tituliek som sa učil malajzské slová (kolegovia mi ešte zopár nadávok do zoznamu pridali):

  • jahanam [džahanam] - damn (angl.), po našom do kelu (takto prekladajú anglické fuck), bežne sa toto slovo nepoužíva
  • bagus - dobre
  • tidak - nie
  • awak - ty
  • awak cantik [čanti] - si nádherná 
  • cun [čun] - cute
  • bukan - však?
  • saya - ja
  • bodoh [bodo] - idiot, hlupák
  • babi - you pig (neprekladám)
  • sundal - a horea slut (neprekladám)
  • pukimal - veľmi často používané a veľmi vulgárne (puki - vagína, mal - mama)
  • kongnek [konke] - fuck (z mandarínčiny)
Keď poďakujete (terima kasih), odpovedia vám sama sama (nemáte za čo).

Kolega z Indie vraví, že malajzské terima kasih (ďakujem) znie ako začiatok nadávky v jazyku hindi:
  • teri znamená tvoja (your),
  • ma je mama (mother),

a podľa neho len zriedka veta, ktorá začína slovami Tvoja mama... skončí ako pochvala.

Uber a Grab

V krajine už nefunguje Uber, vytlačila ho lokálna služba Grab (názov sa musí určite pozdávať Donaldovi Trumpovi, ten je svojím grab-ovaním známy). Apka v mobile ako náš Hopin, nainštaloval som si, pridal do profilu kreditku a do práce sa vozím bez zdržovania sa hotovosťou (platiť hotovosťou sa síce dá tiež, ale načo). Uber si údajne v tomto svojom konkurentovi kúpil podiel (vraj vlastní okolo 25%).

Ako som už spomínal skôr, bežné taxíky vôbec neodporúčam (okrem iného sú drahšie ako Grab a pri Grab máte istotu, že vodič nájde vašu destináciu).

V Indii som tiež chcel používať lokálnu appku na rezerváciu taxíkov (Olacabs), ale všetky podobné služby v Indii vyžadujú indické mobilné číslo, takže som neuspel. Tu zahraničné číslo nie je prekážka.

Za tie takmer dva týždne som stretol niekoľko vodičov a celkom ma dostal jeden, ktorý mal z hornej strany čelného skla asi 30 cm čierny nepriehľadný pás. Chápem, že kvôli slnku (nepýtal som sa, či ešte nepočul o slnečných okuliaroch), ale prečo si nedal priehľadnú tmavú fóliu ako ostatní a radšej zvolil celý deň sledovať svet cez úzky priezor ako v tanku, to nerozumiem.

Iný šofér ma celkom vydesil. Nasadnem k nemu (dopredu) a na zemi sa mu váľa bejzbolová pálka. Pripomenulo mi to incident z Bratislavy spred pár rokov, kedy som videl ako dve autá zastali na Štefánikovej, z prvého vyskočil týpek s bejbolkou a šup za vodičom do druhého (ako to pokračovalo neviem, ale už ten začiatok bol desivý). Takže, keď som tento nástroj videl u šoféra v Malajzii, tak som sa pýtal samého seba, či som krajinu nechválil prečasne, či predsa len neklesli na úroveň nášho hlavného mesta. Keď som sa spýtal taxikára, či to má na neplatiacich zákazníkov, tak sa len usmial a ukázal, že je to mechanická uzamykacia páka na volant. Reputácia Malajzie zachránená.

Šoféri mi tiež hovorili rôzne infošky o tom ako Grab funguje. Každý deň musia zložiť depozit 30 ringgit (7EUR), aby vôbec mohli jazdiť. Ak majú zákazníkov, tak sa im tieto peniaze čoskoro vrátia, ak v ten deň príliš nejazdia, tak si depozit Grab ponechá.

Sťažovali sa, že síce Grab po dosiahnutí určitého počtu buď jázd, kilometrov alebo zákazníkov, odmeňuje vodiča tým, že mu začne platiť viac, ale aby plateniu navyše predišli, začne tohto vodiča znevýhodňovať, aby ten magický počet jázd, kilometrov alebo zákazníkov alebo čoho, tak ľahko nedosiahol (vodič sa dostane až na koniec zoznamu áut, z ktorých aplikácia priraďuje).

S príchodom Grab tiež narastá počet ľudí, ktorý si na pôžičku kúpia auto (či viac), prenajmú ho vodičovi Grab a príjem z prenájmu použijú na splatenie pôžičky na auto.

Politika a rasizmus

O politike som sa nerozprával so samotnými Malajcami, ale informácie mám len od kolegov, ktorí sa síce narodili v krajine, ale sú čínskeho alebo tamilského pôvodu. 

Zhodli sa, že komunity medzi sebou vychádzajú dobre (aj zmiešané páry sú v pohode), nerozdeľuje ich národnosť ani náboženstvo, ale snaží sa o to politka.

Predchádzajúca vláda tvrdo presadzovala malajské obyvateľstvo na úkor menšín, kolegovia v tejto súvislosti hovoria o rasizme.

Malajčania sú uprednostňovaní v armáde či práci pre vládu, majú výhodnejšie podmienky nákupu pôdy či domov. V školách údajne fungujú kvóty, 60% miest je vyhradených pre Malajčanov, 20% pre indickú and 10% čínsku menšinu (kde sa podelo zostávajúcich 10% neviem).

Čo som sa ešte dozvedel...

V Indii bývam vždy zhrozený z toho, keď vidím mužov, ktorý si nestrihajú nechty na malíčku. A teda tých je. Vyzerá to pre mňa čudne. Teórií prečo to robia je viac (či už, aby sa mohli špárať v uchu alebo je to prejav príslušnosti k vyššej vrstve). Jedného tamilského kolegu, ktorého som v Cyberjaya stretol, som sa na to spýtal (on si dokonca nechával dlhé nechty na oboch malíčkoch a palci). Otázka ho zaskočila (a vraj celkom pobavila), no ani na sekundu som mu neuveril, keď sa ma snažil presvedčiť, že:

  • on nevie, že je to zábava,
  • to vyzerá lepšie,
  • nechápe prečo aj ostatní si tie nechty nechávajú narásť.

Malajzský kolega, moslim, vravel, že u nich funguje sharia police (náboženská polícia). Počas Ramadánu zakročí proti moslimom, ktorí jedia na verejnosti alebo kontroluje, či páry, ktoré si objednali noc v hoteli sú skutočne manželia. Ešte spomenul, že gay manželstvá sú ilegálne a muž môže mať až štyri manželky (preboha a to načo?).

Postupne sem do tohto príspevku dopisujem, takže sem ešte niekoľko informácií pribudne.

sobota 19. mája 2018

Malajzia - Malacca City (Melaka)

Keď som sa počas týždňa pýtal kolegov čo sa dá v okolí robiť, len trochu bezradne pokrčili plecami, lebo podľa nich v Kuala Lumpur či blízkom okolí toho veľa na videnie nie je.
Keď už mi teda poriadny tip nedali miestni, Panička vygooglila, že by som mohol ísť do mesta Malacca City, ktoré je neďaleko (148 km južným smerom) a ktoré je od roku 2008 v zozname svetového dedičstva UNESCO (na čo vás každú chvíľu v meste upozorní nejaký nápis či plagát). 

Melaka World Heritage City
Malacca City je hlavným mestom jedného zo 14 malajzských štátov, štátu Malacca. Celý štát má len dvakrát toľko obyvateľov ako Bratislava.

TripAdvisor poradil, že najjednoduchšie sa dá to Melaky dostať busom. V sobotu ráno som vyštartoval na stanicu Terminal Bersepadu Selatan (všetci ju označujú ako TBS), z ktorej sa vyráža na juh krajiny. 
Keď dobudujú Mlynské Nivy, dúfam, že budú aspoň takou funkčnou stanicou ako TBS. Po kúpení lístku (autobusy do Melaky idú aspoň raz za hodinu) - nedalo sa kartou, zídete do poschodie nižšie do čakárne (tam vás pustia turnikety iba s platným lístkom, takže žiadny bezdomovci sa tam potulovať nebudú - spomienka na zbúrané Mlynské Nivy).

Čakáreň na TBS
Podobne ako na letisku sú aj tu gates, brány z ktorých busy odchádzajú. Všade sú informačné panely, takže presne viete odkiaľ váš spoj ide, či už sa doň nastupuje.

