piatok 19. apríla 2013

Paris, Paris

Do Paríža som neprišiel kvôli pamiatkam, rannej bagete v štýlovej kaviarničke ani výhľadu z Eiffelovky, ale masívne zmúdrieť na školení vo firemnej centrále. Napriek nabitému programu sa nám jeden večer podarilo uniknúť z okrajovej parížskej štvrti a navštíviť kamaráta, ktorý býva na Montmartre (povedal som si, že viackrát k nemu už nepôjdem, býva v starom dome na asi tisícom poschodí, bez výťahu, jemu ako maratóncovi to zjavne neprekáža).
Sacre Coeur
Po večeri (mali sme "pravý francúzsky" cheesburger) v tradičnej kaviarničke na rohu nás vzal na prechádzku po "jeho" štvrti. 
Čo sa týka jedla, tak z gastroturistického hľadiska bola táto cesta fiasko. Okrem palaciniek a gofry, crépes et gaufres, som sa k ničomu tradične spojenému s Francúzskom ani len nepriblížil. Nikde na vás nežmurkajú slimáčiky z ulitiek, pečienka fois gras či žabie stehienka.
Si tak vravím, nehodil by sa namiesto palca skôr vztýčený prostredník?
Kúsok (len pár stoviek schodov) od bytu má kolega Sacré Coeur, Chrám Božského srdca. Neprajníci ho volajú "torta", som tiež neprajník, keď si myslím, že sa naozaj na nejakú podobá? Bolo okolo jedenástej v noci a bolo zjavné, že okolie chrámu slúži najmä stretávania mládeže za účelom intoxikácie.
La tour d'Eiffel
Od Sacré Coeur je nádherný výhľad na Eiffelovku. Kolega nás dosť naháňal, aby sme sa z večere ponáhľali a až po príchode na miesto zistili dôvod. Každú nočnú hodinu sa na 5 minút hanba Paríža (ako ju po jej vztýčení vnímali domáci) rozbliká a pripomína trblietajúce diamanty. Zvyšných 55 má už potom svoje klasické oranžové nasvietenie.
Moulin Rouge
Odtiaľ je to už neďaleko ku kabaretu Moulin Rouge, skôr však musíte prejsť tunajším red light district s Múzeom erotiky či desiatkami sexshopov.
Chcete sa povoziť na Lamborgini? Za 89€ za 20 minút, no nekup to...
Raz po školení sme boli na spoločnej večeri. Sedel som oproti svojmu americkému kolegovi, ktorý si do Európy priviedol i manželku. Bývajú v púšti neďaleko Los Angeles a má s manželkou záľubu v zbraniach. Nielen, že ich vlastníctvo dokáže zanietene obhajovať, ale sám je vlastníkom asi 12 zbraní (ukazoval nám fotku svojho pancierového trezoru so svojimi miláčikmi), no i jeho manželka, drobná blondínka, má svoj vlastný samopal, ktorý súdiac podľa fotky, by závidel i Terminátor. Áno, verím, že v púšti sú kojoty (prosím, žiadne otázky, či naozaj v strede slova malo byť "j"), ktoré dokážu byť nebezpečné pre deti, ale samopal?
O samotnom LA hovoria ako o špinavom meste s množstvom štvrtí, kde nesprávna farba pokožky vás nestojí len peňaženku, ale môže i život. Oproti tomu odporúčali návštevu San Diega (tomu sa vďaka dvom veľkým vojenským základniam a teda prevahe mužov vraví i Man Diego).
Jeden z víťazných oblúkov v meste. Na mape si všimnete, že sú umiestnené v jednej priamke.
O modernej štvrti La Defénse, ktorá je najmä administratívnou a nákupnou časťou, sa hovorilo, že potom ako ju opustia poslední zamestnanci, tak sa stane mŕtvou a prázdnou. Po spomínanej spoločnej večeri som vôbec tento dojem nemal. Ešte kúsok pred polnocou bola jej centrálna časť plná ľudí, prechádzajúcich sa, sediacich na tráve či tancujúcich v podniku, ktorý pripomína stan a je kúsok pod Veľkým oblúkom (La Grand Arche).
La Defénse
Panička mi pripomenula, že v Paríži by som mohol navštíviť katakomby (sprístupnené sú cca 2 km), z ktorých  návštevy v Brne som bol pred časom nadšený. Tak vo štvrtok po skoršom ukončení tréningu som tam zamieril. 
V roku 1785 Kráľovská štátna rada uzavrela existujúci Cintorín nevinných, Cimetiere des Innocents, a nasledujúci rok nechali upraviť 11.000 m2 bývalých kamenných lomov pod mestom na príchod pozostatkov. Nielen zo spomínaného cintorína. Kostnica obsahuje ľudské ostatky zo 150 rôznych pohrebísk z okolia. Celý presun trval až do roku 1859.
Kvôli takýmto miliónom ľudských ostatkov sa neodporúča návšteva deťom a  ľuďom s nervovými poruchami
Francúzsky kolega mi vravel, že to čo som videl nebolo zďaleka všetko, čo podzemie ponúka. V katakombách sa organizujú ilegálne párty, pretože sú v nich celé obrovské podzemné sály "vhodné" na takýto účel. Do podzemia sa navláči aparatúra, osvetlenie, alkohol a organizátori sa napoja priamo na elektrické vedenia vedúce pod zemou. Tiež možno v ich chodbách naraziť napríklad na stoly, ktoré používalo hnutie odporu počas okupácie cez druhú svetovú vojnu.

