štvrtok 28. februára 2013

Opľujem ťa!

Po náročných týždňoch sme si večer dopriali oddych. Teda, kolegovia si ho neodopierajú ani cez víkendy a ako sa túlajú po nočnom Madride tak v každom podniku urobia na svojom Facebooku check-in, aby na druhý deň ráno vedeli, kde vôbec boli. Budúci víkend boli pozvaní na party, ktorej miesto konania je zatiaľ tajné. Organizátori nemajú povolenia na predaj alkoholu, tak ju robia ju takto ilegálne, s príchuťou napätia.

Kým sme sa dostali k jedlu, madridský kolega nás ešte zobral kuknúť k Avenida Toreos na tunajšiu corrida arénu. V turistickej sezóne sa do nej dá i nazrieť, no v tomto zamrznutom februári sme si vystačili pohľadom zvonka (také väčšie Coloseum). On sám ešte na týchto jatkách nebol a keď mi povedal, že najlepšie lístky sa predávajú i po 500 EUR (na tých najviac vychytených mäsiarov), prestalo ma to lákať.
Aréna na býčie zápasy
Našťastie odtiaľ nás už zavliekol do tepla, na miesto, kde podľa neho robia najlepšie tapas. Doteraz som o nich iba počul ako o španielskej pochúťke, ale netušil čo to je. Nuž a môže to byť čokoľvek. Sú to akékoľvek drobnosti k pivu či vínu. Nie však čipsy alebo krekry, no napríklad tanier jamón ibérico, syrov, bagetiek s tuniakovou pomazánkou či prekvapením večera, rabo de toro,  chvostom býka. Mňamka. 

Popri konzumácii obsahu rýchlo prichádzajúcich a ešte rýchlejšie odchádzajúcich tanierov, som sa dozvedel od brazílskeho kolegu, že odkedy armáda vyzabíjala veľa kriminálnikov v mestských slumoch, favelách, už sa  odváži do niektorých z týchto častí Rio de Janeiro vstúpiť. Prípadne aj ísť do škôl samby, ktoré sú v nich (dovtedy nemožné pre človeka bez samovražedných úmyslov). Vravel, že situácia v oblasti bezpečnosti sa najmä kvôli blížiacej sa olympiáde veľmi zlepšuje, už viac ako 50% favelas je "čistých", bez každodenných prestreliek. Spomínal nedávnu minulosť, keď jeden z mestských kopcov bol rozdelený ulicou, ktorú volali Gaza, na dve časti a každú stranu ovládala iná skupina. Tam sa vraj strieľalo furt.

Pri odchode z podniku prezradil čo znamená v brazílskej portugalčine "akoby mal škorpióna vo vrecku". Takto pomenúvajú ľudí, ktorí sa veľmi zdráhajú pri platení.

Kolega Rumun zase popri opise toho ako sa u nich žilo za socíku (elektrina iba jeden deň v týždni, potravinové lístky) spomenul "férový"proces, ktorého sa dostalo ich dlhoročnému diktátorovi v 1989. Ceaușescovi bol prisľúbený riadny súd, no len čo sa z pohol z budovy, kde ho držali, tak na príkaz jedného generála, štyria mládenci nelenili, postavili ho k stene aj s pani manželkou a zvyšok je už na známom videu z tohto obdobia.

Samotné Rumunsko je síce na pobreží mora, no ako vravel, majú z neho málo. Ani len ryby či morské živočíchy, lebo kvôli zlej cirkulácii vody v Čiernom mori ich je poskromne ani turistický ruch. Hoteli na pobreží sú ešte zo sedemdesiatych rokov (ďakujem, kedysi dávno sme skúsili) a aj Rumuni chodia  radšej do Bulharska, ktoré je lepšie vybudované (všetko postavila  TUI) a lacnejšie.

Náš taliansky vedúci ako každý deň pridal svoju trošku o "obľúbenom" Berlusconim. Tentoraz o tom ako si do vlády a do rôznych európskych inštitúcií podosadzoval štetky zo svojich bunga bunga party. Čo som o týchto podujatiach nevedel je ako fungovali. Nech je aký je, vravel vedúci, Berlusconi je pracovitý. Takže keď na vláde pracovali v kuse 20 hodín, na pár hodiek si urobili voľno, napozývali štetule, šupli kokaín a o tri hodky mohli zrelaxovaní pokračovať. Ako som pochopil, nič by na tom Talianom neprekážalo, pokiaľ by tieto akcie nerobil priamo vo vládnych priestoroch.