Cesta do Melaky trvala dve hodky a bolo to typické ázijské peklo. Nie šoférovou jazdou, ani cestami. Šofér šiel kľudne, cesty majú výborné a väčšinu času idete po diaľnici. Ako tu však býva zvykom, šofér vypiekol klimatizáciu na stav blížiaci sa bodu mrazu, takže pekne vybrať svetrík, čapicu, kapucňu (keby som mal rukavice a šál, neváham ani s nimi). Domáci v tričkách si predpokladám pri pohľade na mňa klopali na čelo.

Po príchode do Melaky si rovno kúpte lístok na cestu späť (na rozdiel od TBS, kde sa centrálne nakupujú lístky všetkých spoločností, tu má každá prepravná firma vlastnú búdku, tak ich zopár poobchádzajte a vyberte si spoj v pre vás najvhodnejšom čase). Na prehliadku mesta si vyhraďte tri hodinky (vrátane obeda), možno štyri pokiaľ chcete ísť aj na plavbu loďou po rieke. Ďalšie dve hodky si rezervujte na cestu z autobusovej stanice do centra a späť. 
Autobusová stanica má dve časti, domestic a interstate. Z TBS prídete na interstate, medzištátnu časť. Do centra odídete z nástupiska č. 17 v domestic, domácej časti. 
Tam, kde vás na červenom námestí autobus vyhodí (určite tú zastávku nepremeškáte, všetky budovy sú červené a vystúpia spolu s vami všetci turisti), tam aj o pár hodiek na rovnaký autobus nastúpite na cestu na stanicu.
Cez námestie ide jednosmerka, autobus sa otočí do protismeru neskôr. Teda oveľa neskôr (cesta do centra trvá 25 minút, cesta späť dvakrát toľko). Bus sa späť na stanicu naozaj neponáhľa a pomotká sa kade-tade (uvidíte najmä množstvo hotelov v pobrežnej časti, Melaka naozaj musí byť obľúbeným strediskom).

Hlavná turistická atrakcia - kostol na červenom námestí
Upozornenie na kostole: Nenechávajte svoje cennosti bez dozoru, keď ich ostatní uvidia, môžu si myslieť, že to boli vyslyšané ich modlitby.


Na cestu po mestečku som si dohodol sprievodkyňu, ktorá ma zobrala do svojej  trishaw [trišó], ozdobeného bicykla s naboku pripojeným vozíkom. Pred kostolom na červenom námestí sú ich desiatky, stačí si vybrať taký najmenej gýčový (to sa mi úplne nepodarilo, ten náš bol obložený samými žltými pokémonmi, iné boli Mimoňmi, plyšovými žralokmi a podobne). Výzdoba kvôli turistom. Za 40 minútovú jazdu sme sa dohodli na 50 ringgitoch (10,68 EUR podľa dnešného kurzu), porovnajte so sumou 10 ringgit za samotnú 2 hodinovú jazdu sem busom.

Mesto založil indonézsky bojovník Parameswara v roku 1396, ktorý podľa tradície spal pod stromom, keď v tom jeho psa sotil do vody mouse deer, taká lokálna srnka. To ho pobavilo, povedal si, že fíha, toto miesto musí byť neobyčajné a voilá, založil tu mesto a pomenoval Malaka podľa stromu, pod ktorým ležal (ovocie tohto stromu je podľa domácich dobré na potenciu).

V roku 1511 mesto obsadili Portugalci (nad mestom je maličká portugalská pevnosť, taká skôr pevnostička). Samotná sprievodkyňa vravela, že je z piatej generácie Portugalcov. Neskôr sa do Melaky priplichtili Holanďania a nakoniec ju kolonizovali Briti (ich nadvládu prerušili len Japonci počas 2. svetovej vojny a vyhlásenie nezávislosti v 1957). 

Teraz je mestečko najviac okupované čínskymi turistami (Európania pomenej, aj to iba počas našich škôlských prázdnin). A pozemky tu vo veľkom skupujú okrem Číňanov aj Arabi a Singapúrčania.

Portugalská pevnosť nad mestom
O Melake hovoria domáci aj ako o Benátkach, vďaka kanálu (rieka), ktorý preteká mestom a ide popri ňom príjemná promenáda. Na rozdiel od Benátok tu však kanál nepáchne. Každú pol hodku po kanáli premáva loď s turistami, ak máte záujem (po poslednom pobyte na lodi pred dvoma týždňami o žiadnu na čas nestojím, ďakujem pekne).
"Benátky"
Sprievodkyňa po chvíľke začala byť zo mňa nešťastná. Nechcel som všade pristavovať fotiť, ani som nebol ohúrený z repliky portugalskej lode, ani z vyhliadkovej veže, ani Baba & Nyonya múzea (baba a ňoňa je staré pomenovanie čínskych prisťahovalcov do týchto končín), ani lietadla a vlaku, ktoré majú vystavené v parku a nejako súvisia s vyhlásením nezávislosti krajiny. Stromy v prístave, ktoré vysadili Briti na priväzovanie lodí (v jednom z nich je doteraz vrastená reťaz) sa mi tiež nezdali nejakou mega atrakciou.

Skôr ma zaujímalo prečo nosí sveter, aj keď celý deň vozí turistov a je tu 30 stupňov (kvôli spáleniu od slnka, i keď už som neporozumel prečo si nemôže dať niečo tenšie, ale nosí teplý sveter).

Po trištvrte hodke, keď sa ma už sprievodkyňa zbavila, opäť na červenom námestí pri kostole, som prešiel pár metrov a ocitol sa ďalšom turistickom ťaháku, Jonker Walk. Ulici plnej obchodíkov. Hmmm a to je všetko čo o nej môžem povedať. Keď som ju za 10 minút prešiel (stále som čakal, či neuvidím niečo zaujímavé, keď sa tam motalo toľko turistov, ale nie), vrátil som sa paralelnou uličkou, tá bola trošku zaujímavejšia, pretože na nej boli chrámy všetkých možných náboženstiev.

Najzaujímavejšou vecou, ktorú som v meste zažil bolo to ako sa autobusár cestou späť na stanicu pristavil pri nejakých mladých, ktorí šli popri ceste. Otvoril dvere, oni mu do busu dali zopár tašiek s jedlom a vodou a odfičali ďalej. Nedalo mi to, tak som sa ho pri vystupovaní spýtal, že čo to malo znamenať. Len sa začal smiať a vysvetlil mi, že kvôli Ramadánu nemôže celý deň jesť, tak mu dali jedlo, aby sa napil a najedol hneď ako skončí dnešný pôst.
A keď toto nazvem najzaujímavejšou udalosťou dňa, už to vám napovie, že výlet bol pekná bieda.

Vďaka oranžovému mobilnému operátorovi, ktorého nedobrovoľne využívam, mi tu nefunguje dátový roaming a tak po návrate na TBS som si nemal ako zavolať taxík cez Grab. 
Ani som neuvažoval nad inou formou dopravy (chyba, mal som ísť vlakom KLIA, ktorý spája centrum Kuala Lumpur s letiskom a aj na TBS aj v Cyberjaya má zastávky) a tak som si zobral cestou späť taxi.
Mal som dve možnosti, drahší, executive a lacnejší, bajet taxi. No jasné, že som šiel lacnejším a opäť chyba. Nedalo sa platiť kartou, tak najskôr ma týpek viezol desať minút k bankomatu. Tam sa konečne priznal, že nevie kam to chcem ísť.
Naposledy sa mi to stalo pred pár rokmi v Indii, kde sa tiež taxikári nezvyknú priznať, až kým si nevšimnete, že chodíte stále dokola a až keď sa spýtate, či je všetko v poriadku z nich vypadne, že adresu, ktorú ste mu povedali nepoznajú (odvtedy viem, že popri adrese treba mať aj telefónne číslo do danej budovy, hotela, firmy, aby tam zblúdený šofér mohol cinknúť a spýtať sa na cestu).

Takže sedím v aute, vezieme sa do Cyberjaya, týpkovi adresa, ktorú mu dávam nič nehovorí, má síce smartphone, ale tvrdí, že mapu tam nemá. Môj hotel je súčasťou obchodného domu DPulze, tak sa pýtam, či aspoň ten nepozná. Jasné, že nie, vraj obchoďákov je v tejto časti veľa.
Tak už celkom pekne naštvaný mu vravím, že nech ma teda odvezie do prvého mall-u, ktorý po ceste bude mať. Nepoviem mu to, ale nejakou náhodou to trafil a vystupujem "doma".
Ach, moja drahá Grab appka, už nikdy nechcem ísť bez teba (nehovoriac o tom, že jazda cez ňu je tak o polovicu lacnejšia ako bežné taxi).