Cestou z katakomb som sa prešiel po trase turistickej "povinnej jazdy". Začal som v chráme Notre Dame, ktorý tento rok slávi 850-ročnicu. Pri tejto príležitosti dostane 9 nových zvonov a chystajú kompletnú obnovu veľkého organu. Tento gotický chrám nie je ani najstarší, ani najkrajší, ani najväčší (istý čas bol najväčším vo Francúzsku, ale prvenstvo si neudržal), i tak si ho nenechajte ujsť. Sklené vitráže sú skvostné.
Notre Dame (Quasimodo sa neobjavil)
Od mojej poslednej návštevy pred 10 rokmi sa viditeľne zmenil prístup k cudzincom. Pokiaľ by som vtedy nezačal s čašníkmi, predavačmi, recepčnými hovoriť francúzsky, tak by som mal problém. Teraz, keď podľa prízvuku počujú, že nie som rodený francúzsky "mluvčí", automaticky začnú po anglicky. Kedysi nepredstaviteľné.
Elektrokára na prenájom
V meste zaviedli systém prenájmu vozítiek. Ak potrebujete len sem tam na pár hodín auto, škoda kupovať vlastné, cez Internete si rezervujete a zaplatíte takéto šikovné elektroautíčko. Následne, keď vás to s ním prestane baviť, vrátite ho pri ktoromkoľvek z nabíjacích automatov, ktoré sú po meste roztrúsené.

Le Louvre
Od Notre Dame, ktorý je na ostrove La Cité uprostred Seiny, je to príjemná prechádzka k múzeu Louvre. Prišiel som už príliš neskoro na jeho prehliadku, no ale snáď nás tam ešte pár rokov tá Mona Lisa počká (keď som tam bol po prvý raz, tak ma šoklo, aký hrozne malý ten obraz vlastne je, ale neviem čo som čakal, či dáku obryňu...).
Vive La France!
Vďaka rôznorodosti nášho tímu (India, Belgicko, Taliansko, Texas, Kalifornia, Írsko, Veľká Británia) prišla počas posledného týždňa reč na kadečo. Dozvedel som sa, že v marci býva v Indii festival Holi (Festival farieb), ktorý hoci trvá iba jediný deň, je festivalom najobľúbenejším. Počas neho sa nejde do práce, ale ľudia sa chodia "hrať" (ako to nazývajú samotní Indovia). Do misiek si so sebou vezmú na to určené farebné prášky a hor sa do ulíc hádzať farbu na blízkych a priateľov (aby sa farba ľahšie zmývala, naolejujú si vlasy, napriek tomu aj týždeň po festivale vidieť na ľuďoch farebné šmuhy). Takže nabudúce, ak budete v marci v Indii, pozor nech sa vám prášok nedostane do očí!

