Malajzia - Kuala Lumpur, jedlo, politika, rasizmus a čo som sa ešte podozvedal

Kuala Lumpur

Po sobotňajšom výlete do mesta Melaka som v nedeľu vyrazil do Kuala Lumpur. Už pred rokmi sme tam boli s Paničkou na víkend a neboli sme z toho zážitku na odpadnutie. Ako keď sa nás zahraniční známi pýtajú či majú ísť pozrieť bratislavské Staré mesto (môžete, ale stačí vám na to 15 minút rýchlejšej chôdze a zázraky nečakajte).

Taxikár cestou do mesta (pol hodka zo Cyberjaya, kde som býval) vravel, že radšej ako do KL som mal ísť na sever do Genting Highland. Stredisko v horách, kde je kasíno a zábavný park a Malajčania tam chodia radi aj kvôli tomu, že je tam chladnejšie (hory). Koncom roka tam má otvoriť zábavný park 20th Centrury Fox, ak bude aspoň taký dobrý ako Universal Studios, ktoré sme navštívili v Singapore, tak tam by som nášho Pipka vzal rád.
Ako sme sa rozprávali so šoférom, zistili sme, že aj on robil pred prá rokmi v našej firme. Návrat k IT ho však neláka, pretože ho podľa vlastných slov, viac baví šoférovanie.

V Kuala Lumpur som sa najskôr vybral do Motýlieho parku, Butterfly Park. Jedného z miest, kam sme sa pri našej návšteve nedostali. Parčík je krásny, upravené cestičky, nad celým je natiahnutá sieť, aby im motýle neodleteli a strávil som tam skoro až 15 minút (ak nie ste práve lepidopterista, expert na motýle, tak tá štvrť hodka je až až).



Odtiaľ som šiel do neďalekej Botanickej záhrady, kde som strávil pár nádherných sekúnd. Vošiel som, sám seba sa spýtal, či nemám lepší program ako sa pár hodín motať pomedzi stromy a tak sa otočil a vyrazil do centra.

V centre za pozretie stojí sultánov palác. A to je tak všetko. Populárne (= plné turistov) sú aj trhy na jednej z ulíc (obchodík na obchodíku a v každom to isté, najčastejšie slnečné okuliare). Najviac času som strávil v neďalekej tržnici (dôvod: jedlo), kde sú desiatky obchodov s rôznymi tradičnými maskami, soškami a inými nevyhnutnosťami (vecí, ktoré o pár mesiacov či rokov tak či tak vyhodíme som odtiaľ dovliekol plný kufor).

Veľa turistov tiež zvykne zamieriť k Petronas towers, mrakodrapom-dvojičkám, ktoré sú vo výške spojené chodbou, mostkom (údajne najvyššie takéto prepojenie budov na svete). Tentoraz som sa tam ani nedostal a dobre najedený sa vrátil do hotela.

Jedlo

Malazjská kuchyňa ma neočarila. Väčšina receptov pozostáva z kuraťa a ryže, bez výrazných chutí. Jedine čo sa mi pozdávalo, že ku každému jedlo podávajú sušené malé slané rybky, ančovičky.

Jeden jediný raz som bol v hoteli na raňajkách. Podávali tam light malaysian breakfast, ľahké malajzské raňajky, skôr mi to pripomínalo menší obed. Dalo sa vybrať iba spomedzi rôznych druhov kuraťa s ryžou. Terminológia: ryžové políčka sa nazývajú paddy fields, no už uvarená ryža sa volá nasi. Preto aj veľa jedál začína slovom nasi, napríklad Nasi lemak, Nasi goreng a podobne.

Jediné malajzské jedlo, ktoré som ako tak zobral na milosť je malajzský kebab na paličke (ako ražniči), satay.

Jedáva sa s vidličkou a lyžičkou (namiesto noža - kolonizátori nechceli, aby bolo obyvateľstvo ozbrojené). V čínskej a japonskej paličkami a v kórejskej reštike som videl, že spolustolujúci mali v pravej ruke paličky a v ľavej si pomáhali lyžičkou.

Napriek tomu však na gastronomický výlet do Malajzie smelo zamierte. Vďaka prisťahovalcom z Thajska, Indonézie, Číny či Indie (tradičné reštiky prevádzkované príslušníkmi indickej moslimskej komunikty sa nazývajú mamak shop), hladný nebudete, naopak, chuťové poháriky vám srdečne poďakujú a váha v kúpeľni od radosti o pár kíl podskočí (true story).

V celej krajine nie je zvykom dávať sprepitné, to býva ako servisný poplatok, service fee, zahrnuté do ceny. A skutočne sa čudujú pokiaľ čašníkom nejaké peniaze chcete nechať.

Štandardným podávaným nápojom je tee tari, osladený čaj s mliekom, podobný ako chai v Indii (aj keď nechutí až tak dobre). Iné nápoje v ponuke:

• Teh O - rovnaký čaj, no bez mlieka (neskúšal som, s mliekom je výborný)
• Teh C - bez cukru
• Cham - káva s čajom (neskúšal som, vraj blééé)
• Milo - čokoládové mlieko (predpokladám ako naše Granko alebo Nesquick)
• Kopi - káva

Videl som v ponuke jednej reštiky vegetariánske kura, údajne zo sóje.

Do hotela je zakázané si doniesť ovocie durian (kvôli zápachu) a mangosteen (červené ovocie, ktorého farby dužiny je nevyprateľná, nejde ničím dole).

V jednej hamburgerárni dávali k jedlu ľuďom gumené rukavice, aby pri jedení rukami nezašpinili.

Tradične sa údajne stoluje na zemi (sedí sa na zemi, jedlo je na nízkych stolíkoch), v reštauráciách to nebolo bežné a jediné miesto, kde mali takto upravenú časť reštaurácie bola indonézska (kuchňa z Bali, mňam).

V sushi reštike sa mi páčilo, že okolo stolov viedli koľajnice a hotové jedlo priniesol presne pred správny stôl robotický vozík, ktorý hostí vyzval, aby si z neho jedlo zložili (Please collect your food. Thank you.).

Jazyk

Bol som na filme Terminal (hrozné hodnotenie na IMDB, ešte horšie na Rotten Tomatoes, ale nič iné v kine nebolo, bola len polnoc, takže do štvrtej ráno by som aj tak ani oka nezažmúril a nakoniec to bolo celkom fajn).
Aby som efektívne využil čas (nielen chrúmaním pukancov), z tituliek som sa učil malajzské slová (kolegovia mi ešte zopár nadávok do zoznamu pridali):

• jahanam [džahanam] - damn (angl.), po našom do kelu (takto prekladajú anglické fuck), bežne sa toto slovo nepoužíva
• bagus - dobre
• tidak - nie
• awak - ty
• awak cantik [čanti] - si nádherná 
• cun [čun] - cute
• bukan - však?
• saya - ja
• bodoh [bodo] - idiot, hlupák
• babi - you pig (neprekladám)
• sundal - a hore, a slut (neprekladám)
• pukimal - veľmi často používané a veľmi vulgárne (puki - vagína, mal - mama)
• kongnek [konke] - fuck (z mandarínčiny)

Keď poďakujete (terima kasih), odpovedia vám sama sama (nemáte za čo).