Za posledný týždeň ma naučili dve nové slová. Jedno je v nadpise a to druhé znamená otlak. Ako som zistil, keď z otlaku vynecháme prvé dve písmená, označuje to penis. Táto španielčina je veľmi záludný jazyk.

streda 27. februára 2013

Plážoví inžinieri

Už som sa sťažoval na neskoré španielske večere, že? Reštiky čo otvárajú o pol deviatej večer? Ako som včera odchádzal z kancla už o šiestej a veru blúdiť dve a pol hodky v tej zime sa mi nepozdávalo, poprosil som uja Google, nech mi nájde v okolí McDonals, nech sa konečne najem (pre východoeurópana) v rozumnejšiu hodinu.

Pred nedávnom boli po celom svete sťažnosti na mapy v iPhone, ktoré vás povláčili kade tade. No ani s Gúglom som nedopadol oveľa lepšie. Aj keď, buďme spravodliví, nie jeho vinou. Vinou krízy.


Dotiahol ma totiž do nákupného centra veľkosti menšieho Auparku, kde som bol ... sám. Na troch podlažiach bolo viac predavačov ako kupujúcich, stretol som len dvoch ďalších ľudí, ktorí sa po ňom motali. Elektrické schody už nefungovali, polovica obchodov zatvorených a vo vzduchu ponurá atmosféra nevyhnutne sa blížiaceho krachu. Čistá depka.


Opodiaľ tohto čudného miesta stála budova môjho záujmu. Pokiaľ veľa lietate, tiež oceňujete samoobslužné terminály (self check-in) na letiskách, ktoré ušetria čakanie v rade. V tunajšom McD som prvý raz videl jeho reštauračnú obdobu. Pri vstupe stáli dve mašinky na objednávanie a platenie a vedľa nich rada, kde si jedlo podobne ako v McDrive, iba vyzdvihnete. Keby som v automate vedel zadať Big Mac, bez cibule a Cola bez ľadu, tak by som určite skúsil.

Self-check in už aj v McDonalds
V Španielsku nemajú McDrive. Teda majú, ale volá sa McAuto.
A konečne sa dostávam k nadpisu. Kolegu, Taliana, som sa pýtal či rozumie pojmu beach engineers. Tváril sa veľmi zmätene a zjavne ho počul prvý krát. Zmätenie sa zmenilo na pobavenie až potom, keď som mu vysvetlil, že takto nazývame skupiny mládencov, ktorý sa v skupinách na plážach zastavujú pri lehátkach nevinných (aj keď, ktovie) dievčeniec, obkolesia ich masou testosterónu a všetci tridsiati vedú konverzáciu. Následne, keď ani po hodinke neuspejú, sa celá skupinka presunie k vedľajšiemu lehátku. Ak ste už boli svedkom týchto prímorských putovníkov, viete, že pri pohľade z diaľky to vyzerá veľmi zúfalo. Snáď im nekrivdím.

pondelok 25. februára 2013

O tradíciách

Čo vieme o Španielsku okrem toho, že tu behajú tie býky po uliciach Pamplony či ich rovno zabíjajú na corrida, obhadzujú sa rajčinami a pri náboženských sviatkoch chodia na procesiách v bielych čiapkách s otvormi na oči, ktoré od nich prevzal Ku-klux-klan?

Dnes som sa od kolegov dozvedel viac. Trebárs, že v Taliansku nemajú tomatina (tá bitka s rajčinami), no namiesto nich používajú pomaranče.

Na Silvestra tradične jedávajú šošovicu (tá je tu spolu s fazuľou snáď ku všetkému) a pred polnocou, pri odpočítavaní posledných sekúnd starého roka, pri každom údere zvona zjedia jednu bobuľku hrozna. Ako vraví kolega, asi jedného roku mali nadprodukciu hrozna a tak sa zrodil tento zvyk.


Zrejme majú nadprodukciu aj domácich zvierat, lebo jeden zo zvykov je vytiahnuť na vežu kozu a zhodiť ju dolu (som rád, že u nás staviame radšej tie máje). 
Tematicky som sem chcel zapasovať fotku býka. Tento mládenec je z New Yorku a pobýval pred burzou na Wall Street.
Ako sme si povedali už vyššie, všeobecne majú obľubené hrátky s býkmi. V jednom meste naháňajú býka po nábreží a snažia sa ho zahnať do vody. Niekedy si trošku popláva, vylezie a naháňačka pokračuje, inokedy po ňom zostanú iba bublinky na povrchu.