Viem, že skôr ako o štvrtej ráno opäť nezaspím, tak idem pred polnocou do kina na (nič iné nehrali) Avengers: Infinity War (a to bola posledná chyba, ktorú som v ten deň urobil). Keďže bol film prístupný už od 13 rokov, počas nadávok (padlo tam dvakrát slovo asshole), vypli zvuk.

V skratke: Návšteva Malacca City, áno, ale iba pokiaľ už ste v Malajzii a nemáte žiadny lepší program.

piatok 18. mája 2018

Malajzia - prvé dojmy

Pomerne nečakane som sa ocitol v Malajzii, modernom meste Cyberjaya, čoby kameňom dohodil od Kuala Lumpur. Cestu mi schválili v pondelok ráno 9:00, o dve hodky na to som už bol na ceste na Schwechat.
Letisko Bangkok
Letel som prvýkrát s Thai Airways, najskôr 10 hodín do Bangkoku, odtiaľ je to už len pár hodín, trošku južnejšie do Kuala Lumpur.
Stále letisko
Po prvom lete som si poznačil: majú najstarších stevardov a stevardky na svete, jeden pán vyzeral, že mu už ťahá na osemdesiat. 
A posledná z letiska. Všetky tie kačky vo výklade sú gumené.
Druhá poznámka sa týkala prezamestnanosti. V Ázii vidíme bežne, na naše pomery, veľa ľudí pracujúcich v obchodoch, službách atď. Nečakal som však, že to tak bude aj v lietadle. Zatiaľ čo bežne sme zvyknutí, že nám jedlo alebo nápoje rozdáva jeden človek, tu chodia traja: jeden zbiera objednávky a hlási ich ďalších dvom (z oboch strán vozíka), ktorí ich servírujú.

Pri pozeraní filmov lietadle (The Accountant s Ben Affleckom, výborné a ešte lepší Marťan s jeho kámošom Matt Damonom) som si všimol, že predabovávajú aj nadávky v originálnom znení (alebo žeby Holywood priamo dodával aj takú upravenú verziu?): namiesto shit počujete spit, namiesto fuck je fudge.

Keď už sme pri nadávkach. S kolegami sa tu bavíme väčšinou o jedle, zaujímavých rozdieloch medzi našimi krajinami a kontinentmi (sú tu chalani z Malajzie, Indie, Filipín) a jazykmi. Tak prišlo na pretras aj poľské slovo szukać či poszukać a jeho význam v slovenčine. Chalan z Indie vravel, že majú čosi podobné medzi dvomi jazykmi u nich. V jednom z nich slovo pre košík na bedminton znie rovnako v druhom slovo pre pussy (nebudem prekladať).

Naspäť k ceste. Letisko v Bangkoku je celkom škaredé (neupravovaný betón) a jediná zaujímavá vec na ňom bola, keď som prechádzal bezpečnostnou kontrolou, že ponúkajú hnedé papučky na prechod detektorom (vyzuť sme sa museli všetci) a pre tých, ktorí to potrebujú, majú pred detektormi drevené paličky (walking sticks) na podopretie. Naozaj nič zaujímavejšie sa mi tam zbadať nepodarilo.

S Paničkou sme pred pár rokmi v Kuala Lumpur už boli, avšak iba víkend (viac v našej knihe) a neboli sme veľmi nadšení. Hneď po prvej hodine na malajzskej pôde som však nadšený zostal (a nielen preto, že na letisku, ako jedinej krajine doposiaľ, som sa stretol s kobercami a kopou črepníkových kvetov na záchodoch).

Na rozdiel od mnohých iných krajín v tomto regióne od prvého momentu všetko prebieha úplne hladko, bez problémov a na čas.

Prechod cez imigračných úradníkov? V Indii aspoň hodina v rade a potreba vybavenia si víz vopred. Tu som čakal 5 minút a pre obyvateľov EU je vstup do 90 dní bezvízový.

Taxík z letiska? Pri prvom okienku s nápisom Taxi v odletovej hale poviem kam chcem ísť, za sekundu bezdotykovo zaplatím kartou a o minútu sa už veziem.

Výmena peňazí? V Indii pri rovnakej operácii od vás chcú pas, ten si prefotia a podpisujete rôzne flajstre, tu som dal EUR a za pár sekúnd dostal lokálnu menu a hotovo.

Na rozdiel od Indie sa tu tiež na cestách netrúbi a ako mi povedal lokálny kolega, dokonca sa trúbenie považuje za nezdvorilé.

Na rozdiel od napríklad Hong Kongu, kde sme mali pocit, že ľudia po sebe ziapu a non stop sú naštvaní, keď sa spolu rozprávajú, tu som nič také nezaznamenal.

Nielen letisko, ale aj celá krajina, cesty, ulice, ktoré som doteraz videl sú veľmi čisté. Možno nie islandsky čisté, ale určite vidieť menej neporiadku či rozhádzaných smetí ako bežne u nás.

Vďaka 6 hodinovému časovému posunu som po lete riadne rozbitý a cítil som sa ako zombie. V prvý deň som síce hneď z letiska prišiel do kancelárie a chcel sa pustiť do práce, ale po desiatich minútach som dostal taký útlm, že som sa musel zbaliť a ísť to hneď dospať.

Väčšina kolegov pracuje buď pre Európu alebo Ameriku (Východné pobrežie US je posunuté presne o 12 hodín), vstávam tak až okolo obeda a do práce chodím na 13:00. Preto mi tiež včera neprišlo čudné o dvanástej v noci, hneď ako som skončil, ísť do kina na Deadpool 2 (dobrá zábava, netreba používať mozog, určite však nechoďte pokiaľ vám prekáža slovo fuck, žiadne iné slovo sa vo filme ani príliš nevyskytuje).
Scenéria hneď za našim kanclom. Skoro ako doma :)
Včera, 17.5. začal Ramadán a bude trvať do 14. júna. Znamená to okrem iného, že inak plné reštaurácie bývajú teraz poloprázdne a zapĺňajú sa až po 18:30, odkedy i postiaci sa Moslimovia môžu opäť jesť (posledné jedlo a pitie si môžu dať ráno o piatej). Ako vraví kolega, ktorý sa tiež postí, s jedlom nie je problém, ale vďaka horúčave (a vlhkosti, ktorá tú horúčavu ešte znásobuje), je nemožnosť sa napiť, náročná.

Je práve obdobie dažďov, čo znamená, že aspoň raz do dňa prší. A keď prší, tak naozaj leje (neviem si predstaviť dáždnik, ktorý by to ustál), trvá to však maximálne dve hodky a po chvíľke sú už ulice znova suché.
Pohľad z hotela.
Nabudúce napíšem čosi o voľbách, ktoré mali pred mesiacoch a v ktorých po 60 rokoch zmenili vládnucu stranu a jedle (to je naozaj na odpadnutie).
Mňam

štvrtok 10. mája 2018

Island - časť druhá

Prvú časť si môžete prečítať tu.

Program pobytu
Prileteli sme vo štvrtok poobede (oproti nášmu času majú o dve hodiny menej) a bývali v hoteli priamo oproti Hallgrimskirkja (čítaj halgrimskirche), protestanskej katedrále, dominante mesta. Celá je z betónu, jej stĺpy zvonku (zámerne) pripomínajú bazaltové stĺpy, ktoré sme videli aj na čiernej pláži v sobotu. Vnútri je úplne bez výzdoby a stavali ju 40 rokov (dokončená niekedy v deväťdesiatych rokoch).


Videli sme v nej kúsok nácviku zmiešaného zboru, nádherné.

Výťahom sa dá ísť aj na vyhliadku vo veži, no Reykjavik je tak neatraktívne miesto, že vidieť ho ešte i zvrchu sme už naozaj nepotrebovali.

Následne sme šli na prechádzku po Reykjaviku. Trvala podobne dlho ako prechádzka po bratislavskom Starom meste.


Jedna z prvých zastávok bolo sídlo premiéra blízkosti prístavu (cez ulicu oproti Hard Rock Café) a pokiaľ by nám to Michal nepovedal, tak si myslíme, že je to nejaká stará búda. Bývalo to pôvodne väzenie, kam dávali jednak Islanďanov, tak i vozili väzňov z Dánska (keď si porovnáme s Austráliou, kam vozili väzňov Angličania, tak tí dánski väzni mali naozaj smolu).

Sídlo premiéra

Podobne nevýrazný dom je i o kúsok ďalej a je prezidentskou kanceláriou.


Nutnou turistickou zastávkou je kiosk s hotdogmi (momentálne celý presťahovaný o pár metrov, kvôli stavbe na jeho pôvodnom mieste). Je kultovým miestom, kde i samotní Islanďania pokojne čakajú v dlhých radoch. Michal o ňom hovoril ako o hotdogu s (niekoľko desaťročnou) tradíciou, hotdogu, ktorý si chcete dať. Podobne ako si ho tam dal Bill Clinton pred rokmi.