Kolega z Indie vraví, že malajzské terima kasih (ďakujem) znie ako začiatok nadávky v jazyku hindi:

• teri znamená tvoja (your),
• ma je mama (mother),

a podľa neho len zriedka veta, ktorá začína slovami Tvoja mama... skončí ako pochvala.

Uber a Grab

V krajine už nefunguje Uber, vytlačila ho lokálna služba Grab (názov sa musí určite pozdávať Donaldovi Trumpovi, ten je svojím grab-ovaním známy). Apka v mobile ako náš Hopin, nainštaloval som si, pridal do profilu kreditku a do práce sa vozím bez zdržovania sa hotovosťou (platiť hotovosťou sa síce dá tiež, ale načo). Uber si údajne v tomto svojom konkurentovi kúpil podiel (vraj vlastní okolo 25%).

Ako som už spomínal skôr, bežné taxíky vôbec neodporúčam (okrem iného sú drahšie ako Grab a pri Grab máte istotu, že vodič nájde vašu destináciu).

V Indii som tiež chcel používať lokálnu appku na rezerváciu taxíkov (Olacabs), ale všetky podobné služby v Indii vyžadujú indické mobilné číslo, takže som neuspel. Tu zahraničné číslo nie je prekážka.

Za tie takmer dva týždne som stretol niekoľko vodičov a celkom ma dostal jeden, ktorý mal z hornej strany čelného skla asi 30 cm čierny nepriehľadný pás. Chápem, že kvôli slnku (nepýtal som sa, či ešte nepočul o slnečných okuliaroch), ale prečo si nedal priehľadnú tmavú fóliu ako ostatní a radšej zvolil celý deň sledovať svet cez úzky priezor ako v tanku, to nerozumiem.

Iný šofér ma celkom vydesil. Nasadnem k nemu (dopredu) a na zemi sa mu váľa bejzbolová pálka. Pripomenulo mi to incident z Bratislavy spred pár rokov, kedy som videl ako dve autá zastali na Štefánikovej, z prvého vyskočil týpek s bejbolkou a šup za vodičom do druhého (ako to pokračovalo neviem, ale už ten začiatok bol desivý). Takže, keď som tento nástroj videl u šoféra v Malajzii, tak som sa pýtal samého seba, či som krajinu nechválil prečasne, či predsa len neklesli na úroveň nášho hlavného mesta. Keď som sa spýtal taxikára, či to má na neplatiacich zákazníkov, tak sa len usmial a ukázal, že je to mechanická uzamykacia páka na volant. Reputácia Malajzie zachránená.

Šoféri mi tiež hovorili rôzne infošky o tom ako Grab funguje. Každý deň musia zložiť depozit 30 ringgit (7EUR), aby vôbec mohli jazdiť. Ak majú zákazníkov, tak sa im tieto peniaze čoskoro vrátia, ak v ten deň príliš nejazdia, tak si depozit Grab ponechá.

Sťažovali sa, že síce Grab po dosiahnutí určitého počtu buď jázd, kilometrov alebo zákazníkov, odmeňuje vodiča tým, že mu začne platiť viac, ale aby plateniu navyše predišli, začne tohto vodiča znevýhodňovať, aby ten magický počet jázd, kilometrov alebo zákazníkov alebo čoho, tak ľahko nedosiahol (vodič sa dostane až na koniec zoznamu áut, z ktorých aplikácia priraďuje).

S príchodom Grab tiež narastá počet ľudí, ktorý si na pôžičku kúpia auto (či viac), prenajmú ho vodičovi Grab a príjem z prenájmu použijú na splatenie pôžičky na auto.

Politika a rasizmus

O politike som sa nerozprával so samotnými Malajcami, ale informácie mám len od kolegov, ktorí sa síce narodili v krajine, ale sú čínskeho alebo tamilského pôvodu. 

Zhodli sa, že komunity medzi sebou vychádzajú dobre (aj zmiešané páry sú v pohode), nerozdeľuje ich národnosť ani náboženstvo, ale snaží sa o to politka.

Predchádzajúca vláda tvrdo presadzovala malajské obyvateľstvo na úkor menšín, kolegovia v tejto súvislosti hovoria o rasizme.

Malajčania sú uprednostňovaní v armáde či práci pre vládu, majú výhodnejšie podmienky nákupu pôdy či domov. V školách údajne fungujú kvóty, 60% miest je vyhradených pre Malajčanov, 20% pre indickú and 10% čínsku menšinu (kde sa podelo zostávajúcich 10% neviem).

Čo som sa ešte dozvedel...

V Indii bývam vždy zhrozený z toho, keď vidím mužov, ktorý si nestrihajú nechty na malíčku. A teda tých je. Vyzerá to pre mňa čudne. Teórií prečo to robia je viac (či už, aby sa mohli špárať v uchu alebo je to prejav príslušnosti k vyššej vrstve). Jedného tamilského kolegu, ktorého som v Cyberjaya stretol, som sa na to spýtal (on si dokonca nechával dlhé nechty na oboch malíčkoch a palci). Otázka ho zaskočila (a vraj celkom pobavila), no ani na sekundu som mu neuveril, keď sa ma snažil presvedčiť, že:

• on nevie, že je to zábava,
• to vyzerá lepšie,
• nechápe prečo aj ostatní si tie nechty nechávajú narásť.

Malajzský kolega, moslim, vravel, že u nich funguje sharia police (náboženská polícia). Počas Ramadánu zakročí proti moslimom, ktorí jedia na verejnosti alebo kontroluje, či páry, ktoré si objednali noc v hoteli sú skutočne manželia. Ešte spomenul, že gay manželstvá sú ilegálne a muž môže mať až štyri manželky (preboha a to načo?).

Postupne sem do tohto príspevku dopisujem, takže sem ešte niekoľko informácií pribudne.

Dovidenia Mumbai!

Posledné indické hodiny sa mi začali odpočítavať cestou ku Gateway of India na večeru s kolegami z nedeľňajšieho raftu, ktorí ukončili projekt a odchádzali buď domov alebo ešte pozrieť Srí Lanku. 

Večera bola skvelá (ako prílohu som skúsil romali roti / vreckovkové roty, tenunké cestíčko tvoriace čosi ako lokšu, ktorá sa robí na peci, ktorý vyzerá ako BOSU lopta, mňam), ale nič iné sa tu ani nečaká. Horšie to už bolo s logistikou. Vymyslieť na piatok večer motanie sa taxíkom bola riadna sprostosť. Dve hodky cesta tam, rýchlo šupnúť do seba jedno za 15 minút, lebo kolegovci sa ponáhľali na lietadlo, trošku pomotanie sa okolo Gateway, nakuknúť do luxusného hotela Taj a Leopold café, kaviarne, ktorá je vraj známa z nejakej knihy (veľké sklamanie) a ďalšia dvojhodinová jazda s mentálne nie celkom príslušne vybaveným šoférom späť na hotel. 

Gateway of India

Šoférko nielenže nevedel cestu, to tu je bežné (niektoré úseky som ho po Mumbai navigoval sám), ale jeho spôsob jazdy (vyhľadávanie čo najväčších jám i na úplne rovnej ceste alebo systém brzda / plyn) dávali tušiť, že tento človek ak vôbec niekedy v autoškole bol, tak pozor veru nedával. Už som mal sto chutí ten volant zobrať do rúk sám.