Iná zábavka z rovnakého súdka je keď pustia býka a vyhradia určitý priestor, ktorý keď sa mu podarí prekročiť, vyhral. Začnú ho naháňať s palicami a na koňoch a ten, kto ho zabije napichne jeho vajčiská na palicu a slávnostne ich prenesie na radnicu. Držme sa veru tých májov.

sobota 16. februára 2013

Madrid

Po prvom týždni si vravím, že bolo by načim ísť pozrieť hlavné mesto, keď už je hen za rohom (presne 25 minút metro-vlakom odtiaľto).
Toto umenie ešte včera na chodníku nebolo 
V sobotu ráno som vyrazil zo svojej bezdverej izbičky do víru veľkomesta. Inak, neverili by ste, ako veľmi taká samozrejmá vec ako dvercia môže chýbať. Nože skúste (slovo "nože" som prvýkrát v živote použil vo význame pobádacej častice, znie to čudne a tak akoby od štúrovcov), zložte dvere napríklad z toalety a ako dlho to vydržíte.
Automaty na knihy v metre
Cestou metrom neujdú vašej pozornosti mládenci, ktorí chodia po vlaku a každému položia na sedadlo lístok so žoadosťou o peniaze. Scenár je vždy ten istý "som chudobný / nezamestnaný a mám dvoch bratov / dve deti", dajte mi na jedlo.


"Raj šunky"
Centrum je podobných týpkov plné
Najväčším lákadlo je v meste kráľovský palác. Vďaka sobote bola na vstup riadna čakačka a v tej zime, ktorá tam vládla sa mi hodku v rade postávať nechcelo, takže dojmy zo sprístupnených častí interiéru poskytnem po ďalšej návšteve.
Palacio Real
Z druhej strany paláca je katedrála (Almudena Cathedral), ktorá pôsobí síce  starobilo, no bola vysvätená ešte len v roku 1993 Jánom Pavlom II (po 100 rokoch stavby).
Katedrála Almudena
Samotné centrum je pomerne malé a všade sa dá pohodlne prejsť pešo. Ak na pešiu chôdzu nemáte čas či nervy, použite metro (Bratislava je asi jediné európske hlavné mesto, v ktorom sa ho naozaj nedočkáme, však?).
Pýtal som sa tohto pána kde sa dá dobre najesť, ale len si tak ticho postával, do prázdna čučal...
Po troch hodkách motania som pristál na (pre Španielov priskorom) obede (v kancelárii sa na mňa s úškrnom dívajú, keď si už o pol jednej idem dať čosi pod zub). Na radu svojich domácich som si dal pimientos de Padrón (papričky), tunajšiu veľkú mňamku a tradičnú španielsku paella mariscos pescado (rizoto s olúpanými morskými besnotami). 
To zelené sú teplé neštipľavé papričky v slanom náleve
Najviac ma z celého dňa tešilo, že som si už aspoň jedlo dokázal vypýtať tak po "ich". Aj keď rozprávam skomoleninou divnej španielčiny a angličtiny. Pred pár dňami som videl prednášku z TEDx od chlapíka, ktorý sa naučil za pár rokov x rôznych jazykov a vravel, že čo mu pomohlo bolo osmeliť sa a začať hovoriť daným jazykom už od prvého dňa. Žiadny problém. Hola, que tal?
Mesto sa chystalo na karneval
Nenechal som sa zlákať predkarnevalovou atmosférou (naozaj bola hrozná zima a v tejto jarnej bundičke čo som si ako jedinú dovliekol to nebola žiadna výhra, ktovie čo som si myslel, že ma tu bude vo februári čakať, trópy?) a už len nakukol do obchodu, ktorého značka mi dala prezývku a zvyšok Madridu nechal na neskôr.
najki Madrid

piatok 8. februára 2013

Prvý španielsky týždeň

Som v krajine flamenca, býčich zápasov, Realu Madrid a tapas takmer týždeň a zatiaľ som nič z menovaného nezažil. Tak prejdem radšej k tomu, čo som už skúsil (či skôr pojedol).

V mestečku Tres Cantos (3 Cantos), kde bývam, skapal pes. 



Nikde ani nohy
Je čisté, upravené, každú chvíľu vidíte niekoho ako upratuje z ulice aj posledný lístočok zo stromu, má všemožné občianske vybavenie, no je to stále iba veľké sídlisko, bez duše či bez ľudí na uliciach (to však môže byť aj tými štyrmi a menej stupňami Celzia vonku).


Typická zástavba v 3 Cantos
Na čo si tu určite zvyknem je pracovný režim (a nielen to, že dnes, v piatok, ešte kukučka ani nestihla zakukať tri hodiny poobede a už boli všetky kancelárie ľudoprázdne). Prvá vec (vyzerá to tak, že povinná) po príchode do práce je návšteva firemnej kaviarne. Tá je okolo deviatej úplne plná. Podľa mňa každý podpisuje v pracovnej zmluve, že v nej bude denne tráviť aspoň hodku (najskôr ráno a potom aspoň raz poobede), inak si ten nátresk ťažko vysvetliť. Čo mi nevyhovuje je laxný (to som sa krotil) prístup k dodržiavaniu termínov. Stretnutie nám tu ešte nikdy nezačalo s domácimi načas a mám pocit, že môžeme byť radi keď sa nakoniec ukážu.


Hamburgesa - hambáč v našej kaviarni, zasa pochudnem
Pozitívom je španielsky prístup k jedlu. Je veľmi kladný. Síce tu nefičí bravčové, mŕtvych pečených kravičiek je tu však plno.