Z celej prehliadky ma zaujala najmä reštika SeaBaron (ďakujeme za tip nášmu sprievodcovi, tú modrú plechovú búdu by sme si dobrovoľne ako reštauráciu nezvolili a urobili by sme veľkú chybu, všetko tam bolo vynikajúce, či už lastúry scallops a krevety shrimps grilované na špajdli alebo famózna homária polievka, lobster soup).
piatok nás náš vodič-sprievodca-tajný agent vzal na Golden circle, tri najznámejšie a najpopulárnejšie miesta v okolí Reykjaviku: Þingvellir National Park, Geysir Geothermal Area a vodopády Gullfoss.

Þingvellir, mieste prvého parlamentu, som už písal. Rozhodnutie, či vstúpiť alebo nevstúpiť do Európskej únie prijali tiež symbolicky na tomto mieste (nevstúpili). 
Čo som nespomenul je, že je to miesto stretu americkej a európskej litosferickej dosky (každý rok sa od seba vzdialia o 18 mm, keďže sa dosky vzďaľujú a nie do seba narážajú ako v Japonsku, nebývajú tu zemetrasenia). Celý úsek stretu týchto dosák je široký cca 2 km a tiahne sa naprieč Islandom, pre turistov je atraktívna práve tá časť, kde sa konávali zhromaždenia Islanďanov (teraz už novodobý parlament je šedá nevýrazná budova v centre Reykjaviku).

Súčasný parlament

Šofér nás vysadil vo vzdialenejšej časti celého areálu a vedel prečo to robí. Zatiaľ čo z bežne turistami navštevovanej strany uvidíte akurát dlhú skalnú stenu americkej litosferickej dosky, z opačnej pár desiatok metrov vedie krásna roklinka.


V blízkosti skalnej steny je starý kostol, na ktorého stene je vyznačená dĺžková miera, ktorú v dávnych časoch používali. Hneď vedľa neho je letný dom premiéra. V 70 rokoch ten dom zhorel, i s vtedajším premiérom, jeho manželkou a vnukom (alebo vnučkou).

BTW: Islanďan Nórovi rozumie, no naopak to nefunguje. Keď sa stretnú, pár sekúnd sa skúšajú dorozumieť svojimi jazykmi a potom prepnú do angličtiny.

Geysir Geothermal Area je oblasť s niekoľkými gejzírmi a jazierkami s takmer vrelou vodou. Pôvodný gejzír Geysir, podľa ktorého dostali ostatné gejzíry svoje meno, už však nefunguje (nestrieka) a jediný aktívny je taký maličký gejzírik, ktorý každých 7-10 min za dve sekundy vystrekne do výšky cca 10-15 metrov.

Kedysi kvôli turistom, pred ich príchodom, do gejzíru naliali mydlo, aby po príchode zájazdu striekal.

Podľa mňa najkrajšou časťou Zlatého kruhu sú vodopády Gulfoss. Dlhé roky sa rodina, ktorá pôvodne vlastnila pozemky, na ktorých sú, sa snažila o ich zachovanie, pretože nejaká firma sa začiatkom minulého storočia rozhodla postaviť na nich elektráreň. Našťastie ich uchránili.


Sú krásne, veľké, burácajúce. Keď sme sa už pešo k nim blížili (nezabudnite si nabaliť pršiplášte, ktoré vám zakryjú aj nohy), tak práve začalo besne snežiť a celú tvár sme mali ako popichanú od ihličiek, takže sme pri ňom až tak dlho nepostáli. Aj tá chvíľka však stačila na to, aby napriek pršiplášťu a ponču, sme boli komplet mokrí (na Islande neprší a nesneží totiž zhora, ale zboku, zdola, skade-tade, ale vždy tak, aby ste boli mokrí).

Michal nám na večer, po návrate do hlavného mesta, odporučil skočiť do Harpha. Modernej budovy v prístave, ktorá sa podobá na včelí plást. Pôvodne to mal byť hotelový komplet, vďaka kríze v 2008 sa však z nej vyrástla koncertné a konferenčné centrum (otvorená v roku 2011).


Tam už 5 rokov úspešne dávajú one man show How to become Icelandic in 60 minutes. Počas týchto 60 minút sme sa dozvedeli 15 pravidel, ktoré musíme dodržiavať, aby sme sa stali pravými Islanďanmi. Okrem iného sme sa konečne naučili ako vysloviť meno sopky Eyjafjallajökull (eija - fjatla - jokutl). Medzi tými pravidlami som si zapamätal iba pár:
  • Myslite vo veľkom (Think big)
  • Buďte nezdvorilý (Be rude)
  • Majte divnú chôdzu
  • Rozprávajte bez prejavu akýchkoľvek emócií 
  • Majte radi gule (o baranej pochúťke som už vravel, však?)
Ako posledné v zozname zaznelo islandské heslo þetta reddast, čo sa dá preložiť ako viera, že veď voľako už len bude.


Inak výbuch spomínanej Eyjafjallajökull v roku 2010, ktorý odstavil leteckú dopravu na severnej pologuli, si vraj v Reykjaviku ani nevšimli. Samotný výbuch bol požehnaním pre turistický ruch, ktorý pomohol turistickému priemyslu stať sa číslom 1 islandskej ekonomiky (1,6 milióna turistov za rok narobí svoje, napríklad naštartuje čulý stavebný ruch).


Donedávna bolo jednotkou a ťahúňom ekonomiky spracovanie bauxitu (náš Žiar nad Hronom). Na ostrove sú tri fabriky, ktoré ho dovážajú zo Švédska na spracovanie. To je totiž náročné na energiu a tej majú Islanďania dostatok. Teraz už je poradie v ekonomike: turizmus, rybolov a spracovanie bauxitu.

Na celú sobotu sme šli na južné pobrežie. Cestou krásne vodopády a hlavnou atrakciou dňa bola pláž s čiernym pieskom a bazaltovými stĺpmi.


More bolo úplne besné a na tejto pláži platí zákaz otočiť sa moru chrbtom (napríklad pri fotení). Každú sezónu sa stáva, že nečakaná vlna stiahne turistu-fotografa do mora a už nevráti. 
Aj týždeň pred nami, vlny zobrali dieťa a neznámy týpek tam skočil, ustál aj ďalšiu vlnu a dieťa zachránil. Následne zmizol a teraz ho rodičia cez TripAdvisor hľadajú. Možno to bol jeden zo skrytých ľudí.
Aj Paničku jeden pán na pláži upozornil, aby sa otočila, keď napísala Filipko do (čierneho) piesku.

Na jednom plote po ceste boli navešané podprsenky. Nebola to kolekcia domácej panej (alebo pána), ale ženy, ktoré podporujú hnutie Free the nipple (Osloboďte bradavku) sa tam zastavujú a vešajú svoje prádlo. Viac o hnutí je na internete.

Na obed sme boli v dedinke Vik, stredisku, ktoré vybudovali pri miestnej továrničke na vlnené výrobky (do dvoch miestností v továrni sa aj dalo cez okná nakuknúť). Vlnené veci majú krásne, ale pardon, dať za sveter 200 EUR, tak to by mi muselo hrabať komplet v mozgu.

Na obed sme mali lamb chops, jahňacie kotlety, veľká mňamka.

Cestou späť prišiel pre mňa hlavný bod programu. Jazdenie na snežných skútroch na ľadovci Mýrdalsjökull (pod ním drieme sopka Katla). Pod ľadovcom nás poobliekali do gumených oblečkov, dali rukavice (vlnené najskôr, na ne gumené palčáky), prilby a kto chcel aj nepremokavé topánky a mega monster truckom nás 20 minút vyviezli na ľadovec. Do úplne iného sveta, dole celkom slnečno, hore snehové peklo. Šli sme poslušne za Valdim, vodičom trucku a vodcom našej skupinky jazdcov. Nevideli sme miestami na pár metrov, šlo nás odfúknuť a snežilo. Nádhera. Asi hodku sme šli v dvojiciach na snežných skútroch, výborná zábava, najmä keď sa treba nakláňať zo strany na stranu, aby skúter nepreklopilo na bok (pri práve zlom položení nohy, to človeka môže stáť končatinu alebo aspoň zlomeninu). My sme nástrahy zvládli, jeden pár však dal skútrik na bok. Kedy môžem ísť znova?


