pondelok 26. augusta 2019

50 odtieňov zelenej (Írsko, časť siedma)

Deň 7: Brú na Bóinne (Newgrange a Knowth), prehliadka Dublinu [noc opäť v Dubline]

Okrem Clonmacnoise a Trip nás deň predtým nám Mike ešte len tak medzi rečou spomenul, že v Írsku majú stavby z neolitického obdobia, staršie ako známejší, britský, Stonehenge a že či by nás nezaujímalo čosi také. 

To bola rajská hudba pre naše uši a tak namiesto utorkovej celodennej prehliadky Dublinu sme si privstali a vyrazili pár desiatok kilometrov na sever, k Brú na Bóinne

Brú na Bóinne je UNESCO World Heritage Site, starobylé pohrebné komory schované v mohylách (umelo vytvorených kopcoch), o 500 rokov staršie ako pyramídy a o 1000 rokov staršie než anglický Stonehenge (vybudované 3200 pred našim letopočtom). Tieto pohrebné miesta sú po celom údolí. Okrem tých najväčších, ktoré môžete vidieť (trojica Newgrange, Knowth a Dowth), je tu aj 37 menších, o ktorých sa vie (a ktovie o koľkých sa nevie). Nie všetky menšie sú i odkryté.

Na Nete sme zistili, že počet vstupov je obmedzený a práve prebudovávali informačné centrum a lístky sa vopred nedajú ani nijako rezervovať. Vstup je síce zdarma, ale lístky sa prideľujú na princípe, kto prv príde, ten prv berie, priamo na mieste.
Takže preto to skoršie vstávanie, aby sme už o pol deviatej boli na mieste. Dorazili sme chvíľku po pol a rada čakajúcich pred nami napriek tomu bola celkom hrozivá. Preto, ak návštevu plánujete tiež, o tej pol deviatej tam buďte najneskôr.
Po areáli turistov v malých skupinkách vozia shuttle busy a môžete si vybrať prehliadku iba Newgrange alebo aj neďalekého Knowth. Vybrali sme si oba a dobre sme urobili.

Knowth je miesto, kde okrem hlavnej mohyly s pohrebnou komorou je okolo nej ešte ďalších 18 menších. Priamo do mohyly sa vojsť nedá (nie je sprístupnená), ale dá sa poprechádzať okolo, nakuknúť do tých menších (teda, do tých, ktoré z tých pôvodných 18 zostali) a vyjsť priamo na jej vrchol.
Niekoľko storočí potom, ako boli mohyly vybudované, sa na ich pôvodný význam zabudlo, zarástli a ľudia si mysleli, že sú to len bežné kopce. Dokonca na hlavnej mohyle vybudovali osadu. 

Teraz je pekne obnovená, okolo nej je poukladaných väčšina z pôvodných 127 kameňov a vo vnútri ešte pár stovák ďalších. Každý z kameňov má okolo 3 ton. 
A to je pre archeológov problém. Stavitelia totiž boli prevažne poľnohospodári, tieto kolosy tam dovliekli ešte pred vynálezom kolesa a osedlaním koní a stále nie je jasné, ako sa im to z toho 20 km vzdialeného miesta podarilo. Predpokladá sa, že s pomocou dobytka a lodí.

Na to, že je to také starobylé miesto je čudné, že nie je viac prezentované. Ako som spomínal, sami sme o ňom nevedeli ešte deň pred jeho návštevou.

Newgrange je známejšia a fotogenickejšia mohyla (aj keď je iba sama, žiadne malé mohylky okolo nej). Jej vnútro je sprístupnené (vždy tam púšťajú po malých skupinkách, lebo fakt je to tam tesné) a čo je na nej super zaujímavé je, že cez kamenný priezor nad vchodom, každý rok tri dni pred zimným slnovratom (21.12.), počas neho a dva dni po ňom, cez tento priezor do jej stredu prenikne na 17 minút slnečné svetlo. Ak by ste to chceli vidieť naživo, môžete sa prihlásiť do lotérie, z ktorej vždy pár šťastlivcov vyberú. Ak vás aj vyberú, netešte sa predčasne, sme v Írsku, ešte stále práve počas toho 17 minútového okna môže pršať a zo slnečného lúča nebude nič. Pre tých, ktorý sa tam počas zimného slnovratu nedostanú, počas prehliadky spustia ako vraví Pipi “falošné svetlo”, aby ste si to vedeli predstaviť.
Vo vnútri tejto mohyly je okolo 400 kameňov, ďalšia stovka je dookola. Na väčšine je čosi vytesané, no nikdy nie ľudia, zvieratá, či rastiliny, vždy iba geometrické útvary, napríklad špirály (trojitá špirála). V strede, v samotnej hrobke, sa našiel popol aspoň piatich ľudí a ktovie čo všetko tam ešte bolo, no okolo dvesto rokov už o tomto mieste ľudia vedeli a chodili dovnútra, takže kto vie komu doma na poličke nejaký 5200 ročný artefakt odpočíva.