Nasledujúce ráno sme sa rozhodli absolvovať ďalší bod zo zoznamu vecí, ktoré určite treba v Indii vyskúšať: cestu vlakom. 
Čakali sme milión ľudí trčiacich z dverí, okien, sediacich na streche, ale ako nám povedali, to sú skôr ojedinelé situácie a určite nie v sobotu, aj keď pracovnú, mimo špičky. Šli sme do prvej triedy, ktorá nepripomínala žiadnu z tried dostupných u nás a buďte naozaj radi. Ošarpané, špinavé, v strope namontované ventilárory. Zážitok áno, denná realita, ďakujem neprosím. 

S kolegom sme si stáli počas jazdy vo dverách, to bolo perfektné, spravili sme ale chybu a odfotili si okolo trate a na to prišiel dáky človek, zúrivo gestikuloval, vyháňal nás znova sadnúť a tak sme radšej poslúchli.

Konečnou bola nádherná (zvonku, zvnútra ani nie) hlavná stanica, Victoria Station.

Zo stanice, už taxíkom, sme šli pozrieť najväčšiu otvorenú mumbajskú práčovňu. Pod holým nebom v betónových vaniach desiatky ľudí perú prádlo, ktoré tam hoteli alebo i jednotlivci, pošlú. Pozerali sme sa však iba z diaľky, z mosta, domáci nám neradili ísť priamo dolu k vaniam. Ľudia, ktorí tam pracujú a bývajú nie sú údajne priateľskí, často sú to alkoholici a netreba si koledovať o malér.

Cestou k domu, v ktorom býval 17 rokov Ghandi (teda, ak nebol na cestách alebo vo väzení), sme šli okolo mrakodrapu (do až tak sa nedriapal, ako žiadna z tunajších budov, ale vyšší ako naša STVčka bol), ktorý je súkromným domčekom pre šéfa spoločnosti Reliance, ktorá podobne ako iná veľká spoločnosť TATA, má prsty úplne vo všetkom, z čoho sa dá v Indii vytĺcť dáka tá rupia. Vraví sa, že v bytíku má celé poschodia venované napríklad iba šperkom, či dve poschodia tvoria byty pre služobníctvo. Na vrchu má helipad, lebo pánko inak ako vrtuľníkom necestuje. Hľadiac na tunajšiu dopravu, ťažko sa mu čudovať.

V Ghandiho dome je múzeum (najviac ma zaujal jeho list Hitlerovi, v ktorom ho pár týždňov pred vojnou prosil, aby ju zastavil). Pri pohľade na jeho jednoducho zariadenú izbu som mi napadlo, že to musel byť dobrý manžel. Sám si tkal oblečenie, sám si pral a keďže často držal hladovky, s varením tiež nemusela mať jeho žena moc starostí.

Posledným bodom mala byť návšteva Filmcity (Bollywood). Bežne tam turisti nesmú, no mali sme plán. Kolega pracuje pre BBC a s vysačkou by sme sa tam snáď nejako dostali. Či by nám to prešlo nevieme, bolo už neskoro popoludní a pre mňa čas sa vydať späť do studenej Európy. Ach.

Čože sa len prihodilo počas prvého indického pracovného týždňa

No, nie veľa.
Od rána do večera zatvorený v kancli. Cestou z práce k týpkovi na chai (fantastický indický čas, ktorý sa nedá u nás napodobiť - skúšal som priniesť v prášku) vídam rovnakú skupinku hrajúcu karty na korbe nákladiaku presne ako pred rokom. Spozoroval som však ďalšie veci, ktoré sa tu za rok od poslednej návštevy zmenili:

1. Pribudlo viac semaforov. Nie vždy sa dodržiavajú, červená nikdy nie je dostatočne červená na to, aby sa na ňu nedalo prejsť križovatkou.
2. Pribudli autobusové zastávky. Doteraz som vídaval, že sa naskakuje do idúceho busu (v tejto premávke idú aj tak slimačím tempom) a rovnako sa dopravný prostriedok opúšťa.
3. Na uliciach, najmä hlavných ťahoch je menej špiny a odpadkov. Oveľa viac vidno zametačov, ktorí ulice upratujú.

Kolegovia nám rozprávali o absolútne spoľahlivej donáškovej službe, ktorú v Indii majú. Manželky navaria dopoludnia jedno, do 9:30 si ho služba vyzdvihne a pred dvanástou na obed jedlo doručia manželovi. Neuveriteľné je, že sú takí spoľahliví, že k omylu (doručenie kastrólika niekomu inému atď) dochádza raz za stotisíc (či milión?) raz (služba dostala certifikáciu Six Sigma, aj keď jej zamestnanci o tom čo to je nikdy predtým nepočuli). Vraj indická pošta, ktorá je zúfalá, by sa od nich mala učiť. 
Zaujímavý je koncept bývania (redevelopment). Ak si kúpite byt a investor sa o pár (cca 20) rokov rozhodne dom zbúrať (a postaviť väčší). Počas dvoch rokov, čo vás musí odsťahovať, kým dostavia, vám platí prenájom niekde inde a v novom baráku vám dá byt s dvojnásobne väčšou výmerou ako ste pôvodne mali.
Konečne som si urobil jasno v ročných obdobiach:

• Február až marec je jar
• Apríl až jún je leto
• Júl až september prší
• Október je také medzi obdobie
• November až január je zima (teda ročné obdobie, nie že by teplota klesla pod 15 stupňov)

Aha a keď vás Ind zavolá na hotel, tak ešte nemusí mať postranné úmysly. Volajú tak reštauráciu.

Indiujem už tretí deň (popoludnie)

Až po týždni sa dostávam k tomu, aby som dopísal o ostatnom víkende. Je už dosť po polnoci, o štyri hodky vstávam, aby som sa strmhlav vrhol do ďalšieho víkendu, takže šup šup, nech to rýchlo dokončím. Fotodokumentáciu doložím neskôr.
Dozvedel som sa zase čosi viac o indických svadbách. Celá svadba trvá 5-6 dní, samotné hindu svadobné rituály trvajú na severe krajiny 6-7 hodín, kým na juhu len 2-3 hodky. V prípade kresťanov je táto doba kratšia.
Platí, že strýko ženícha (alebo nevesty?) musí celej rodine (50+ ľudí) kúpiť oblečenie, takže ak uvidíte počas indickej svadby pána s veľa vrecami šatstva, bude to strýco.
Na odpadkových košoch možno vidieť nápisy: I am dustbin, use me / Som odpadkový kôš, použi ma.
Niektorí muži si pestujú chlpy na ušiach a už som videl pár exemplárov, z ktorých by sa dali aj copy zapletať.

Späť k nedeli.
Poobede (nie, že by sme nejaký obed mali, to používam iba označenie časového intervalu) sme šli do môjho obľúbeného (majú tam dobrú Pepsi a zistil som u seba ávislosť na kolových nápojoch) Sanjay Ghandi National Parku, pralesa uprostred Mumbai. Tentoraz sme nešli na tigrie a levie safari (bolo už neskoro), ale zamierili do Kanheri caves / Jaskýň Kanheri. Úžasné miesto. Ujal sa nás ujo sekuriťák postávajúci pri jednej zo 109 jaskýň a začal nám robiť sprievodcu. To čo nám narozprával a teraz popíšem berte s rezervou, párkrát sme ho prichytili ako si protirečí, preto všetko berte ako Vraj... 