Oproti nám sú tu posunuté začiatky jednotlivých chodov.

  • desayuno - raňajky
    • Aspoň tie sú v normálnom čase.
  • almuerzo - "desiata", či ľahší obed 
    • Okolo 11 ráno, i to iba v niektorých častiach krajiny, tu nie.
  • la comida - riadny obed
    • Začína povedzme okolo druhej a má aspoň dve hlavné jedlá. Škoda, že tu siesta nefičí a pracuje sa ďalej. Oproti poslednej služobke (do Indie) je chuť jedla oveľa fádnejšia a pripomína naše "táckarne", no aspoň tu nebehajú potkany ako som zažil v kantíne v Mumbai.
  • merienda - olovrant
    • Čosi ľahšie okolo šiestej pred skutočnou večerou.
  • la cena - večera
    • Najskôr o pol deviatej. Skôr sú reštaurácie buď zatvorené alebo ponúkajú iba nápoje. Za celý týždeň som sa najlepšie najedol v čínskej reštike, ktorá bola otvorená už pred pol deviatou (naozaj sa mi do takejto hlbokej noci vyčkávať na španielsku večeru nechce). Tu sme sa síce s personálom vôbec nerozumeli, ale to im nebránilo v tom, aby sa ma snažili napchať ako striga Janíčka v Jankovi a Marienke. 
Krevetie kráľovstvo v obchoďáku
Španielsku lahôdku, šunku, jamon serrano (alebo sa volá i jamon iberico) poznáte. Od miestnych som sa dozvedel, že tá najkvalitnejšia sa volá pata negra a pochádza z prasiatok, ktoré jedia žalude. No dosť už o jedle.
Takto sa šunočka, mňam, predáva po celých nožiskách v obchodoch
Filmy v kinách sú dabované, takže zlaté Filipíny, India, dokonca aj Slovensko. Chcel som ísť na Spielbergovho Lincolna, no v castillano verzii (to je skutočný názov jazyka, ktorý voláme "španielčina") by som sa unudil na skapanie.

Som v tíme s kolegami z Rumunska, Talianska a Brazílie, takže sa každú chvíľu čosi dozvedám. Napríklad, že Rio de Janeiro a juh Brazílie obmývajú studené prúdy a preto i keď je v Riu 40 stupňov, nedá sa v tej kose kúpať. Naopak, na severe Brazílie je horúca voda. Na plážach, kde je plytké more, musíte dokonca prebehnúť do hlbokej vody, aby ste si nespálili nohy.


Do Santiago de Compostella je to iba 652 km, odhadujem na menej ako 6 týždňov. Hneď by som vyrazil keby to šlo...

nedeľa 3. februára 2013

¡Hola, España!

Na poludnie som odlietal na služobku do Madridu. Moje posledné lety či už do Manily, USA alebo Mumbai, ktoré trvali večnosť a kúsok, spôsobili, že sa mi tie dva a pol hodky letu zdali smiešne krátke. Dokonca som sa predtým pohrával s myšlienkou došoférovať sa sem, no predsa len 2500 km a aspoň 22 hodín čistého času za volantom, by boli masaker.

Na viedenskom "flughafe" mi seklo v krížoch a tak som sa cez tie nekonečné kontroly a haly premotkal z nohy na nohu verne imitujúc Quasimoda.


Letisko Madrid-Barajas 
Na madridskom letisku som bol doteraz dvakrát, no zatiaľ sa mi nepodarilo dostať ďalej do centra. Vždy som len vyšiel z letiskovej haly, nastúpil do autobusu spred terminálu 4 a namieril si to do Leon resp. Bilbao, kde som začínal svoje putovanie po Camino de Santiago. 

Ubytko som si tentoraz nerezervoval v hoteli, ale cez stránku AirBNB priamo u jednej španielskej rodiny. Moja španielčina aktuálne pozostáva z chabých pokusov zliepať slová a tak tréning priamo v rodinnom prostredí bude skvelý.

Rodina, u ktorej budem, býva v Tres Cantos, modernom meste, len pol hodku vlakom vzdialenom od centra Madridu. Tres Cantos je najnovšie španielske mesto, bolo založené len pred 30timi rokmi a keďže je v ňom neďaleko policajné riaditeľstvo, ubezpečili ma, že je úplne bezpečné chodiť tu pešo i v noci (na rozdiel od centra Madridu).

Cestou z letiska (moji hostitelia si po mňa prišli) ma prekvapili  zasnežené hory na okolí. Samotné mesto leží na rovine, je vo výške 600 m nad morom, no len 30 km vzdialené hory (Sierra Madrileña), kde sa i lyžuje majú okolo 2000 m.