pondelok 15. apríla 2013

Tri za tri

Vyhlásil som pred časom koniec návštevám stredovekých mestečiek (aspoň na čas, kým sa z ich nadbytku v posledných mesiacoch spamätám). Našťastie kvôli Lisabonu som žiadne kompromisy robiť nemusel. Fragmentov stredoveku tu je iba bezpečné množstvo.
Portugalská vlajonka
Na prehliadku som mal iba pol dňa, a tak som sa zveril do rúk skúseného uja TripAdvisor, ktorý mi navrhol čo pozrieť. Prehliadku treba začať v Castelo do San Jorge, ktorý si ťažko nevšimnúť, vďaka jeho strategickej polohe nad mestom. 
Hradbičky
Výhľad z neho na more, celé mesto, všetky kostoly, domy a mohutný akvadukt (Free water aquaduct, postavený v 1748), určite stojí za tých 20 minút chôdze do prudkého kopca z námestia Praca de Figueira. Ak sa vám pešo nechce, ide z neho aj autobus 737 (to číslo som si zapamätal iba vďaka podobnosti s Boeing 737) priamo k hradbám. Alebo si počkať v rade s ostatnými turistami na električku, ktorá vás k nemu dovlečie rovnako. S francúzskym manželským párom, s ktorým som sa zoznámil, keď sme nezávisle na sebe bezradne hľadali cestu k hradbám, sme nakoniec zvolili najzdravšiu z možností. 
Katedrála
Cestou z Castelo spät dole do mesta narazíte i na , lisabonskú katedrálu. Nie je ťažké ju minúť, pretože neuchváti ani veľkosťou, ani výzdobou (a to ani vo vnútri). 
Úplne omylom som narazil na múzeum dizajnu, perfektné!
Pokračujte nižšie, smerom k moru (sledujte jeho vôňu, tá vás k nemu dovedie) a dostanete sa na námestie Terreiro de Paco (štvorcové námestie), ktoré z troch strán obkolesujú budovy a zo štvrtej spomínaná masa vody. Tu som sa zdržal najdlhšie. Nielen sedením na mramorových schodoch vedúcich do mora, po ktorých po vystúpení z lode chodievali do mesta významné (i kráľovské) návštevy. 
Spomínané mramorové schody, vstupná brána na námestie
Námestíčko sa oficiálne volá Praco de comercio a už si zažilo všeličo. Upaľovanie za čias inkvizície, návštevy kráľov, vojenský prevrat, koncerty, oslavy a nedávno i pápeža Benedikta XVI. 
Mestské múzeum
Na Terreiro do Paco je múzeum Lisbon Story Centre, v ktorom sa zaujímavým štýlom dozviete o histórii Lisabonu a Portugalska vôbec. Začnete tým ako ho najskôr obsadili Feničania, po nich Rimania, po nich ... až pokračujete najslávnejšou časťou portugalskej histórie, objavením cesty do Indie (doteraz sa v indickom Goa, najznámejšom tamojšom plážovom rezorte, dohovoríte portugalsky) a kolonizovaním Brazílie (to, že s Brazíliou má Portugalsko čosi spoločné zbadáte po letmom pohľade na ľudí na ulici). 