Vraj zo 109 jaskýň, ktoré boli údajne vytvorené 600 rokov pred Kristom (a obývané až kým sa neobjavili Portugalci a ľudí odtiaľ vyhnali), sa vo väčšine bývalo, iba v siedmych z nich sú nejaké sochy a slúžili ako spoločenské miestnosti. Spolu vraj komplex obývalo 10.000 ľudí. Toto číslo vôbec nesedí s tým, že v každej z miestností bývalo vraj 5-6 ľudí, ale čo tam potom. Jedna z jaskýň hostila jednu z mála škôl v Indii v tých časoch. Študovali v nej už desaťročné deti, ktoré boli predurčené stať sa mníchmi. Toto vôbec nesedí s tým, čo vravel ochrankár o minútu neskôr. Vtedy tvrdil, že mníchmi sa mohli stať muži, ktorý mali rodiny. Aby sa mníchmi stali, rodín sa museli vzdať.
Jaskyne sú v rámci kopca (z jeho vrcholu vidno jazero Tulsi, zásobáreň vody pre Mumbai), do ktorého sú vytesané v troch úrovniach (vytesávanie do tvrdej skaly trvalo 200 rokov), vedie k nim 200 schodov a celý komplex je 2 km dlhý. Každá z jaskýň má pred vchodom jamu na zachytávanie dažďovej vody (tá sa nepila, bola iba úžitková).
Ako sme sa prechádzali v areáli, vyrušili sme dvoch zaľúbencov pri bozkávaní. Náš samozvaný sprievodca vravel, že za bozkávanie v budhistickom chráme je pokuta 5000Rs (cca 80EUR) a tri mesiace väzenia.
Krátke odbočenie. V mytológii má každý z bohov okrem fyzickej podoby (napr. bohyňa Khali má telo človeka a hlavu tigra, zobrazuje sa sediaca s telom muža, ktorému vyjedá vnútornosti, na kolenách) aj svoj symbol (Shiva má shivelink, 11 hláv Budhu má symbol stupa - pozrite na obrázku), oboje sa uctievajú rovnako.
Po jaskyniach sme vyrazili na cestu naprieč celým mestom do časti Juho, pozrieť si západ slnka nad Arabským morom priamo z pláže. Cestou sme videli na ulici obrovský dav, v Európe by to znamenalo aspoň demonštráciu, tu sa ľudia zhromažďovali pred domov známeho herca (hral vraj v Milionárovi z chatrče, nevidel som), ktorý o tom čase zvykne vyjsť na balkón pozdraviť fanúšikov.
Na pláži, na ktorej sme odhadli 40.000 ľudí (tak 1,5 Pohody) bolo okrem množstva ľudí asi tisíc predavačov ovocia, grilovanej kukurice (mňam, najlepšia čo som kedy jedol), žobrajúcich detí, tetovačov (jasné, že rovnakou ihlou všetkých záujemcov) a kopy odpadkov.

Počas dňa sa ma dva razy spýtali, či si ma môžu odfotiť. Či si ma tiež s dákym bollywoodskym junákom nepomýlili.

Indiujem už tretí deň (ráno)

Koniec prvého indického víkendu.

Mal som dve možnosti, zostať na hoteli, oddychovať, pripravovať sa na zajtra a tak sa poflakovať, alebo sa vrhnúť do víru možností, ktoré táto krajina ponúka. Už jednoduchšie rozhodovanie som nemohol mať. 

O ôsmej sme si s kolegovcami posadali, teda skôr natlačili sa, do taxíka a vyrazili za Mumbai do nedávno postavenej Global Vipassana Pagoda. Je to miesto meditácií, pokoja a ticha. Teda bolo by, pokiaľ by v tesnej blízkosti nebol Essel World, jeden z dvoch mumbajských zábavných parkov, z ktorého sa výskot obyvateľstva na atrakciách veselo rozliehal naširoko. A tiež pokoju nepridáva, že areál sa neustále dokončuje (okolo hlavnej budovy sú ešte dve menšie, záhrada, 20 tonová Budhova socha, zvon a gong, každý vážiaci 13 ton). Základný kameň v roku 1997, v roku 2009 vztýčili pagodu a ešte odhadujú tri roky na dokončovacie práce) a tak kladivá a vŕtačky počujete ešte aj počas bezplatnej desaťminútovej lekcie meditovania (tak dobre som zaspával, keď zrazu lekcia skončila). Ide o najväčšiu kupolu na svete bez podporných stĺpov a bez použitia čo len gramu cementu, železa či piesku. Stabilitu (a odolnosť voči zemetraseniu do 8,5 stupňa) zabezpečuje rafinované uloženie kameňov, ktoré dóm tvoria. Životnosť je odhadovaná na 2000 rokov.

Vrch pagôdky sa mi už sem napchať nepodarilo

Na vrchole 90 metrovej pagôdky (30 poschodová budova) je umiestnená 110 kilová "klietka" so 400 zvonmi a krištálmi, ktoré sa starajú o to, aby doširoka svietila. V noci má na starosti svietenie namiesto slnka optický kábel, ktorý do nej vedie.

Pagoda je replikou, jej predloha sa nachádza v Barme (originál je o meter a kúsok vyšší). Barma, spolu s Thajskom a Srí Lankou boli najväčšími prispievateľmi na budovanie stavby. Srí Lanka darovala Budhove pozostatky, ktoré sú teraz uložené v jej veži, Barma Budhovu sochu.

V celom okolopagodovom areáli platí príkaz separácie mužov a žien. 

Aby ste sa dostali dovnútra pagody (kam sa okrem vás zmestí ďalších 8000 ľudí), je potrebné absolvovať bezplatný meditačný kurz (nielen tu, ale v ktorejkoľvek ich "pobočke" vo svete). Heslom je Poorest person in the world can learn the technique and live happy life / "Aj najchudobnejší človek na svete si môžete osvojiť techniku a žiť šťastný život". Počas kurzu za 10 dní jeho trvania nesmiete prehovoriť ani slovo, rozprávať sa môžete iba so svojim vnútrom. Aj keď sa to zdá nepravdepodobné, kurz úspešne absolvujú aj ženy. 

Meditačná technika, ktorú vyučujú je vraj 2500 rokov stará, na 2000 rokov sa "stratila", iba v Barme ju počas tohto obdobia udržiavala malá skupinka a od 1959 sa opäť začala rozširovať v Indii.

Technika nenasleduje žiadne náboženstvo, nasleduje iba zákony prírody, tvrdí, že nás tvorí telo, myseľ a podvedomie a je založená na troch lekciách:

1. Ovládanie mysle
2. Videnie so zavretými očami (očistenie nášho podvedomia, ktoré nám umožní žiť šťastný život a mať pokojnú myseľ)
3. Láska, dobrota a priateľstvo

Je pol druhej v noci, o pár hodín vstávam, doplním fotky a dopíšem čoskoro (ešte som nestihol dokončiť ani len celé ráno)...