Pani domácu som šokol, keď som sa po príchode vyzul, ako je na Slovensku zvykom. Tu to zjavne fičí podobne ako v Amerike, kde sa obutý chodí po celom dome.

Sme v trojpodlažnom dome, ako Murphy chcel práve na treťom poschodí a vynášať tie kufriská so seknutými krížami bol zážitok (ani tá kapsalicínová náplasť čo som kúpil v letiskovej lekárni tomu nepomohla). Moje tretie podlažie je zvláštne riešené. Priamo zo schodiska, bez dverí, sa vstupuje do otvoreného priestoru izby. Už po dnešnej noci, keď im na celý dom budem chrápať, verím, že sa majitelia budú chcieť so mnou vážne porozprávať.

sobota 2. februára 2013

„Na každou svini se vaří voda...“

Počas nášho druhého dňa v Brne som sa intenzívne motal. Bolo sychravo a popŕchalo a tak žiadne veľké prechádzky, ale skôr zašiť sa niekam do sucha a tepla. Kde som si bol istý, že na mňa nezaprší, bolo podzemie. 

Brnenské podzemie je veľmi dobre zmapované a sprístupnené. Dokonca je niekoľko okruhov, pre ktoré sa môžete rozhodnúť. Ako prvý som si vybral technický okruh Kolektory. Lístky sa kupujú na námestí Zelný trh, v kancelárii, ktorá je tiež vstupnou bránou do okruhu Labyrint. Práve na Kolektory, ktoré nie sú bežnou prehliadkovou trasou, ale okruhom po skutočnom pracovnom priestore, si lístok kúpte pár dní vopred. Tesne pred prehliadkou vám ho nepredajú i keby mali voľné miesta, pretože prevádzkovateľ kolektorov, Technické sítě Brno, musia zabezpečiť dostatočný počet svojich pracovníkov na sprevádzanie.

Kolektory sú sústavou 21 km technických tunelov pod celým mestom, cez ktoré vedú rôzne potrubia. Pokiaľ by ste teda v nich čakali niečo iné ako trúbky a káble (teplá a pitná voda, parovod, vysokonapäťové, optické a telefónne káble, signalizácia križovatiek), budete sklamaní. Načo je to teda dobré? 

Predstavte si, že chcete položiť krížom cez mesto vlastný kábel (dajme tomu ste bohatý človek zaťažený na vlastníctvo káblov, po svete chodia aj väčší čudáci). Viac nemusíte kvôli pokládke rozkopať celú ulicu, ale iba ho natiahnete cez tunely - kolektory, tam kam treba (alebo aj netreba, ste predsa bohatý človek a keď chcete mať kdesi kábel, nemusí to nutne dávať zmysel). Teraz sa v Brne rozkopáva už iba ak, tak kvôli kanalizácii (tá cez ne nejde, predstavte si ako by to tam asi vyzeralo po havárii na kanalizácii, no po krk v hovn*ch) alebo plynovým potrubiam. Plynové potrubia v kolektoroch rovnako nie sú, Banský úrad v osemdesiatych rokoch takéto umiestnenie zakázal (aj keď v jednej časti ich cez kolektor vedú) kvôli bezpečnosti.

Kolektorové tunely sa delia na primárne a sekundárne.
Primárne, hlbinné, sú cca 30 m pod zemou, ešte z čias výstavby (ukončená bola v roku 1994) v nich premávajú banské vozíky, ktoré sa stále používajú na transport materiálu (v pražských kolektoroch sa na nich môžete dokonca zviesť). Tieto nemajú priame napojenie na jednotlivé ulice. Primárne kolektory nie sú sprístupnené vôbec.
Sekundárne, "sídliskové" kolektory, v ktorých som bol (ich stavba začala v 1992), sú cca 5 m pod povrchom, takže dobre počuť "šaliny", ktoré idú nad hlavou.  

Pri stavbe kolektorov sa postupovalo banskou technikou a často sa stavitelia prebúrali do starých pivníc. Tiež to však umožnilo spomínané dôkladné zmapovanie brnenského undergroundu.

Do kolektorových tunelov zateká a pozinkované potrubia, na ktoré sa tak deje (zasa neleje sa tam voda potokmi, sem tam dáky ten pramienok) sú do dvoch rokov hrdzavé (toľko k výdrži pozinkovania). Z tohto dôvodu na časti potrubí, na ktoré kvapká ta sviňa voda, dávajú igelit.

V tuneloch sú čidlá, ktoré umožňujú monitorovať chodby z dispečingu. Naši sprievodcovia mi požičali vysielačku a zavolal som na dispečing, aby nám na chvíľku spustili sirénu. Videli sme záplavové, požiarne, plynové či pohybové senzory. Môžete sa čudovať načo pohybové, veď sa v nich pohybujú len zamestnanci, no už sa im stalo, že mali nevolaného "návštevníka" (možno prišiel na medené káble).