V roku 1515 kráľ v meste zorganizoval zápas slona s nosorožcom. Bola to ohromná sláva (pripomína mi to privlečenie King Konga do New Yorku), ktorá ako inak, dopadla zle. Hneď ako ešte mladé sloníča uvidelo nosorožca, zľaklo sa, ušlo a spôsobilo peknú paniku medzi ľudom. Nosorožec sa nakoniec stal darčekom pre vtedajšieho pápeža. Aj keď už len vypchatý. Zomrel na lodi pri prevoze do Ríma.
Terreiro do Paco
Míľnikom v histórii mesta je 1. november 1755. Jeho pozitívom je práve fakt, že Lisabon nie je nudným stredovekým mestom, akých sú v Európe stovky. Práve na Sviatok všetkých svätých sa odohralo najhoršie zemetrasenie, ktoré bolo doteraz v Európe zaznamenané. To, čo z mesta zostalo bolo zničené vlnou tsunami a tri dni trvajúcimi požiarmi. Po nich sa mestom už len rozliehal zápach tisícok mŕtvych tiel (presnejšie číslo doteraz nepoznáme). Požiare nemali len v samotnom hlavnom meste, ale dokonca až v 80 km vzdialených mestečkách, kde ich založili väzni, ktorí utiekli počas zemetrasenia. Potom ako sa po Európe rozšírila správa o katastrofe, okamžite a bezprecedentne začala do Portugalska prúdiť zahraničná pomoc (Angličania, Holanďania...). 
Do roka od tohto veľkého zemetrasenia zaznamenali ešte 500 ďalších. Tesne pred zemetrasením bola dokončená i budova opery, ktorá však vďaka nemu zdvihla svoju oponu len jediný raz. 
Polvo, chobotnička na špenáte, dnešná mňamka
Skaza pre mesto mohla znamenať zánik. Ľudia opúšťali zdevastované územie a možno by sme teraz o Lisabone počuli iba ako o meste duchov, pokiaľ by to nezobral do svojich rúk markíza z Pombal (marques do Pombal). S požehnaním kráľa sa pustil do rekonštrukcie a je tak autorom prvého moderného mesta v Európe. 
V prvom rade zakázal opustiť mesto (na opustenie bolo potrebné povolenie) a postavil šibenice, kde vešali tých, čo nešťastie využili na rabovanie. Vyhlásil: "Pochovajte mŕtvych a starajte sa o živých". Už v roku 1758 sa pustil do realizácie smelého návrhu, ktorý sa ako všetky smelé návrhy, stretol s odporom verejnosti. Nesnažil sa obnoviť stredovekú podobu, ale vtlačil návrhu mesta moderný ráz, ktorý je sympatický do týchto dní. Len jediná z mnohých noviniek, ktoré zaviedol, protipožiarne steny, umožnili vyhnúť sa podobne rozsiahlym požiarom ako tie z 1755. Samotná rekonštrukcia trvala okolo sto rokov. 
Kto si vyslúžil v dobe markíza de Pombal posmech, bol kráľ. Ten na troskách mesta dal vybudovať svoje sídlo s obludnými 400 izbami, ktorého len jediná strana mala až 25 okien. Kto by toto preboha vysával?
Legenda vraví, že potom ako si Portugalci podmanili more, tak jezuitský mních zostrojil lietajúci stroj a tak si podmanili i nebo.
Štýlová električka nie je jediná vec, ktorá vám v Lisabone pripomenie San Francisco. Tou druhou je červený most cez záliv, ktorý akoby z oka vypadol sanfranciskému Golden Gate

Lisabon nie je žiadne mestečko na rovine, ale je besne zvlnené. Preto i žiak Gustava Eiffela postavil doteraz funkčný výťah, ktorý uľahčil prístup do častí Baixo a Caiho. 
"Výťah" má na vrchu vyhliadkovú plošinu, a i keď si počkáte v rade, cesta ním je jednou z povinných jázd pre všetkých turistov.
Ani úžasné budovy, ani skvelé atrakcie nie sú tým, prečo sa do Lisabonu chcem vrátiť (tentoraz však v kompletnej zostave s Paničkou a našim najmladším cestovateľom). Je to atmosféra. Príjemná, uvoľnená, pokojná. Krásny zážitok.

Nakoniec, ako tradične, vysvetlenie názvu: V piatok ešte v Madride, v sobotu v Lisabone a len pred chvíľkou som doletel do Paríža. Tri hlavné mestá za tri dni. 

sobota 13. apríla 2013

Nebojte sa!