India 2014, deň druhý

Včera som nespomenul, že pri vjazde do hotela som videl na stole spať chlapíka zakrytého dekou. Nemal som dôvod to písať, lebo tu po zemi na uliciach vidno len tak plachietkou prikrytých ľudí často. Čo mi to pripomenulo je, že dnes na tom istom mieste, na tom istom stole, veselo zabíjali a porcovali kurence. 
Za ten rok čo som tu nebol sa toho veľa zmenilo, konkrétne popribúdalo:

• dva (naozaj som viac nenapočítal) odpadkové koše (inak zostal úplne rovnaký neporiadok po uliciach),
• veľkoplošné odkazy od mumbajskej polície vodičom, aby nechlastali za volantom (Don't drink and DrIvE). Je mi to čudné, lebo som tu ešte nikdy nevidel na ulici niekoho opitého. Kolegyňa bola tento týždeň na tradičnej svadbe (musela odísť už skôr, tak sa zdržala iba tri dni) a ako je tu zvykom, napriek tomu, že sa nepil vôbec alkohol, všetci sa perfektne bavili. U nás by sme sa do takéhoto abstinentského experimentu asi nepustili.
• tabule Green Mumbai = Beautiful Mumbai / Zelený Mumbaj = Nádherný Mumbaj. Zrejme od magistrátu. Výsledok som zatiaľ nepostrehol žiadny.

Okrem týchto troch vecí si to tu fičí pekne po starom.

Všimli ste si už u nás niekde tabuľky "Nebagrovať" (na zabránenie poškodeniu potrubia pri náhodnom výkope). Tu šli ešte ďalej a majú tabuľky Dial before digging / "Kým začneš kopať, zavolaj" aj s telefónnym číslom.

Dnes sa mi ktosi snažil čosi povedať a myslel som, že to na mňa skúša v hindi, ale nie, bola to vraj angličtina. Nerozumel som ani slovo. 

Od pondelka budem v práci a to už pred jedenástou v noci sa na tmu Božiu nedostanem (ako inak mám povedať na svetlo Božie, keď to je v noci?), tak som sa dnes snažil postíhať všetky resty, ktoré som za ten rok mal:

• veľa jesť indických mňamiek (za 5EUR som mal obed, ktorý pozostával z 28 rôznych jedál, ktoré som si mohol dávať v ľubovoľnom množstve a veruže som to i poctivo robil),
• piť chai a mango lassi, dva najlepšie drinky na svete,
• nechať si obhrýzť nôžky tými malými šikovnými rybičkami,
• povoziť sa rikšou,
• nechať si v holičstve urobiť masáž hlavy,
• skočiť na celkovú masáž,
• a kuknúť čo také by sa hodilo dovliecť z indických obchodov.

Nestihol som síce všetko, no ale veď aj zajtra je deň. 

Neplánovane som vyskúšal prvý raz šťavu z cukrovej trstiny a určite to patrí do prvej desiatky najlepších nápojov čo som kedy pil.

Toto nie je žiadny chrám, ale benzínka v tvare lotosového kvetu

Rovnako nečakane sme boli v dvoch chrámoch.

Prvý z nich bol typický hindu. Kolegyňa mi tam porozprávala o rôznych bohoch. Napríklad to, že ich náboženstvo je veľmi flexibilné, môžete uctievať koho chcete z celého radu božstiev, podľa toho, kto vám je blízky. Veľa ľudí uctieva boha Baladži, je to vraj "najbohatší" boh. Traduje sa, že splní akékoľvek prianie a tak mu Indovia prispievajú v milodaroch veľa peňazí. Vraví sa mu tiež Lord of Saturday / boh Soboty. Práve na sobotu majú jeho fanúšikovia rôzne obmedzenia, ako zákaz jesť na večeru ryžu.

Kolegyňa inému bohovi obetovala aj za nášho Pipina. Nie peniaze, ale banány a malý kokosový orech. Výborná vec je, že po rituály obetovania je treba dané veci aj zjesť. Oboje bolo super.

Zaujímavé je, že majú aj ženské bohyne, ktoré uctievajú aj muži, no už si túto úctu neprenášajú domov a postavenie žien v Indii je ... veď sledujeme všetci správy.

Druhý chrám patril skupinke Hari Krišna, bolo v ňom veľa mníchov, ktorých vídavame sem tam i nás, v typickom oranžovom oblečení. Boli tam však aj mladí chalani v žltých oblečkoch, to predpokladám je pre novicov a tiež v bielych šatách, kto si tie dáva som však identifikovať nevedel. Uctievajú boha, ktorý je považovaný za najväčšieho pohoďáka (s heslom Have fun!). 

Súčasťou každého chrámu, ktorý mnísi prevádzkujú je hotel. Dokonca tu, priamo z hotelovej lobby cez sklenú stenu vidieť priamo dovnútra. Ak si u mníchov zaplatíte ročné členské, máte možnosť v ktoromkoľvek z týchto hotelov prespať.

Mnísi sú tu známi tým, že sa venujú sociálnej práci, pomoci starším, deťom či voľne sa potulujúcim kravám. Budujú pre ne farmy, podobne ako u nás, len ich majú iba na mlieko, nie neskôr na cestu na jatky.

V podzemí chrámu je super cukráreň, ledva som sa odtiaľ dostal pri tých všetkých lákadlách. Súčasťou komplexu je i reštaurácia, tú som neskúsil, lebo tam treba byť úplne ticho. Len na ponaberať (vraj z výborných vegetaríánskych jedál), zjesť a vypadnúť. Teším sa na zajtra, ideme pozrieť dáky kláštor.

Nuda a wafle

Cez víkend sme dopriali zmenu (oproti vyspávaniu na hoteli po ťažkom týždni) a odskočili si do Belgicka. Tu z Frankfurtu je to lietadlom na skok. Keďže sme boli výprava zložená z človeka z východnej Európy a mojich dvoch indických kolegov, lietadlo nevyšlo a zvolili  sme dopravný prostriedok pre chudobných, autobus.

Do Bruselu sme dolámaní prišli o šiestej ráno. Zvonku stanice spali bezdomovci a páchlo to močom. To však nebolo žiadne prekvapenie, veď nakoniec Brusel je známy tým, že jeho najväčšia atrakcia je socha pošťatého (pardon za slovník) chlapčeka (už tam na tom rohu postáva pekne dlho, čo má dačo s mechúrom?).

Nečakali sme ani kým otvoria prvé toalety (to je belgická špecialita, otvárajú ich až o siedmej, dovtedy vás môže roztrhnúť) a nasadli na vlak do Gentu, program sme mali nabitý. 
Našťastie celá návšteva mesta trvala hodinu a pätnásť minút, tých pätnásť minút kvôli čakaniu na električku, ktorá nám ušlo pred nosom. Jedno pekné námestie, jeden hrad, kanál aký poznáme z Holandska, pár kostolov. Stráviť tam aj tú hodinu bolo až až.

Gent. Námestíčko. Nechceli nám dať ani raňajky, prišli sme priskoro.

Pamätám si z geografie, že Belgicko má najhustejšiu sieť železníc na svete. Táto informácia nemá žiadny význam v tomto texte, len som chcel pomachrovať, že si predsa len ešte čosi pamätám bez toho, aby som si to predtým musel zapísať.

Z Gentu sme sa rýchlo pratali preč, aby sme pokukali Brugy, mesto na ktoré sme mali dobré referencie. A naozaj, potvrdzujeme, Brugy sa oplatia. Žiadne Fíha či padanie do mdlôb, ale ak máte pár hodín čas, stoja za to.

Brugy. Odkedy som dostal od Paničky darček, ktorý vie robiť panoramatické fotky, neviem s tým prestať.

Jedným z lákadiel mesta je kostol so sochou Madona s dieťatkom od Michelangela, na Pietu sa však nachytá a keby nám neboli povedali, že Aha kuknite, slávna socha, dajte 2 EUR za pozretie, ani by sme si nevšimli.