V prípade aktivácie plynového detektoru sa automaticky v danej časti tunela (chodby sú každých pár metrov oddelené protipožiarnymi dverami) vypne z okruhov elektrika a zapnú ventilátory na odsatie vzduchu.

Potrubie na pitnú vodu, ktoré vedie pri zemi, je z krehkého materiálu a ako vraveli chlapi, v prípade ak vám naň padne kladivo, treba rýchlo utekať. Vďaka tlaku v potrubí je chodba rýchlo zaplavená ("já bych utíkal hodně rychle").

Po 45 min prehliadke som si za ďalšie miesto, kde som vedel, že nezmoknem zvolil Technické muzeum města Brna.


Pred múzeom
Múzeum je to veľmi sympatické, moderné, s množstvom interaktívnych atrakcií a nájdete v ňom všeličo od historických áut (ani som netušil, že Zbrojovka Brno kedysi autá vyrábala, som to ale ignorant) až po lietadlové motory či šijacie stroje. 


Čajka, socíkovská verzia Cadillacu
Prvý československý elektromobil, úspešný prototyp, ktorý sa žiaľ nedostal do sériovej výroby.
Tiež ste ešte v autoškole mali takýto trenažér? 
Socíkovský jukebox
Dozvedel som sa, že materiál bakelit sa volá po svojom výmyselníkovi - autorovi, chemikovi Leo Bakerlandovi. Že je to matroš naozaj spoľahlivý svedčí aj tých 3 096 099 ks vyrobených Trabantov (roky 1957 až 30.4.1991), ktoré mali z neho karosériu či (ak chceme použiť ešte väčšie čísla) stámilióny kociek LEGO (to bolo pôvodne patentované ako systém pre architektov).

Vo svojej dobe najmenšia hlbinná miniponorka na svete, Made in Czechoslovakia
Dôkaz, že mobily Nokia patria už iba do múzea
Po príjemnej jeden a pol hodke som sa vrátil do centra a zatiahlo ma to opäť pod zem. Do svätojakubskej kostnice.


Niektoré z 50 tisíc nájdených pozostatkov
Kostnica sa nachádza v chodbách na miestne starého cintorína, na ktorom sa pochovávalo od 13teho až do polovice 16teho storočia. Definitívne bol uzavretý v 18tom storočí po dekréte Jozefa II. Ten vôbec mal zvláštne koníčky. Okrem tohto výnosu umožnil pochovávanie do svätej zeme (na cintoríny) aj samovrahov (tí dovtedy spolu s katmi, nepokrstenými deťmi, neveriacimi, cudzincami, neznámymi osobami atď sa pochovávali iba kade tade po lesoch). Samovrahovia však naďalej nesmeli prejsť cez brány cintorínu a preto sa ich telá prehadzovali cez stenu a pochovávali kdesi v kúte.

Na to, že nejaká kostnica v Brne je (a to je pritom druhá najväčšia v Európe, prvou sú parížske katakomby) sa prišlo len nedávno, pri rekonštrukcii neďalekého námestia Slobody v roku 2001. Vtedy boli v existujúcej sieti chodieb rafinovane (v presnom poradí boli lebka a jednotlivé kosti tak, aby sa ušetrilo čo najviac priestoru) naskladané pozostatky až takmer po strop. Dôvodom vzniku kostnice bol cyklický spôsob pochovávania, kedy sa telo po 10-12 rokoch vybralo z hrobu a muselo sa čosi urobiť so zvyškami.

Keď už som pri takejto téme, prečo to nespomenúť... V Prahe vraj (celý tejto odsek je "vraj", nemal som kde overiť) funguje 17 pohrebných ústavov, ktoré kvôli znižovaniu nákladov posielajú nebožtíkov na kremáciu do Tábora, kde pri jednej kremácii súčasne spália štyri rakvy. Preto i sem tam dochádza k čakaniu, kým sa "nazbierajú" zvyšní do počtu. Tiež ako zlepšovák zmrazujú telá, pretože zistili, že tak zhoria skôr než iba keď sú zachladené. Howg, dosť bolo pohrebným témam.

Cháron
Mal by som vysvetliť heslo z nadpisu. Cez obed som začul konverzáciu čašníkov a táto česká verzia "Na každého raz dôjde..." či "Božie mlyny melú pomaly ale (č)isto" ma hneď dostala.

piatok 1. februára 2013

Víla! Víla!

Tešil som sa na dnešnú návštevu Brna, lebo už dávnejšie som chcel kuknúť do vily Tugendhat, zapísanej i do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Z centra Brna sú to len dve zastávky busom. Vystúpil som na zastávke Schodová a hneď som pochopil odkiaľ sa vzal jej názov.