Od narodenia malého Filharmónika uplynuli už takmer dva týždne a tak bol už najvyšší čas ísť Pánbožkovi za neho poďakovať. Keďže už som späť v Španielsku, ako najvhodnejšie miesto sa mi zdala pútnická Fátima, toť v neďalekom Portugalsku. 
Pri ceste do Portugalska si nezabudnite posunúť hodinky o hodinu späť. Lisabon je totiž v rovnakom časovom pásme ako Londýn a tak by sa vám nechtiac mohlo stať, že budete hodinu meškať. Našťastie hodinky v mobile sa vám prestavia automaticky.
Fátima
Fátima sa nachádza neďaleko Lisabonu, do ktorého som šiel vlakom. Dalo sa síce i letieť, no odkedy som v tejto krajine, tak som si vláčiky dáko obľúbil. A po dvoch rokoch na cestách, nekonečnom čakaní a prehliadkach na letiskách, som rád, že sa lietadlu vyhnem. Z Madridu do Lisabonu síce nejde rýchlovlak, ale dá sa pohodlne cestovať za jedinú noc lôžkovým vlakom (trenhotel). Keďže postele v ňom už boli rozchytané, dá sa v tom istom vlaku cestovať i nepohodlne, divotvorne poprekrúcaný na sedadle. 
Keď som o pol ôsmej ráno vystúpil, po pár minútach som sa cítil ako doma. Teda cítil som sa ako turista, ktorý príde na Slovensko. Nikto nerozumie anglicky, francúzsky, ani len španielsky, turistické kancelárie žiadne alebo pozatvárané a značenie chabé. Samotná portugalčina sa mi zdá ako hrozne ťažký jazyk, zvukom mi vzdialene pripomína poľštinu a dá sa identifikovať podľa toho, že v každom slove počujete aspoň jedno "š". Ešte aj čaj sa povie "ša" (píše cha).
Do samotnej Fátimy sa dá dostať autobusom, je to len hodinka a pol. Keď si budete kupovať lístok, neprekvapte sa, ak na ňom bude destinácia Cova da Iria, to idete správne. V autobuse je bezplatné WiFi, takže, ak sa vám nechce spať, sledovať krajinu, ktorá je až na palmy, sem tam viditeľné more a eukalyptovníky, podobná na tú našu, tak ešte stále máte dostupný Facebook. 
Príprava na púť po kolenách
Zatiaľ čo ráno v Lisabone bolo nevľúdne a hmla, vo Fátime ma čakal nádherný slnečný deň, prvý takýto po dlhej zime vôbec a vo vzduchu jar (nie prostriedok na riad, ale ročné obdobie). Ani tu na stanici nenájdete žiadnu mapu, informácie, čo robiť či kam ísť, no akosi samo vás to privedie na hlavné námestie so stovkami ľudí, dvoma bazilikami, procesiou a vôňou tisícok pálených sviečok.
Prechodom cez námestie, ktoré má okolo 500 m, sa dostanete do baziliky Panny Márie Fatimskej, v ktorej sú pochované dve z detí, ktoré boli svedkami zjavení, ktoré mestečko preslávili. Cez celé námestie vedie cestička, po ktorej sa mnohí vydávajú kolenačky. Ako vidíte na obrázku vyššie, už z domu pútnici na takúto cestu prichádzajú dobre pripravení.
Bazilika fatimskej Panny Márie
Na celom mieste cítiť úžasnú atmosféru, ktorú nedokážem nijako opísať. Naposledy som takú zažil v Indii, keď sme boli na jednom hinduisticko-moslimskom posvätnom mieste.

Prečo ten názov článku? Prečo som nemohol napísať jednoducho "Výlet do Fátimy"? Pod bazilikou je práve "Nebojte sa!" na veľkých plagátoch napísané v rôznych svetových jazykoch. 

utorok 2. apríla 2013

Klan najkiovcov sa utešene rozrastá :)

Do nášho dvojčlenného rodinného kolektívu pribudol dnes, 2. apríla 2013 o 11:50 SEČ ďalší cestovateľ. So 4,02 kg a 52 cm si šťastní rodičia vítajú na svete Filipka Nikolíniho :)