Úplne poslednou zastávkou boli vodopády Seljandafoss. Dá sa poza nimi prejsť (poza prúd vody). Panička ma nahovorila, aby som sa postavil aj do prúdu vodopádu (teda nie toho hlavného, ten by ma stiahol), tak som vyskúšal taký bočný prúdik a okrem toho, že nakompletku mokrý, bolo to fajn.


BTW: Netušil som, že Grónsko je vzdialené od Islandu iba okolo 160 km.

nedeľu namiesto Dúhových hôr (Landmannalaugar), zavretých rangermi kvôli množstvu snehu, nám Michal s Börkurom vymysleli alternatívny program: fjord na sever od Reykjaviku, teplé pramene Deildartunguhver a vodopády Hraunfossar. Výber týchto miest by som tiež nazval varenie programu z vody, lebo zase v driving distance, rozumnej vzdialenosti od Reykjaviku toho zase otvoreného na videnie toľko nebolo.

Jeden z nápadov, ktorý náš šofér mal, bola návšteva kráteru sopky (https://insidethevolcano.com/), kam vždy šesticu ľudí pustia výťahom na 45 minútovú prehliadku vnútra sopky, ale Panička tam volala a otvárali až 10.5., teda po našom odjazde a ani sprievodcom sa nenechali ukecať.

Ráno sme sa teda vydali na sever a šli nejaký čas cestou okolo pomerne nezáživného zálivu. Na foto pauze sme sa dozvedeli, že to je fjord. Boli sme prirodzene sklamaní, lebo sme očakávali fjord ako v Nórsku alebo Aljaške: úzky a lemovaný vysokými skalnými stenami. Oproti tomu toto bolo široké údolie a keby sme nevedeli, že je to more, tak si pomyslíme, že jazero. Nuda.

Tie zaujímavejšie fjordy sú ešte viac na severozápade Islandu (to nám povedala jedna pani z Čiech, ktorá už 5 rokov robí v reštike pri vodopádoch Gulfoss, s ktorou sa Panička dala do reči).

Tento fjord bol zaujímavý skôr svojou históriou. Už od vojny sú v ňom zásobníky ropy a budovy pôvodnej americkej základne (počas vojny tam bolo až 10000 vojakov).

V súčasnosti je tam i továreň na spracovanie veľrýb. Ročný limit pre Island je 150 veľrýb a verejnosť nie je jednotná v názore, či si tento priemysel zachovať alebo opustiť (okrem Japonska sa veľryby lovia už iba v Nórsku a na Islande, obe tieto krajiny však väčšinu exportujú práve do japonských reštaurácií).

Továreň na spracovanie veľrýb

Keď veľrybu ulovia, nenechajú si ju na palube lode, ale napumpujú do nej vzduch, aby plávala na mori a ťahajú ich aj niekoľko za loďou.

Z veľrýb sa spracuje každá časť. Tuk napríklad v kozmetike (rúže), mäso sa samozrejme zje a kosti pomelú a je z nich prísada do polievok (vraj kopa akože rybacích polievok v Európe je vlastne len vývar s prímesou z veľrybích kostí).

Island až 97% produkcie veľrýb vyváža do Japonska.

Neďaleko fabriky (teraz zatvorená, ešte nie je sezóna) sú pristavené dve veľrybárske lode, ktoré poškodili a znefunkčnili ochranári z organizácie Sea Shepards (údajne niekedy svoju loď nasmerujú do veľrybárskej a síce svoju loď pritom potopia, tak veľrybárov znefunkčnia a tí ich musia zachrániť a vytiahnuť z mora).

Poškodené veľrybárske lode (vľavo Borkur)

Prvá dlhšia zastávka bola pri teplých prameňoch Deildartunguhver. Sú to fakt riadne teplé pramene, majú až 97 stupňov, takže sa k nim samozrejme nesmie približovať, všade je okolo para a jemný sírový zápach. Podobnú teplú vodu (aj so sírovým zápachom) máte aj v každej islandskej sprche, takže nič výnimočné a pokojne toto miesto pri návšteve Islandu vynechajte. Jedine čo by mohlo byť fajn je zastaviť sa tam a vykúpať v priľahlých bazénoch.

Najmenší islandský supermarket. Jediné miesto na Islande, kde sa platí v hotovosti. Rajčiny pestované v neďalekých skleníkoch vykurovaných z horúcich prameňov.

Cestou na obed sme sa stavili pri škole vedľa ktorej boli kúpele, z ktorých kedysi dávno vytiahli jedného známeho zberateľa ság a zabili (vraj nie kvôli ságam).

BTW: Niektoré ságy sa podarilo spísať až po 250 rokoch od samotných udalostí. A Islanďania majú prostredníctvom nich veľmi podrobne zdokumentované svoje dejiny.

Na obed sme šli k vodopádom Hraunfossar. Tie boli pekné, ale nie až tak, aby ma ako gastroturistu, oslovili viac ako hubová polievka v reštike (alebo aj treskový stroganov s curry).


Pri polievke sme sa dozvedeli od šoféra-sprievodcu, že neďaleko (pol hodka cesty) je najdlhšia lávová jaskyňa na ostrove a aj keď nebola v programe, Michal to pohotovo vytelefonoval a keďže celý autobus (19 ľudí) súhlasilo s prehliadkou, šli sme tam.

Jaskyňa Víðgelmir (thecave.is) stojí za návštevu. Na Slovensku máme krásne jaskyne, ale žiadna z nich nie je lávová. Vznikla asi pred tisíc rokmi, počas 2,5 roka dlhej erupcie neďalekej sopky. Aj keď v nej nie sú vápencové kvaple ako u nás, sú tam lávové kvaple a v časti blízko vchodu tiež ľadové útvary, ktoré sa každé leto roztopia (vďaka tej hroznej kose, ktorú sme mali, to nebol náš prípad a ešte sme ich videli). Teplo sa oblečte aj počas návštevy v lete, vo vnútri je medzi 3-4 stupňami a prehliadka trvá okolo hodky a pol.


V jaskyni sa našli aj pozostatky pobytu nejakého človeka, ktorý tam bol asi 100 rokov po vytvorení jaskyne (predpokladá sa, že šlo o vyhnanca, ktorý sa tam schovával pred ľuďmi).

Cesta späť do Reykjaviku vraj trvala cez dve hodky, no pre nás s Paničkou, keďže sme sedeli vzadu, sa zdala nekonečná. Povrch ciest bol taký zlý, že sme nadskakovali ako na kravách a skoro šoférovi nechali nechcený darček na sedadlách.

Ponad jednu rieky viedol mostík, ktorý zo žartu Börkur nazval, že je pre bicykle, no bol taký úzky, že bol skutočne frajer, že sa naň zmestil.

pondelok sme šli na pozorovanie veľrýbwhales watching. Chyba. Ani nie preto, že nakoniec nikto žiadnu veľrybu nevidel, ale preto, lebo polovici lode (vrátane nás s Paničkou) bolo tak kompletne po celé tri hodky zle (napriek tabletke proti morskej chorobe a odporúčaniu sledovať horizont alebo jeden bod na pevnine). Skoro som zomrel, držal som sa zábradlia, počúval z rôznych miest zvuky vracania a mal po celý čas zatvorené oči. Panička vravela, že som bol počas plavby zelený ako Hulk.

Jeden chalan z posádky, Chorvát, mal ako svoju prácu chodiť zbierať sáčky s tým čo z turistov vyšlo (aspoň mal gumené rukavice, no i tak mu tú prácu nezávidím).

Podvečer sme šli (40 min jazdy) do Blue Lagoon. Kúpele umiestnené v lávovom poli. Pôvodne vylievali vodu z priľahlej geotermálnej elektrárne do lávového poľa, keď im tam začali chodiť ľudia, vybudovali tam celý kúpeľný komplex. Voda sa tam zmiešava s morskou, v bazénoch má 36 stupňov a má nádhernú farbu, podobne ako napríklad Soča v Slovinsku.


Vydržali sme vo vode menej ako 15 minút a museli von, zvyšok času sme si urobili prechádzku po chodníkoch v lávovom poli. Ešte trošku viac toho sýto zeleného machu na skalách a bolo by to úplne úžasné.


Kúpaním sa skončila oficiálna časť programu a v utorok poobede sme odleteli domov.

Na záver
Verím, že Island je nádherná krajina, ktorú stojí za to navštíviť. Žiaľ, ja som taký Island nevidel. To čo som videl bola krajina pod snehom, autobusár na steroidoch (uznávam, krivdím mu, nebola to jeho chyba, ale tých štrkových ciest), zima a neustále zmeny počasia a len sem tam niečo výnimočné (lávová jaskyňa, Gulfoss vodopády, jazda na skútroch na ľadovci a už spomínaná hríbová polievka).