Z hľadiska konštrukcie je tiež zaujímavé, že smerom od vchodu do stredu sa ide do mierneho kopca a je to urobené tak, že priezor, ktorý je nad vstupnými dverami a cez ktorý v správny čas ide dnu slnko, je v strede na úrovni podlahy. Samotná komora, postavená bez cementu, len poukladaním balvanov jeden cez druhý, je nepremokavá a aj keď sa tomu nechce veriť, vôbec do nej netečie (poslal by som tam na povinnú exkurziu všetkých novodobých inštalatérov).

Museli sme sa ponáhľať do Dublinu vrátiť auto, aby nás neskásli za prenájom o ďalší deň a tak sme už tretie miesto, Dowth, vynechali. Pri neodborných vykopávkach v 19. storočí sa v umelom kopci prepadol stred, vnútro nie je sprístupnené a ani na fotkách to nevyzerá zďaleka tak ohromujúco ako predchádzajúce dve miesta (k Dowth sa dá dostať priamo autom, ale ako vravím, nie dovnútra).

V Dubline sme ako prvé šli do Natural History Museum. Prírodovedné múzeá navštevujeme radi  všade kam prídeme. Zatiaľ čo v tom v New Yorku sa dá poľahky stratiť a tých 80 miliónov exponátov (skutočné číslo, nezveličujem) i za pár dní prehliadok, neuvidíte, to írske má dve poschodia a za hodku ste s prehliadkou vybavený. Každopádne, najmä pre deti, odporúčame.

Ako pamiatku číslo 1 vám internet odporučí návštevu Trinity College. Veď pekné, no po celom týždni sme už boli takí unavení, že ešte sme odtiaľ šupli prehliadku jedného kostola a zvyšok odporúčaných miest si nechali na budúcu návštevu.

Na ôsmi deň (Deň 8) sme už nestíhali nič, len odfičali späť domov.

Sumár nášho putovania po jednotlivých dňoch:

50 odtieňov zelenej (Írsko, časť šiesta)

Deň 6: Galway, kláštor v Clonmacnoise, Trim Castle, príchod do Dublin-u [noc v Dubline]

Pôvodný plán bol vyraziť ráno z Galway, cestou kuknúť nejaký hrad, či dva a do odletu lietadla v stredu poobede, motať sa po Dubline. Našťastie nám to nevyšlo.

Pred odchodom nám Mike, náš domáci, odporučil zastaviť sa cestou v nejakom kláštore a hrade Trip. Prešli sme sa teda ešte po centre Galway (krásne mestečko, strávte tam nejakú chvíľku a nasajte atmosféru) a vyrazili smerom na Dublin. 
Ten nejaký kláštor (Monastery Clonmacnoise) boli prekrásne zvyšky stavieb zo šiesteho storočia a bola škoda, že sme zmeškali komentovanú prehliadku celého komplexu.
Na obed sme sa zastavili v malom hrade (je malý hrad hradík?) Tyrrellspass Castle. Uvádzam to len preto, aby ste sa mu určite vyhli. Jedlo vyzeralo síce výborne, ale všetko čo sme si objednali bolo dokonale zbavené akejkoľvek chuti. 

Po tomto faile sme ešte stihli aspoň sa poprechádzať v mestečku Trim okolo tunajšieho hradu. Dnu sme sa už nedostali, lebo bolo po piatej, kedy ho pre verejnosť zatvárajú, ale to nevadilo, aj zvonku vyzerá výborne. 
Hrad v Trim je najväčším normanským hradom v Európe, založeným v 12-tom storočí, ale známy je tým, že v ňom Mel Gibsona natáčal Braveheart.
V obchodíku litovskej majiteľky oproti parkoviska sme aj prvý raz v Írsku natrafili na Kofolu a Vineu.
Po peknej hodke v Trime sme už šli priamo do hotela v Dubline. Architektúrou, najmä tehlovými neomietnutými domami, sa veľmi podobá na niektoré časti Manhattanu. Ako sme však zistili neskôr, postráda jeho jedinečnú atmosféru a šarm.


streda 21. augusta 2019

50 odtieňov zelenej (Írsko, časť piata)

Deň 5: Aughnanure Castle, Kylmore Abbey, Connemara Tour, Sky Road, Clifden Castle, Dog's Bay [noc opäť v Galway]

Keď sa TripAdvisora spýtate na Galway, odporučí vám ako prvé návštevu opátstva Kylmore Abbey a ako druhé výstup na kopec v Connemara National Park. Keď sa opýtate domácich, pridajú iné tipy. A práve tie nás vždy zaujímajú najviac. Preto sme boli vďační nášmu domácemu, Mikeovi, za jeho skvelé rady.