Ako sme sa po príchode dozvedeli od predavača v jednom obchodíku, vystihli sme na Belgicko celkom dobé počasie, bola síce strašná zima, ale nepršalo úplne stále, ako vraj u nich zvykne.

Po pár hodinách v Brugách a absolvovaní povinných belgických waflí (tie vedia stáť od 1EUR, my sme sa klasicky turisticky odžubali a cvakli po 8,5EUR), sme už nasadli na vláčik do Antverp, kde nás čakal hotel.

Antverpy majú ako najväčšiu atrakciu (podľa TripAdvisor) práve vlakovú stanicu, no ako sme zistili, ani zvyšok nie je úplne na zahodenie a dá sa v meste stráviť aj pekná hodinka, dve. Pokiaľ chcete kupovať diamanty, ktorými je mesto známe, určite i viac.

Stanica v Antverpách zvnútra.

Najväčšie belgické zážitky ma ešte len čakali (nečakajte však nič "wow"). Prvým bola sushi reštika s pásom, z ktorého som si mohol brať čo som chcel (jasné, sú také i u nás, ale toto bolo po prvý raz čo som to vyskúšal) a hneď nasledovali dva ďalšie. Na rozdiel od Španielska a Nemecka, v Belgicku americké filmy nedabujú, ale uvádzajú s titulkami (jeden riadok vo francúzštine, pod ním v holandčine) a tak som konečne po pol roku mohol do kina. V kine (rovnako ako v Amerike)  zaplatíte za film a zostanete na toľko premietaní koľko chcete. Len u nás si poznajú Slovákov a preto kontrolujú lístky pred každou kinosálou. Takto som legálne videl nový Star Trek : Into the darkness (veľmi dobrý) a nového Supermuža, Man of steel. Ten sa tiež dal pozerať, ale už na mňa bolo tých výbuchov priveľa, tak som dopozeral s riadne ohučanou hlavou.

Radnica v Antverpách.

V Antverpách i Brugách počas víkendu poriadali triatlony, preto sa po meste motalo nezvyčajne veľa cyklistov. Aj som si vravel, že plávanie by mohli pokojne vynechať, aj tak tam stále prší a vody si na bajku užijú mládenci a dievčence dosť.

Belgicko je drahá krajina, za pohár obyčajnej vody nie je prekvapením zaplatiť 2EUR, za pol literku 4,5EUR. A takto je to so všetkým. Dokonca i pre nás drahé Nemecko je lacnejšie.

V nedeľu ráno po opustení Antverp sme sa vrátili do Bruselu a keďže v tom meste naozaj nie je čo, tak hodnú chvíľu pozerali na hlavnom námestí stretnutie zumba priaznivcov (prvé zumba podujatie priamo na námestí).

Zasa panoráma, tentoraz námestie v Bruseli. Viem, že fotka je otrasná, ale iba tréningom sa v tom fotení zlepším.

Busom cestou späť sme sa v Aachene (prvom meste na nemeckej strane hraníc), stali obeťou policajtov, ktorí kontrolovali pasy (myslel som si, že sme v Schengene a už takéto nefičí) a pred polnocou ukončili výlet späť vo Frankfurte.

Párky! Kto chce párky? Frankfurtské párky...

Do Frankfurtu som pricestoval pred pár týždňami a priznávam, okrem dvoch kufrov som si privliekol aj predsudky. Rozšírenú predstavou o chladných a formálnych obyvateľoch tejto krajiny. Klopem na drievko, tento pobyt zatiaľ hovorí o opaku. Až na agresívnych futbalových fanúšikov stretávam príjemných ľudí a dúfam, že to tak i zostane.

Jedna z tvárí Frankfurtu.

A toto tá druhá, ktorá hovorí o Frankfurte, metropole finančníkov.

Pred dvoma týždňami tu bol Volkenkratzer Festival, Festival mrakodrapov. Bežne počas roka je otvorená vyhliadková plošina iba na jedinom z toho množstva, ktoré tu sú. Počas tohto jediného víkendu sa dá kuknúť dolu z viacerých. Tak sme sa v sobotu (prvý deň po dlhom čase čo vyšlo slnko a teploty sa neblížili bodu mrazu - hmmm a všetky kabáty pekne v skrini 800 kilákov ďaleko odo mňa) vybrali do mesta a postavili do radu čakajúcich pri hneď prvom, ktorý bol po ceste. Po pol hodke prešľapovania na mieste nám dievčinka od organizátorov povedala, že nadarmo vyčkávame, keď sme si lístky nekúpili vopred cez Internet. Nevadí, kukli sme koncert miestnej Jadranky (vydržali sme rovnako dlho ako by sme vydržali na koncerte tej slovenskej) a poobezerali sa po dákych iných zábavkách. Jednou z nich bol vertikálny futbal na jednej z budov s hráčmi (a loptou) visiacimi na lanách. Znie to čudne, ale výborná zábava.

Prvý raz čo ma sledovanie futbalu bavilo.

A toto je tak asi najväčšia atrakcia, ktorú v meste môžete vidieť (a to nemyslím toho týpka s Colou)

Roky som sa vyhýbal tým typickým nemeckým bielym párkom, lebo sa mi zdali "podozrivé". Tu som im dosť prepadol a okrem silnej závislosti na Cola Zero, mám už absťáky aj pri nedostatku tohto "matroša".

Chalan má na sebe 30 kg vážiacu konštrukciu, pojazdnú predajňu. Na chrbte nádobu s plynom, ktorým kúri pečúcim sa párkom.

Na Zeil, hlavnej nákupnej ulici je aj obchoďák s takouto "dierou" vo svojom strede.

Doteraz, keď som niekam cestoval, zvyčajne som býval v pozícii toho, kto si zvyká na kultúrne rozdiely. Vďaka podobnosti našich kultúr to odpadá a namiesto toho dávam školenia o kultúrnych zvyklostiach svojim indickým kolegom. Napríklad o tom 

• ako ukladať príbor, aby čašník vedel či už sme dojedli alebo nie, 
• že treba hovoriť ďakujem a prosím, aj keď v Indii to nie je zvykom, dokonca sú také indické jazyky, kde slovo pre ďakujem ani neexistuje, lebo ho "netreba" (ako mi vysvetlili)
• že možno v Európe beztrestne prejsť prechod aj na červenú (teda, ak nás čosi nezrazí,
• že žemľu netreba krájať príborom, ale môže sa vziať do ruky.

Kolega to dotiahol ešte trošku ďalej, a tak teraz už aj svoju obľúbenú pochúťku, sladký croissant, ktoý jedáva buď so syrom alebo s hranolkami (!), krája príborom. 
Na oplátku som sa dozvedel ďalšie zaujímavosti o Indii, mojej obľúbenej krajine (nie náhodou zároveň krajine s najlepšou kuchyňou na svete, mňam).

• kaviár sa v Indii nejedáva po jednotlivých vajíčkach, ale celý orgán, kde sú v rybe uložené sa vyberie a opraží,
• surové ryby nefičia, ani údený losos mojich kolegov neoslovil,
• v indických bazénoch je toľko chlóru, že na ich snedšiu pokožku to pôsobí ako pobyt v solárku a po kúpaní im ešte viac stmavne, 
• v Bangladéši skupiny mladých mužov mali za cieľ konvertovať mladé žienky z hinduizmu na islam, zamotali im hlavy a tie to radi urobili, následne mladíci za každú dostali odmenu (z čím vyššej kasty dievčinka tým viac).