Ale ani tá zima, zmeny počasia, ani to, že každá sprostosť je aspoň 4x drahšia ako u nás by ma tak neštvalo, keby krajina bola zelená. Keby namiesto bielych sračiek (pardon za výraz, veď hej, sneh je fajn, ale iba keď mám na nohách lyže), zvädnutej žltej trávy a machu v podobnom neutešenom stave sme videli zelené kopce a lávové polia so sýtozeleným machom (také ako sú na fotkách a videách z Islandu).

Čo nás cesta naučila
  • Nabudúce ísť na Island v júni. Už sneh nehrozí a je to tam údajne najkrajší mesiac.
  • Vziať si veľa peňazí (hotovosť netreba vôbec žiadnu, úplne všade, aj na véckach sa dá kartou). Jedlo v reštaurácii nestojí menej ako 40 EUR na osobu. Cestovka nám na tých pár dní odporúčala 600 EUR na osobu. Mali pravdu.
  • Presuny z Reykjavíku sú na nervy. Systém, že sme sa vždy vracali do Reykjavíku bol síce super, že sme sa nemuseli ubytovať / odubytovať, ale keď sme chceli čosi vidieť, museli sme tam ísť tri hodky. Preto už vieme, že nabudúce by sme šli na zájazd okolo celého ostrova s prespávaním po ceste.

Island

Už od svadby sme sa s Paničkou chystali na Island (ešte skôr než to bolo cool) a na Vianoce sme si ho dali ako darček. Vybrali sme si najkratší pobyt, ktorý sme v ponuke Bubo našli, aby naše päťročiatko bez nás nezostávalo dlho samé doma.


Večer pred odchodom som objednal taxi na 2:50, lebo o 3:30 sme mali byť v Osobnom prístave, kde nás čakal odvoz na Schwechat.
O 2:55 ráno volám do taxislužby, že kde je. Vraj o 3 minútky u nás. No nebol. Meškal takmer 20 minút, my už nervy, že to nestihneme a dorazilo ma, keď sa ma šofér spýtal akou cestou tam má ísť. Čo nemá Google Maps? V živote nebol v Bratislave? Naozaj si želám, aby fungoval rating systém pre taxikárov, ako má zavedený Uber alebo aj slovenský Hopin. Po jazde dám taxikárovi hodnotenie (1-5), ak mu priemerné hodnotenie klesne pod 4,0 tak skončil. 
Šófér mal však naše ponáhľanie v paži, celkom sa po ľudoprázdnych dedinkách vliekol a keby sa ho Panička nespýtala A kto nám zaplatí tých X EUR za dovolenku, ak to zmeškáme?, tak sa s ním vozíme doteraz.
Prišli sme nakoniec presne o pol, síce ako poslední, ale načas. Za "trest" sme nemohli ísť s ostatnými v minivanoch, ale mali sme osobný Mercedes :)

Vo Viedni sme čakali asi 2,5 hodky na odlet (neskôr sme zistili, že preto sme tam tak skoro, lebo sme šli na letisko s inou skupinou, ktorá odlietala do Panamy alebo kam). Prestupovali sme vo Frankfurte (znova čakanie asi 2,5 hodky) a odtiaľ už rovno do Keflavíku (cca 3,5 hodky).

Na letisku sme zistili, že s nami letel aj Michal Horňáček, náš sprievodca. Nasadli sme do bieleho terénneho autobusu Mercedes so šoférom Börkurom, ktorý je aj sám sprievodcom (www.tourguide.is).

Prvé dojmy z krajiny: je čistá (absolútne žiadne rozhádzané smeti, špina na cestách alebo uliciach).

Počasie

Oficiálne začína leto na Islande 19.4. a počasie, ktoré sme zažívali bolo prekvapilo samotných domácich. Slnko, dážď alebo sneh, zamračené a vietor - a dokola, takto sa to striedalo každých 10 minút až pár hodín. Úplne na nervy.

Michal vravel, že sme mali prísť v júni, to je podľa neho najkrajší mesiac (a vraj by bol určite zelenší). Práve 21.6. je na Islande najdlhší deň, najviac slnka (zapadne možno na dve hodky).

Šofér nám hovoril, že práve prúdi na západnú časť ostrova, kde sme sa pohybovali po celý čas, chlad z Grónska. V čase našej návštevy na východnom pobreží (kam sme sa nedostali), bolo pekne jarne.

História

Prvými osadníkmi na ostrove boli írski mnísi. Neskôr začali v 9. storočí prichádzať Vikingovia z Nórska. Tí sa venovali poľnohospodárstvu. Sem tam vyšli na more (časť odišla na územie dnešnej Kanady), napríklad do Írska, trošku polúpiť a pobrať si otrokov.

Ich zriadenie bolo na stredovek veľmi pokrokové, raz do roka sa stretávali zástupcovia všetkých kmeňov na zhromaždení, ktoré nazývajú prvým parlamentom (Þingvellir or Thingvellir). Okrem prijímania zákonov to bola aj veľká párty. A okrem párty aj miesto popráv. Popri poprave bolo ťažkým trestom aj vyhnanstvo a vylúčenie z komunity. Takýto človek sa musel buď ukrývať alebo odísť z ostrova a nikdy sa nevrátiť, pretože ktokoľvek na Islande ho mohol legálne zabiť.

Idylka so slobodou Islanďanom netrvala dlho (od 9. do 11. storočia). Dostali sa do područia Nórov a keďže tí sa dostali časom pod Dánov, tak spolu s nimi aj Island.

V roku 1000 dobrovoľne prijali kresťanstvo, tiež o tom rozhodli na zasadnutí parlamentu. Neskôr, pod vplyvom Dánov, protestantizmus.

Mor, ktorý dovliekli z Anglicka tri potkany na lodi, zabil 2/3 populácie. Keď sa loď blížila k pobrežiu, posádka už vedela, že sú nakazení, tak nešli na breh, ale potkaníky áno.

Dáni sa k Islanďanom správali zle (údajne horšie ako k zvieratám). Dlhé roky či stáročia dokonca mali Islanďania zakázané obchodovať priamo s niekým iným ako Dánmi a až v osemnástom storočí sa to trošku zjemnilo a Dáni začali na ostrove rozvíjať aj prvý priemysel (spracovanie ovčích produktov).

Počas II. svetovej vojny, keď bolo Dánsko v područí Náckov, bol Island obsadený Američanmi (nešlo o násilnú okupáciu), ktorí tu mali základne. V roku 1944 vyhlásil Island samostatnosť. Vplyv Ameriky pretrval, doteraz je tu množstvo amerických sietí (ako Ruby Tuesday), ktoré nie sú dokonca ani v kontinentálnej Európe.

Börkur nám vravel, že počas studenej vojny (a toto mu naozaj verím) bol americkým agentom. Bol členom 15 člennej bunky, ktorú Američania 4 roky trénovali na rôzne akcie v prípade napadnutia Islandu Rusmi. Vraj Rusi si budovali podobné jednotky. Na nátlak novomanželky sa z tejto skupinky stiahol, ale povolali ho počas summitu Gorbačov - Raegan v roku 1986 ako jedného zo šoférov (nie priamo prezidenta, ale jednej zo šiestich 6 členných posádok s agentmi, ktoré prezidenta sprevádzali).

Miesto stretnutia Gorbačov - Raegan v 1986

Flóra 

Veľmi rýchlo sme cestou do Reykjavíku (cca 40 min) všimli, že krajine chýbajú stromy. Boli na Islande v čase keď príchodu prvých osadníkov v 9. storočí, ale za pár sto rokov ich vyrúbali (na lode, kúrenie a pasienky).

Okolo roku 1300 prišla klimatická zmena, stromy nestíhali rásť a potom pár storočí nemali žiadne. Až v minulom storočí začali zase krajinu zalesňovať (vraj pred 20 rokmi by tu stromy ani vôbec nerástli, kvôli nehostinnému počasiu by vyhynuli, ale vďaka globálnemu otepľovaniu to už zvládajú).

Do polovice 19. storočia, kedy začal dovoz uhlia sa skôr nekúrilo ako kúrilo a na spaľovanie sa používal trus dobytka alebo výnimočne i literatúra (ešte sa k tomu dostanem).

Vďaka geotermálnej energii sa v polovici minulého storočia pestovali v skleníkoch banány. To trvalo 20-30 rokov, teraz sa už len dovážajú. Banánovníky, ktoré zostali po ukončení pestovania, presťahovali do skleníkov univerzity v Reykjaviku a odvtedy ich pestujú už iba tam (nepredávajú sa). Napriek tomu je to európska krajina s najväčšou produkciou banánov.