Cestou k opátstvu nám odporučil zastaviť sa v málo známom hrade Aughnanure Castle. Veľmi príjemné, turistami neprepchané, miestečko.

Nasledujúcou zastávkou bolo Kylmore Abbey, benediktínske opátstvo založené v roku 1920 na pôde pôvodného Kylemore Castle. Samotné opátstvo je na brehu jazera a či už zdiaľky, zblízka alebo zvnútra, je nádherné. 
S opátstvom sa spája smutná love story. Začiatkom storočia jeho majiteľovi na dovolenke v Egypte zomrela žena a on na jej počesť nechal pri zámku postaviť kostol a neďaleko od neho malé mauzóleum (hrobku), kde ju nechal pochovať (a kde skončil i on).
S čím sa budete musieť počas návštevy zmieriť sú tony turistov. Ide o vychytenú destináciu, takže tiché miesto na rozjímanie tu nečakajte. Rovnako ako sa ani nesnažte dostať okolo dvanástej do reštaurácie na parkovisku, neverím, že nejaká ľudská bytosť by na to mala trpezlivosť.


Asi 20 min pokojnou chôdzou od opátstva (dá sa to tam aj späť absolvovať shuttle busom, ale aspoň jednu cestu si určite odšlapte) sú ohradené záhrady, ktoré sú skutočne dychberúce. Veľmi dlho boli zanedbané, pretože už sa o ne mníšky nestihli starať (keď uvidíte ich rozlohu, pochopíte prečo), ale teraz obnovené a fantastické.
V ďalšom programe sme mali výstup na kopec v Connemara National Park. S výstupmi sú však dva hlavné problémi: najskôr si to treba vyšlapať hore a potom zísť dolu. Tieto ťažkosti sa nám zdali neprekonateľné, takže sme celú záležitosť vyčiarkli z programu.

Ale vážne. Od susedky Danky sme počuli, že na kopec prúdia komplet všetci turisti, vyšlapú si 600 výškových metrov, desať sekúnd sa pokukajú po okolí, urobia fotky, ktoré si už nikto nikdy nepozrie a zlezú dolu. Na to sme skutočne čas nemali a namiesto toho šli autom na scénickú trasu Sky Road pri meste Clifden (po ceste z Kylemore do Clifden-u budete po ceste vidieť značky, ktoré vás na túto cestu navedú). Je to úzka cestička popri pobreží s výhľadmi na  Connemara National Park.

Počas nej narazíte na opustený hrad Clifden Castle, ku ktorému z parkoviska vedie cestička (20 min jedným smerom). Hrad to nie je starý (postavený v 1818), od roku 1894 neobývaný a chátrajúci, no pekný a môžete sa poprechádzať po jeho vnútri, teda v tom čo z neho zostalo. Panička sa počas prechádzky skamarátila s farmárkou, ktorá v okolí zámku chová poníky (Irish pony).
V blízkosti Clifdenu je Abbeyglen Castle. Tento hrad vyzerá na fotkách výborne, ale dá sa k nemu dostať iba, ak si v ňom zaplatíte večeru alebo v ňom plánujete prespať. Ani jedno sme nemali v pláne, tak aj tento bod z programu vypadol.

Už sa stmievalo (viac ako tri hodky sme strávili v opátstve a írske cesty neumožňujú kdekoľvek sa ponáhľať) a tak sme stihli pred západom slnka už len návštevu jediného miesta, pláže Dog's Bay. Ak nie ste ľadoví medvedi, tak bez neoprénu sa nevykúpete, no nevadí, táto pláž s bielym pieskom je čarovná a veľmi odporúčame sa zastaviť. Neďaleko pláže je podobná v Gorteen Bay, napriek rovnako bielemu piesku nemá až také čaro a môžete ju vynechať.

Domáci nám ešte odporučil zastaviť sa pozrieť na cestou späť do Galway na hrade Ballynahinch castle, či dať si večeru v O'Dowd's Seafood Bar and Restaurant v meste Roundstone. So slnkom za obzorom a pár hodkami cesty pred nami, sme to však už museli nechať na našu budúcu návštevu tejto super krajiny.