Tiež tu majú most, na ktorý zaľúbené páriky pripínajú visiace zámky. Na tom talianskom, kde táto tradícia vznikla ich vraj začínajú po troškách odstraňovať, pretože ich váha už ohrozuje statiku mosta.

"Kontrola spánku!"

Každoročne sa naša utešená, aktuálne už šesťčlenná, skupinka (+Radoslav Bendik, +Marek Simoncic, +Lubomir Stipovic, +Peter Pittner, +Branislav Nikolíni) vyberá načerpať energiu do slovenských hôr. Najčastejšou destináciou býva Slovenský raj (nielen pre blízkosť podľa nás najlepšej reštaurácie na Slovensku, Nostalgie v Spišskej Novej Vsi). Ak nie Raj, tak Terchová, či Pieniny. Tento rok prišla na rad návšteva Súľovských skál, a tak sme vyrazili do Rajeckej doliny, ktorá je od nich na dohodenie kameňom.

Súľovské skaly, pohľad z obce Súľov

V piatok ráno sme (ešte plný energie) vyrazili z Lietavskej Závadky pokukať skalky, po hrebeni prebehnúť až k Súľovskému hradu, doklikať sa do samotného Súľova (najznámejšiu rodáčku, Zuzku Smatanovú, sme nestretli), aby sme sa (takmer mŕtvi) po siedmych hodinách vrátili po druhej strane údolia späť. 
Celá Rajecká dolina je takto v máji úžasná, sýtozelená a voňavá, rovnako aj Súľovské skaly boli v tento slnečný deň perfektnou prechádzkou. Skúste tiež. Z Bratislavy sa tam dostanete za dve hodky.

Súľovské skaly, pohľad z toho, čo zostalo po Súľovskom hrade

Potom ako sme v Závadke zhliadli poslednú tretinu trápenia slovenského tímu s Rakúšanmi na MS v hokeji, sme si z priľahlej Lietavy odskočili (sám nechápem, kde sme na to zobrali ešte sily) pozrieť Lietavský hrad. Ten už je 250 rokov opustený a v posledných rokoch ho zachraňujú nadšenci. Vidieť tam po nich obrovský kusisko práce, držíme im palce!

Zrúcanina Lietavského hradu

Dážď a svalovica, neviem čo z toho viac, nám znemožnili nasledujúci deň turistikovanie a tak sme sa z domova Kofoly (bývali sme neďaleko závodu na jej výrobu v Rajeckej Lesnej) v sobotu ráno presunuli do Čičmian. 

Pôvodne sme si mysleli, že Čičmany sú nudná romantická horská dedinka s pomaľovanými drevenicami. Našťastie pri prehliadke múzea v jednom z takýchto domov sme narazili na šikovnú sprievodkyňu, ktorá nám otvorila oči.Čičmany, ako viacero obcí nielen na Slovensku, bývala ešte aj v 19. storočí endogénna dedina. To znamená, že jej obyvatelia sa ženili a vydávali len medzi sebou (preto nečudo, že v obci bol taký výskyt dedičných chorôb). Pokiaľ si ktosi privliekol nevestu odinakiaľ, bol navždy z dedinského kolektívu vylúčený. 
Ďalšou zaujímavosťou, čo sa ženby týka, bola nutnosť vykúpiť nevestu, ktorá slúžila pod iným zemepánom ako ženích. Myslel som si, že takéto zvyky (ženu za ťavu) sú skôr z arabského sveta, ale naši predkovia nezaostávali! Tu bola "cenou" za ženu napríklad krava.
Počet obyvateľov klesol po posledných sto rokov z cca 1600 na aktuálnych okolo 160 ľudí s vekovým priemerom nad 60 rokov. Ako sme sa dozvedeli, kto schopnejší, z dediny dávno zdúchol.
Samotné typické maľby na domoch nazvala sprievodkyňa "komerčnou záležitosťou", ktorá dedinu preslávila, no samotná tradícia maľovania chalúpok je pomerne nová, začala len okolo 1920.
Drevenice boli okrem iného typické tým ako "super" sa v nich bývalo. V lete skapatie teplo, v zime ukrutná kosa.
Jedným z (dvoch) sprístupnených domov je drevenica č. 42 (číslo uvádzam iba kvôli fanúšikom Stopárovho sprievodcu po galaxii). V tejto chalúpke s dvoma izbami a pitvorom (tiež som netušil, že chodba sa volá pitvor, čudné slovo) ešte pomerne "nedávno" žilo 19 ľudí. Kedže v dvoch izbách sa tlačili až 4 rodiny, pokojne chalúpku môžeme nazvať súvekou "bytovkou". Dokonca v jednej z izieb bývali dve rodiny (spolu 13 ľudí!), ktoré ako ukazuje etnologický výskum, sa neznášali. Napriek tomu sa museli deliť ešte i o jediný sporák a stôl. Spoločné varenie neprichádzalo do úvahy. Dokonca však ani v prípade rodín, ktorých spolužitie v jedinej miestnosti nebývalo také dramatické. Doteraz sa deti, ktoré tu takto vyrastali sem tam v dome zastavia, zasmútia, či dokonca zaplačú. Ešte sa však od nich nepodarilo zistiť, čo konkrétne sa v dome dialo, žiadne podrobnosti nie sú ešte ochotní (či schopní) prezradiť. Ak si chceme predstaviť peklo na zemi, podľa mňa to nebude mať od domčeka č. 42 ďaleko.
Pokiaľ drevených budov ešte stále nebudete mať dosť, zaskočte do Rajca, tam je jediný slovenský drevený supermarket Tesco.

Čičmany

Po Čičmanoch sme zašli do Rajeckých Teplíc očakávajúc skvelý saunovo-relaxačný zážitok v známom wellness Aphrodite. Nestalo sa. 
Nielen, že 

• cena bola úplne odstrelená, 
• samotný interiér gýčovejší ako sadrový trpaslíci, 
• vo vnútri saunového sveta príliš veľa svetla, 
• neveľmi príjemný personál,
• rôzne obmedzenia ("do tejto sauny choďte v plavkách a uterák nechajte vonku, do hentej iba v uteráku a plavky vonku...")
• ale čo nás dorazilo, ešte i za požičanie uteráku chceli od každého, navyše k (ne)slušnej sume za vstup, ďalšie 3€.

To bola posledná naša návšteva tohto miesta. Naďalej teda pre nás zostáva naj, naj slovenským saunovým svetom ten v hoteli Toliar na Štrbskom plese.

Neslávne známy bar Bonanno v Rajeckých Tepliciach

Pri výbere názvu príspevku o našej, nedávno skončenej, pánskej jazde som mal len dve možnosti. Poprosím svojich súputníkov o popísanie čo znamená "Kontrola spánku", do komentárov :)
Druhým možným názvom by bol "gastronomická katastrofa". Za tri dni sme v Rajeckej doline vyskúšali štyri rôzne reštaurácie (dokonca jedna, ktorá má v názve (neprávom) "Zážitková reštaurácia"), ale na spomínanú Nostalgiu či Furkotku na Štrbskom plese sa nechytali ani zďaleka.

Tri za tri

Vyhlásil som pred časom koniec návštevám stredovekých mestečiek (aspoň na čas, kým sa z ich nadbytku v posledných mesiacoch spamätám). Našťastie kvôli Lisabonu som žiadne kompromisy robiť nemusel. Fragmentov stredoveku tu je iba bezpečné množstvo.