Fauna

Islandské ovečky bývajú vždy aspoň v trojici.

Najväčší predátor je polárna líška. Ľadové medvede tu nežijú. Keď nejaký pripláva na kryhe z Grónska (naposledy pred 20 rokmi), tak ho zastrelia.

Nie sú tu soby, losy ani iná vysoká zver. Najvyššie zvieratá sú kone. Islandské kone vznikli krížením mongolského, vysokého nórskeho koňa a írskeho poníka (pridali ho do zmesky, aby výsledkom bol nižší kôň). Podľa 700-800 rokov starého zákona sa nesmú žiadne kone privážať na Island. A keď už sa nejaký vyvezie, nesmie sa vrátiť. Teraz ich používajú na prácu, mäso a a za drahé prachy vyvážajú do sveta. Kedysi ich skúšali skrížiť aj s koňmi arabskými, no nedopadlo to dobre.

Polícia

Policajti v meste majú iba slzný plyn, verejnosť je proti ozbrojeniu polície. Zbrane majú zamknuté na kód v autách (kód na otvorenie dostanú z dispečinku, keď je treba). Zbrane tiež majú policajti v regiónoch (keď treba zastreliť zrazené zviera a pod).

Majú aj jeden SWAT team. Ten raz povolali, keď sa v škôlke objavil potkan a bežní policajti si s ním nevedeli poradiť.

Zombíci

Na Islande je dlhá tradícia zombie. Vysvetlím. Keď kedysi šiel ktosi na návštevu k susedom, tak povedal, že sa vráti napríklad o mesiac. Ak sa do mesiaca nevrátil, šli ho hľadať. Keď našli telo, doniesli domov a stávalo sa, že po čase telo začalo vydávať zvuky a ožívať. Nuž a v takom prípade týpek, ktorý bol len podchladený a začal sa prebúdzať, ako prvé po otvorení očí uvidel sekeru smerujúcu na krk.

Hidden people

Börkur nám počas jednej cesty rozprával príbeh o skrytých ľuďoch (hidden people). Keď Boh vytvoril Adama, spolu s ním vyrobil aj Lilith, jeho prvú ženu. Tá však Adama neposlúcha, sťažoval sa na ňu a Boh ju premenil na hada. Následne z Adamovho rebra vyrobil Evu. Tá už bola poslušná.

Ďalšia čas príbehu je už ako ju poznáme, strom poznania, jablko, had (Lilith) a vyhnanie z Raja.

Potom to pokračuje: Adam s Evou mali kopu detí. Jedného dňa sa ohlásil Boh, že ich príde pozrieť. Keďže nestihla poumývať všetky deti (niektoré sa hrali v blate a stále boli špinavé), kázala im, aby sa schovali a neukazovali Bohu na oči. Keď sa Boh opakovane čudoval, či mu ukazuje všetky svoje deti a Eva opakovane klamala, že áno, tak sa nazlostil a vysvetlil, že on je Boh a vie, že pred ním skrýva detiská a klame mu. Tak sa rozhodol, že deti, ktoré mu neukázala, zostanú skryté naveky a žiadny človek ich neuvidí.

To stále nie je všetko.

Podľa tohto príbehu je možnosť vidieť skrytých ľudí. Niekedy stretneme niekoho cudzieho, neznámeho, napríklad žobráka, ktorého sme nikdy predtým nevideli a po stretnutí s ním sa už ani nevieme rozpamätať ako vyzeral. To mohol byť jeden z hidden people.

A podľa toho ako sme sa k nemu zachovali, či pekne alebo sme ho odohnali a nepomohli mu, tak sa k nám hidden people aj budú správať, buď pomáhať alebo škodiť. Ponaučenie: správajme sa pekne k cudzím ľuďom.

Ságy

Ságy (nie sú to rozprávky, ale spísané príbehy vtedajších reálnych ľudí) sa v 9-11 storočí písali na ovčie a konské kože (súbor ság veľmi podrobne mapuje históriu Islandu v týchto rokoch a má teraz okolo 27 tisíc strán). V 18. storočí, po výbuchu sopky, nastal hladomor a aj niektoré z týchto koží ľudia zjedli.

Okrem príbehu o skrytých ľuďoch nám vravel Börkur príbeh o Egillovi.

Egill sa narodil veľmi veľký, pri narodení potrhal chúdiatko mamu, ktorá už nemohla mať ďalšie deti. Pri kojení jej aj rozhrýzol bradavky a keďže bol stále hladný, tak ho dali írskej slúžke. Stále kričal, a tak ho uspávala pomocou whisky. Tá zapríčinila, že už v 3 rokoch bol z týpka alkoholik (príbeh z tohto obdobia hovorí o tom, ako sa v troch rokoch dostal na svadbu, tam sa opil, tancoval na stole, potom chytil nejakého svadobčana za uši a vygrcal sa mu do tváre).

V šiestich rokoch sa pri jednej bitke tak rozzúril potom ako mu jeden 10 ročný chalan namočil tvár do kravského lajna, že si požičal sekeru a šup s ňou chalaniskovi do hlavy. Rodičom zabitého chlapca sa Egillov spôsob riešenia konfliktov nepozdával a kvôli tomuto jeho zákroku v ten deň zahynulo ďalších 7 mužov.

Toto agresívne hovado (ako vravel náš rozprávač, bol to psychopat) mal aj potýčky s otcom (rovnako alkoholik a psychopat). Potom ako mu ožratý foter pri hokeji (prvá písomná zmienka o hokeji) zabil spoluhráča a následne aj írsku dojku, Egill mu na oplátku zabil jeho obľúbeného otroka a už sa viac nerozprávali.

Mal dcéru a dvoch synov. Synovia časom zomreli (jeden z nich sa utopil pri rybolove). Chcel zomrieť, tak aj spolu s dcérou sa chceli vyhladovať na smrť (dcéra s ním dobrovoľne). Po pár dňoch, keď smrť neprichádzala, tak dcéra navrhla, že keď už nesmú piť vodu ani jesť, tak nech si dajú aspoň mlieko, nech uhasia smäd, veď mlieko je aj tak na nič. Tak fičali pár dní na mlieku, smrť stále nič, tak sa rozhodol, že bohovia ho nechcú mŕtveho a musí ešte žiť. Nakoniec dožil u svojej dcéry.

Börkurov prejav bol veľmi oduševnený, vrátane slov ako bloody bitch a podobne (neprekladám).

Jedlo

Hneď v prvý večer sme si s Paničkou na večeri objednali pochúťkový tanier s rôznymi islandskými mňamkami. Jednou z nich bol (už to bolo podozrivé, že servírované iba 4 malinké kúsky uzavreté v uzavretej dóze) hákarl (fermentovaný žralok). Ako sme sa dozvedeli neskôr, jedno z 5 najhnusnejších jedál na zemi. Predtým sme si o tom nič nenačítali, tak sme to skúsili a naozaj, najhnusnejšia vec, akú som mal kedy v ústach. 
Ostatné veci na tanieri neboli oveľa lepšie: kyslá ryba (haring), údený morský pstruh s hyper hnusnou omáčkou, kúsky jahňaťa (dáke iba surové alebo varené), sušená ryba s maslom a čo dala iba Panička, na to som už nemal: huspenina z jahňacej hlavy.

Našťastie následná rybacia polievka, seafood milk with curry and coconut milk, nám chuť vylepšila. To je vlastne pravidlo, jedzte najmä jedlo, ktoré má má ďaleko od tradičnej islandskej kuchyne (česť výnimkám).

Jedna z ďalších miestnych pochúťok, ako sme sa dozvedeli, sú nakladané baranie gule (pickeld ram’s testicles). Naložia ich do kyslého mlieka na pár mesiacov, nech si to len pekne kvasí a následne jedia. Tak to pardón.

Čo nám však chutilo bola jahňacia polievka, lamb soup, skúšali sme ju na niekoľkých miestach, výborný vývar so zeleninou.