Keď dorazíte na vrchol schodov, už  len mierny kopček, doprava a ste tam.
Vilu pre rodinu Tugendhatovcov v 30tich rokoch postavil hviezdny architekt Mies van der Rohe a na tú dobu musela byť čímsi nevídaným (a nielen preto, že ako prvá obytná budova na svete ma konštrukciu z nosných oceľových pilierov). I teraz pôsobí veľmi moderne, samé čisté línie a veľa svetla. 


Pre nášho kamaráta Fiška - to máš v Brne celú ulicu? 
Doteraz sa nevie koľko presne dom stál, odhaduje sa na 5 mil. korún (vtedajšia mzda bola okolo 1000 korún mesačne), čo musela byť na tú dobu dobrá šupa. Židovská rodina majiteľov textiliek v dome žiaľ bývala iba osem rokov, po ktorých ušli pred Hitlerom do Švajčiarska a neskôr do Venezuely. Cez vojnu vilu používal nemecký konštruktér Messerschmidt. V roku 1945 si v nej ruskí vojaci urobili stajne pre kone a nábytok použili na kúrenie. Po vojne v nej bolo všeličo a až nedávno bola kompletne rekonštruovaná. Väčšina nábytku sú repliky, urobené na základe dobových fotografií. Tugendhatovci (niektoré z detí ešte žijú kade tade po Európe) sa neprihlásili do reštitúcií (neviem či nemali záujem alebo iba nestihli 10 ročné obdobie počas ktorého to bolo možné) a s mestom Brnom sa dohodli, že pripadne mestu (urýchlila to rozhodnutie zo strany mesta najmä obava, že by inak vilu rozpredali - len týždeň pred jednaním zastupiteľstva rodinka predala jednu zo sôch v dome).


Vstup do vily
V celom dome sa namiesto parkiet používa špeciálne bledé linoleum (nie také lesklé čudo ako sme zvyknutí zo socíku, ale perfektný moderný povrch) a nielen, že nie je povolený vstup v lodičkách (neľudské obmedzenie, že?), ale vo vstupnej hale majú zariadenie, do ktorého po vložení topánky sa na jej spodok pritaví igelit (moderná verzia návlekov z nemocníc). Dôsledkom je, že celá naša výprava (nezabudnite si rezervovať lístok pár dní až týždňov vopred, maximálna veľkosť skupinky je iba 15 ľudí) pri každom pohybe šušťala.


Ešte i kľučky na dverách sú jedinečné a čudoval som sa, že ich doteraz ktosi neukradol.
Vo vile sú všetky dvere po strop, až 3m vysoké, keď pán Tugendhat vravel architektovi, že on by radšej nižšie, tak ten rezolútne vyhlásil, že pokiaľ nebudú až po strop, tak do toho projektu ani nejde...

Už vo vstupnej hale je vidieť náznak čo nás ďalej v dome čaká. Biele steny (sem tam to pôsobí až tak nemocnične), na podlahe drahý mramor z alžírskeho pohoria Atlas, drevené obklady z Indonézie, na mieru vytvorené futuristické kreslá či rovnako na mieru vytvorené lustre a lampy. Dom stojí na oceľových pilieroch, ktoré sú vo vnútorných priestoroch chrómové (iba v priestoroch pre služobníctvo sú natreté bielou farbou) a majú v sebe veľké oceľové nity, podobne ako Eiffelovka.


V dome nie sú žiadne obrazy (teda teraz, na starých fotkách sme videli, že predsa len dáky ten portrétik sa vyskytol). Architekt namiesto nich v celej časti otočenej na Brno (krásny výhľad) navrhol obrovské okná a argumentoval, že výhľad sa každý deň mení a tým pádom je lepší ako akékoľvek obrazy.


Vila má centrálnu klímu a kúrenie. Na vrchnom poschodí, kde sú spálne (vstup je práve z tejto časti, domček je budovaný v kopci a vrchné poschodie je v úrovni ulice) sa z okien dajú otvárať dokonca iba malé vetráky v ich vrchnej časti, no i napriek veľkosti okien vďaka dômyselnej klíme v lete bolo príjemne a v zime zväčša ani nemuseli kúriť. V spálňach, detskej či pestúnkinej izbe je v skrini ukryté umývadlo.



Kúsok obývačky

Poschodie pod spálňovou časťou tvorí kuchyňa (ešte sparťanskejšia ako zvyšok domu - napr. obyčajné železné okná, jej vybavenie tvoria repliky okrem repliky sporáku, nevie sa doteraz či bol plynový alebo elektrický, tak tam nedali žiadny) a 237 m² veľká obývačka. Tá sa dá pomocou závesov rozdeliť na 4 časti. Na podlahe sú zlaté zásuvky na elektriku a biele na telefón. Na Internet tam prípojky nemali, možno už mali vtedy Wifi...