Portugalská vlajonka

Na prehliadku som mal iba pol dňa, a tak som sa zveril do rúk skúseného uja TripAdvisor, ktorý mi navrhol čo pozrieť. Prehliadku treba začať v Castelo do San Jorge, ktorý si ťažko nevšimnúť, vďaka jeho strategickej polohe nad mestom. 

Hradbičky

Výhľad z neho na more, celé mesto, všetky kostoly, domy a mohutný akvadukt (Free water aquaduct, postavený v 1748), určite stojí za tých 20 minút chôdze do prudkého kopca z námestia Praca de Figueira. Ak sa vám pešo nechce, ide z neho aj autobus 737 (to číslo som si zapamätal iba vďaka podobnosti s Boeing 737) priamo k hradbám. Alebo si počkať v rade s ostatnými turistami na električku, ktorá vás k nemu dovlečie rovnako. S francúzskym manželským párom, s ktorým som sa zoznámil, keď sme nezávisle na sebe bezradne hľadali cestu k hradbám, sme nakoniec zvolili najzdravšiu z možností. 

Katedrála

Cestou z Castelo spät dole do mesta narazíte i na Sé, lisabonskú katedrálu. Nie je ťažké ju minúť, pretože neuchváti ani veľkosťou, ani výzdobou (a to ani vo vnútri). 

Úplne omylom som narazil na múzeum dizajnu, perfektné!

Pokračujte nižšie, smerom k moru (sledujte jeho vôňu, tá vás k nemu dovedie) a dostanete sa na námestie Terreiro de Paco (štvorcové námestie), ktoré z troch strán obkolesujú budovy a zo štvrtej spomínaná masa vody. Tu som sa zdržal najdlhšie. Nielen sedením na mramorových schodoch vedúcich do mora, po ktorých po vystúpení z lode chodievali do mesta významné (i kráľovské) návštevy. 

Spomínané mramorové schody, vstupná brána na námestie

Námestíčko sa oficiálne volá Praco de comercio a už si zažilo všeličo. Upaľovanie za čias inkvizície, návštevy kráľov, vojenský prevrat, koncerty, oslavy a nedávno i pápeža Benedikta XVI. 

Mestské múzeum

Na Terreiro do Paco je múzeum Lisbon Story Centre, v ktorom sa zaujímavým štýlom dozviete o histórii Lisabonu a Portugalska vôbec. Začnete tým ako ho najskôr obsadili Feničania, po nich Rimania, po nich ... až pokračujete najslávnejšou časťou portugalskej histórie, objavením cesty do Indie (doteraz sa v indickom Goa, najznámejšom tamojšom plážovom rezorte, dohovoríte portugalsky) a kolonizovaním Brazílie (to, že s Brazíliou má Portugalsko čosi spoločné zbadáte po letmom pohľade na ľudí na ulici). 

V roku 1515 kráľ v meste zorganizoval zápas slona s nosorožcom. Bola to ohromná sláva (pripomína mi to privlečenie King Konga do New Yorku), ktorá ako inak, dopadla zle. Hneď ako ešte mladé sloníča uvidelo nosorožca, zľaklo sa, ušlo a spôsobilo peknú paniku medzi ľudom. Nosorožec sa nakoniec stal darčekom pre vtedajšieho pápeža. Aj keď už len vypchatý. Zomrel na lodi pri prevoze do Ríma.

Terreiro do Paco

Míľnikom v histórii mesta je 1. november 1755. Jeho pozitívom je práve fakt, že Lisabon nie je nudným stredovekým mestom, akých sú v Európe stovky. Práve na Sviatok všetkých svätých sa odohralo najhoršie zemetrasenie, ktoré bolo doteraz v Európe zaznamenané. To, čo z mesta zostalo bolo zničené vlnou tsunami a tri dni trvajúcimi požiarmi. Po nich sa mestom už len rozliehal zápach tisícok mŕtvych tiel (presnejšie číslo doteraz nepoznáme). Požiare nemali len v samotnom hlavnom meste, ale dokonca až v 80 km vzdialených mestečkách, kde ich založili väzni, ktorí utiekli počas zemetrasenia. Potom ako sa po Európe rozšírila správa o katastrofe, okamžite a bezprecedentne začala do Portugalska prúdiť zahraničná pomoc (Angličania, Holanďania...). 
Do roka od tohto veľkého zemetrasenia zaznamenali ešte 500 ďalších. Tesne pred zemetrasením bola dokončená i budova opery, ktorá však vďaka nemu zdvihla svoju oponu len jediný raz. 

Polvo, chobotnička na špenáte, dnešná mňamka

Skaza pre mesto mohla znamenať zánik. Ľudia opúšťali zdevastované územie a možno by sme teraz o Lisabone počuli iba ako o meste duchov, pokiaľ by to nezobral do svojich rúk markíza z Pombal (marques do Pombal). S požehnaním kráľa sa pustil do rekonštrukcie a je tak autorom prvého moderného mesta v Európe. 
V prvom rade zakázal opustiť mesto (na opustenie bolo potrebné povolenie) a postavil šibenice, kde vešali tých, čo nešťastie využili na rabovanie. Vyhlásil: "Pochovajte mŕtvych a starajte sa o živých". Už v roku 1758 sa pustil do realizácie smelého návrhu, ktorý sa ako všetky smelé návrhy, stretol s odporom verejnosti. Nesnažil sa obnoviť stredovekú podobu, ale vtlačil návrhu mesta moderný ráz, ktorý je sympatický do týchto dní. Len jediná z mnohých noviniek, ktoré zaviedol, protipožiarne steny, umožnili vyhnúť sa podobne rozsiahlym požiarom ako tie z 1755. Samotná rekonštrukcia trvala okolo sto rokov. 
Kto si vyslúžil v dobe markíza de Pombal posmech, bol kráľ. Ten na troskách mesta dal vybudovať svoje sídlo s obludnými 400 izbami, ktorého len jediná strana mala až 25 okien. Kto by toto preboha vysával?

Legenda vraví, že potom ako si Portugalci podmanili more, tak jezuitský mních zostrojil lietajúci stroj a tak si podmanili i nebo.

Štýlová električka nie je jediná vec, ktorá vám v Lisabone pripomenie San Francisco. Tou druhou je červený most cez záliv, ktorý akoby z oka vypadol sanfranciskému Golden Gate. 

Lisabon nie je žiadne mestečko na rovine, ale je besne zvlnené. Preto i žiak Gustava Eiffela postavil doteraz funkčný výťah, ktorý uľahčil prístup do častí Baixo a Caiho. 

"Výťah" má na vrchu vyhliadkovú plošinu, a i keď si počkáte v rade, cesta ním je jednou z povinných jázd pre všetkých turistov.

Ani úžasné budovy, ani skvelé atrakcie nie sú tým, prečo sa do Lisabonu chcem vrátiť (tentoraz však v kompletnej zostave s Paničkou a našim najmladším cestovateľom). Je to atmosféra. Príjemná, uvoľnená, pokojná. Krásny zážitok.

Nakoniec, ako tradične, vysvetlenie názvu: V piatok ešte v Madride, v sobotu v Lisabone a len pred chvíľkou som doletel do Paríža. Tri hlavné mestá za tri dni.