Druhú časť si môžete prečítať tu.

pondelok 12. mája 2014

Wunderschön Salzburg


Cez víkend sme sa chceli stretnúť s našou kamarátkou, ktorá je práve v Mníchove a čoskoro sa vracia späť do Indie, a tak sa nám do hľadáčika dostal Salzburg, ako mesto, ktoré je skoro na pol ceste.
V tradičnom, enormne rýchlom, plánovaní sme si nechali od Google poradiť a rozhodli cestou staviť v neďalekej dedinke Hallstatt, ktorá bola vyhlásená v nejakom roku aj za najkrajšiu dedinku na svete. Oprávnene. Pokiaľ by to nestačilo na vaše presvedčenie o jej návšteve, tak tiež túto dedinku si zobrali za vzor Číňania, ktorý jej repliku postavili u seba doma. 
Hallstatt
Odporúčame netrieliť do Hallstattu najrýchlejšou cestou, ale na diaľnici ísť až neskoršou odbočkou popri jazere Attersee, najmä teraz, v máji, keď všetko kvitne a zelená je sýta na odpadnutie, to bola úžasná cesta.
Celý región prekypuje hojnosťou soľných baní, nádherných hôr, krásnych lúk a šniclí. Všetko z toho stojí za to.
Aj v Hallstatt je jedna soľná baňa, treba sa k nej vyviezť lanovkou a pokiaľ by náš Pipin už mal aspoň štyri roky (minimálna veková hranica pre vstup), tiež by sme šli kuknúť a čiastočne v podrepe, čiastočne po zadku sa ňou prejsť (spýtali sme sa aké to bolo tých čo ju absolvovali).

Na druhý deň sme predsa len nejakú "dolovňu" soli videli, keď sme v Bad Reichenhall šli do starého závodu na jej spracovanie. Tomu kraľujú dve mlynské kolesá s priemerom 13 metrov a váhou 5 ton, ktoré sa používali na neviem presne čo, ale každopádne sú majestátne.
Bad Reichenhall
Neďaleko odtiaľ je neslávne známe Eagle's Nest, Orlie hniezdo. Reprezentačné sídlo, ktoré pred druhou svetovou vojnou v rekordom čase 13 mesiacov postavili na viac ako 1800 metrov vysokom vrchole Kehlstein  pre tú sviňu Hitlera. V dedine pod ním mal dlhý čas svoje sídlo. Samotné Orlie hniezdo navštívil iba 13x a stálo 30 miliónov ríšskych mariek (Slovensko v tom čase platilo Nemecku 500 ríšskych mariek za každého Žida, ktorého ho Nemci zbavili, no sme to my pekné svine). Táto horská chata nikdy nebola plánovaná ako miesto na prespanie, iba na stretávanie s hoťami, ktorých bolo treba ohúriť (či už výškou, pozláteným výťahom či tunelom v skale, ktorým sa k nemu dá dostať). V súčastnosti je z nej reštaurácia. 
Cesta k nej sa považuje (opäť právom) za najkrajšiu horskú cestu v Európe.
Orlie hniezdo
Pre mňa najkrajšou časťou dňa bola návšteva rokliny Liechtensteinklamm, ktorá akoby oku vypadla Slovenskému raju, môjmu najobľúbenejšiemu miestu na svete.
Ako Slovenský raj, len viac vody (nakoniec, topia sa snehy)
Cestou späť sme obdivovali z diaľky pevnosť Hohewerfen. Vyzerá impozantne, no lanovka k nej už bola zavretá a preto jej návštevu ponecháme na "možno inokedy". Pre mestečku Werfen je okrem pevnosti aj ľadová jaskyňa, vraj najväčšia na svete, no podľa sprievodcov nevhodná ešte pre Pipina, takže sme ju vynechali rovnako.
Pevnosť Hohenwerfen 
Na deň odchodu sme si nechali samotný Salzburg. Mestečko je to príjemné a utešené, no excuse my French zasratý dážď nás prinútil prehliadku absolvovať v zrýchlenom tempe a štýle "aha, tak tu sa narodil Mozart? fajn a šup ďalej".
Salzburg fotený zo svojej dominanty, hradu (preto ho na fotke nehľadajte)
Cestou späť sme sa zastavili v koncentračnom tábore v Mauthausen pri Linz. Tu sa zabíjalo najmä upracovaním na smrť v neďalekom lome. Zomrelo tu počas vojny viac ako 100 000 ľudí. Nezabudnime.
Mathausen

nedeľa 23. februára 2014

Dovidenia Mumbai!

Posledné indické hodiny sa mi začali odpočítavať cestou ku Gateway of India na večeru s kolegami z nedeľňajšieho raftu, ktorí ukončili projekt a odchádzali buď domov alebo ešte pozrieť Srí Lanku. 
Večera bola skvelá (ako prílohu som skúsil romali rotivreckovkové roty, tenunké cestíčko tvoriace čosi ako lokšu, ktorá sa robí na peci, ktorý vyzerá ako BOSU lopta, mňam), ale nič iné sa tu ani nečaká. Horšie to už bolo s logistikou. Vymyslieť na piatok večer motanie sa taxíkom bola riadna sprostosť. Dve hodky cesta tam, rýchlo šupnúť do seba jedno za 15 minút, lebo kolegovci sa ponáhľali na lietadlo, trošku pomotanie sa okolo Gateway, nakuknúť do luxusného hotela Taj a Leopold café, kaviarne, ktorá je vraj známa z nejakej knihy (veľké sklamanie) a ďalšia dvojhodinová jazda s mentálne nie celkom príslušne vybaveným šoférom späť na hotel. 
Gateway of India
Šoférko nielenže nevedel cestu, to tu je bežné (niektoré úseky som ho po Mumbai navigoval sám), ale jeho spôsob jazdy (vyhľadávanie čo najväčších jám i na úplne rovnej ceste alebo systém brzda / plyn) dávali tušiť, že tento človek ak vôbec niekedy v autoškole bol, tak pozor veru nedával. Už som mal sto chutí ten volant zobrať do rúk sám.
Nasledujúce ráno sme sa rozhodli absolvovať ďalší bod zo zoznamu vecí, ktoré určite treba v Indii vyskúšať: cestu vlakom. 
Čakali sme milión ľudí trčiacich z dverí, okien, sediacich na streche, ale ako nám povedali, to sú skôr ojedinelé situácie a určite nie v sobotu, aj keď pracovnú, mimo špičky. Šli sme do prvej triedy, ktorá nepripomínala žiadnu z tried dostupných u nás a buďte naozaj radi. Ošarpané, špinavé, v strope namontované ventilárory. Zážitok áno, denná realita, ďakujem neprosím. 
S kolegom sme si stáli počas jazdy vo dverách, to bolo perfektné, spravili sme ale chybu a odfotili si okolo trate a na to prišiel dáky človek, zúrivo gestikuloval, vyháňal nás znova sadnúť a tak sme radšej poslúchli.
Konečnou bola nádherná (zvonku, zvnútra ani nie) hlavná stanica, Victoria Station.
Zo stanice, už taxíkom, sme šli pozrieť najväčšiu otvorenú mumbajskú práčovňu. Pod holým nebom v betónových vaniach desiatky ľudí perú prádlo, ktoré tam hoteli alebo i jednotlivci, pošlú. Pozerali sme sa však iba z diaľky, z mosta, domáci nám neradili ísť priamo dolu k vaniam. Ľudia, ktorí tam pracujú a bývajú nie sú údajne priateľskí, často sú to alkoholici a netreba si koledovať o malér.
Cestou k domu, v ktorom býval 17 rokov Ghandi (teda, ak nebol na cestách alebo vo väzení), sme šli okolo mrakodrapu (do až tak sa nedriapal, ako žiadna z tunajších budov, ale vyšší ako naša STVčka bol), ktorý je súkromným domčekom pre šéfa spoločnosti Reliance, ktorá podobne ako iná veľká spoločnosť TATA, má prsty úplne vo všetkom, z čoho sa dá v Indii vytĺcť dáka tá rupia. Vraví sa, že v bytíku má celé poschodia venované napríklad iba šperkom, či dve poschodia tvoria byty pre služobníctvo. Na vrchu má helipad, lebo pánko inak ako vrtuľníkom necestuje. Hľadiac na tunajšiu dopravu, ťažko sa mu čudovať.
V Ghandiho dome je múzeum (najviac ma zaujal jeho list Hitlerovi, v ktorom ho pár týždňov pred vojnou prosil, aby ju zastavil). Pri pohľade na jeho jednoducho zariadenú izbu som mi napadlo, že to musel byť dobrý manžel. Sám si tkal oblečenie, sám si pral a keďže často držal hladovky, s varením tiež nemusela mať jeho žena moc starostí.
Posledným bodom mala byť návšteva Filmcity (Bollywood). Bežne tam turisti nesmú, no mali sme plán. Kolega pracuje pre BBC a s vysačkou by sme sa tam snáď nejako dostali. Či by nám to prešlo nevieme, bolo už neskoro popoludní a pre mňa čas sa vydať späť do studenej Európy. Ach.