"obýváku" je veľká onyxová (mramorová) stena, ktorá v závislosti na dopadajúcom svetle mení svoju farbu. Tento efekt nebol plánovaný a pán architekt sa pri rezaní mramoru sám prekvapil ako to fasa vyšlo. Je zázrak, že sa Rusom počas "stajňového" obdobia vily nepodarilo túto stenu zničiť. Pomohol tomu pán Messerschmidt, ktorý ju ešte počas vojny obstaval drevom a tak sa na to, že ide o mramor hneď neprišlo.  


Izbe dominujú štyri masívne okná, každé z nich má 50 m², je z antireflexného skla a je 1 cm hrubé. Dve z nich sa dokážu celé zasunúť do podlahy (samotný rám má 200 kg, sklo 600 kg) a tým celú izbu prepojiť so záhradou. Počas bombardovania Brna tlaková vlna sklá (až na jedno) zničila a až do roku 2010 (kedy sa našli potrebné dokumenty) sa nevedelo ako vôbec takéto obrovské sklené plochy vyrobiť.


V ďalšej časti miestnosti je masívny stôl, ktorý sa skladá z troch sústredených drevených kruhov, jeho vonkajšia časť sa skladá z 9 dielov, stredná zo 4 a vnútornú tvorí jediný okrúhly diel. Táto variabilita umožňuje vyskladať stôl veľkosti podľa potreby.



Pri tomto stole sa rokovalo o rozpade Československa
Za stolom je polkruhovitá drevená stena (zase z indonézskeho dreva), ktorá sa po vojne stratila a našla až v roku 2010 v jedálni Právnickej fakulty v Brne (že práve právnickej fakulty ma nešokuje).


Pod týmto stromom sedeli Mečiar s Klausom, keď delili štát
Na najnižšom podlaží (tam sa dostanete iba pokiaľ si zvolíte rozšírenú, Technickú prehliadku budovy) sú rôzne technické vychytávky, ktoré dom udržiavali v chode. Spomínaná klimatizácia, ktorá sa momentálne nepoužíva, ale je v technicky takom stave, že sa dá zapnúť (aj keď v olejovom filtri, ktorý zachytával bordel zo vzduchu, už nie je cédrový olej). Fotolab pre pána Tugendhata (za ním je už len miestnosť na kožuchy, ktorá hnusne smrdí naftalínom), bojlerová miestnosť, mechanizmus otvárania masívnych okien (samé reťaze a elektromotory) a práčovňa.


Práčka na paru.
Cestou z vily sme s Paničkou ešte pokukali po centre Brna. 


Járu sme bohužiaľ nestretli.
Nemohol ma nezaujať tento...táto vec. Napriek svojmu výzoru, ktorý ťažko interpretovať inak ako ..., ide o hodinový stroj v tvare nábojnice. Keď odbije brnenské poludnie (teda o jedenástej, história tejto zvláštnosti siaha až do obdobia, keď bolo mesto obliehané Švédmi), v každý mierový deň sa z jedného zo štyroch otvorov vykotúľa sklená gulička, ktorá je obľúbeným suvenírom.


Vysoký 6 metrov, pod zemou je ešte 2 m časť.

Každú chvíľu sme narazili na morový stĺp. Len na Zelnom trhu sú dva, tento pred divadlom Husa na provázku.
Keď može byť McDrive, tak prečo nie.
Dozvuky prezidentskej kampane.

O zdochnutej ťavičke

Dnes sme pozerali na Discovery dokument zo série Ultimate Survival, kde týpek, vycvičený v špeciálnych jednotkách, chodí kade tade po svete, od Zambie po Sibír a ukazuje, ako to zvládnuť v divočine. 

V dnešnej časti sa mládenec ukázal na púšti a radil, kde zohnať vodu. Žiadne hľadanie oázy, rafinované zbieranie rosy do košele priviazanej na nohaviciach, svojpomocné hĺbenie studne (ako ten zaľúbený chlapčisko na trenčianskom hrade), nie, nie. Našiel si peknú ťavičku, trvale odpočívajúcu na svojom boku a pustil sa do amatérskej pitvy. Ktosi mu poradil, že pri bachore môže nájsť vodičku a tak nelenil, pekne zvieratko rozpáral a voila, do sýtosti sa napil. Vlastne nie celkom, asi to až tak do sýtosti nebolo, lebo ešte svojim žabikláčom (žabykláčom?) otvoril ťavenke bruško, vydoloval z neho natrávené kríky a trávu a z tejto masy vyžmýkal ďalšiu vodenku. Mňam.

Aby ho na púšti nespálilo, tak nevytiahol 50tku ochranný faktor, ale stiahol zvera z kože, vyhodil črevá, utiahol sa do jeho pekne krvavého hrudného koša, prikryl nemenej krvavou ťavou "dečkou" a trošku poodpočíval.

Keď som videl, ako si musí zarábať na živobytie, tak som rád, že mám tie počítače.