Wunderschön Salzburg

Cez víkend sme sa chceli stretnúť s našou kamarátkou, ktorá je práve v Mníchove a čoskoro sa vracia späť do Indie, a tak sa nám do hľadáčika dostal Salzburg, ako mesto, ktoré je skoro na pol ceste.
V tradičnom, enormne rýchlom, plánovaní sme si nechali od Google poradiť a rozhodli cestou staviť v neďalekej dedinke Hallstatt, ktorá bola vyhlásená v nejakom roku aj za najkrajšiu dedinku na svete. Oprávnene. Pokiaľ by to nestačilo na vaše presvedčenie o jej návšteve, tak tiež túto dedinku si zobrali za vzor Číňania, ktorý jej repliku postavili u seba doma. 

Hallstatt

Odporúčame netrieliť do Hallstattu najrýchlejšou cestou, ale na diaľnici ísť až neskoršou odbočkou popri jazere Attersee, najmä teraz, v máji, keď všetko kvitne a zelená je sýta na odpadnutie, to bola úžasná cesta.
Celý región prekypuje hojnosťou soľných baní, nádherných hôr, krásnych lúk a šniclí. Všetko z toho stojí za to.
Aj v Hallstatt je jedna soľná baňa, treba sa k nej vyviezť lanovkou a pokiaľ by náš Pipin už mal aspoň štyri roky (minimálna veková hranica pre vstup), tiež by sme šli kuknúť a čiastočne v podrepe, čiastočne po zadku sa ňou prejsť (spýtali sme sa aké to bolo tých čo ju absolvovali).

Na druhý deň sme predsa len nejakú "dolovňu" soli videli, keď sme v Bad Reichenhall šli do starého závodu na jej spracovanie. Tomu kraľujú dve mlynské kolesá s priemerom 13 metrov a váhou 5 ton, ktoré sa používali na neviem presne čo, ale každopádne sú majestátne.

Bad Reichenhall

Neďaleko odtiaľ je neslávne známe Eagle's Nest, Orlie hniezdo. Reprezentačné sídlo, ktoré pred druhou svetovou vojnou v rekordom čase 13 mesiacov postavili na viac ako 1800 metrov vysokom vrchole Kehlstein  pre tú sviňu Hitlera. V dedine pod ním mal dlhý čas svoje sídlo. Samotné Orlie hniezdo navštívil iba 13x a stálo 30 miliónov ríšskych mariek (Slovensko v tom čase platilo Nemecku 500 ríšskych mariek za každého Žida, ktorého ho Nemci zbavili, no sme to my pekné svine). Táto horská chata nikdy nebola plánovaná ako miesto na prespanie, iba na stretávanie s hoťami, ktorých bolo treba ohúriť (či už výškou, pozláteným výťahom či tunelom v skale, ktorým sa k nemu dá dostať). V súčastnosti je z nej reštaurácia. 
Cesta k nej sa považuje (opäť právom) za najkrajšiu horskú cestu v Európe.

Orlie hniezdo

Pre mňa najkrajšou časťou dňa bola návšteva rokliny Liechtensteinklamm, ktorá akoby oku vypadla Slovenskému raju, môjmu najobľúbenejšiemu miestu na svete.

Ako Slovenský raj, len viac vody (nakoniec, topia sa snehy)

Cestou späť sme obdivovali z diaľky pevnosť Hohewerfen. Vyzerá impozantne, no lanovka k nej už bola zavretá a preto jej návštevu ponecháme na "možno inokedy". Pre mestečku Werfen je okrem pevnosti aj ľadová jaskyňa, vraj najväčšia na svete, no podľa sprievodcov nevhodná ešte pre Pipina, takže sme ju vynechali rovnako.

Pevnosť Hohenwerfen 

Na deň odchodu sme si nechali samotný Salzburg. Mestečko je to príjemné a utešené, no excuse my French zasratý dážď nás prinútil prehliadku absolvovať v zrýchlenom tempe a štýle "aha, tak tu sa narodil Mozart? fajn a šup ďalej".

Salzburg fotený zo svojej dominanty, hradu (preto ho na fotke nehľadajte)

Cestou späť sme sa zastavili v koncentračnom tábore v Mauthausen pri Linz. Tu sa zabíjalo najmä upracovaním na smrť v neďalekom lome. Zomrelo tu počas vojny viac ako 100 000 ľudí. Nezabudnime.

Mathausen

Nuda a wafle

Cez víkend sme dopriali zmenu (oproti vyspávaniu na hoteli po ťažkom týždni) a odskočili si do Belgicka. Tu z Frankfurtu je to lietadlom na skok. Keďže sme boli výprava zložená z človeka z východnej Európy a mojich dvoch indických kolegov, lietadlo nevyšlo a zvolili  sme dopravný prostriedok pre chudobných, autobus.

Do Bruselu sme dolámaní prišli o šiestej ráno. Zvonku stanice spali bezdomovci a páchlo to močom. To však nebolo žiadne prekvapenie, veď nakoniec Brusel je známy tým, že jeho najväčšia atrakcia je socha pošťatého (pardon za slovník) chlapčeka (už tam na tom rohu postáva pekne dlho, čo má dačo s mechúrom?).

Nečakali sme ani kým otvoria prvé toalety (to je belgická špecialita, otvárajú ich až o siedmej, dovtedy vás môže roztrhnúť) a nasadli na vlak do Gentu, program sme mali nabitý. 
Našťastie celá návšteva mesta trvala hodinu a pätnásť minút, tých pätnásť minút kvôli čakaniu na električku, ktorá nám ušlo pred nosom. Jedno pekné námestie, jeden hrad, kanál aký poznáme z Holandska, pár kostolov. Stráviť tam aj tú hodinu bolo až až.

Gent. Námestíčko. Nechceli nám dať ani raňajky, prišli sme priskoro.

Pamätám si z geografie, že Belgicko má najhustejšiu sieť železníc na svete. Táto informácia nemá žiadny význam v tomto texte, len som chcel pomachrovať, že si predsa len ešte čosi pamätám bez toho, aby som si to predtým musel zapísať.

Z Gentu sme sa rýchlo pratali preč, aby sme pokukali Brugy, mesto na ktoré sme mali dobré referencie. A naozaj, potvrdzujeme, Brugy sa oplatia. Žiadne Fíha či padanie do mdlôb, ale ak máte pár hodín čas, stoja za to.

Brugy. Odkedy som dostal od Paničky darček, ktorý vie robiť panoramatické fotky, neviem s tým prestať.

Jedným z lákadiel mesta je kostol so sochou Madona s dieťatkom od Michelangela, na Pietu sa však nachytá a keby nám neboli povedali, že Aha kuknite, slávna socha, dajte 2 EUR za pozretie, ani by sme si nevšimli.

Ako sme sa po príchode dozvedeli od predavača v jednom obchodíku, vystihli sme na Belgicko celkom dobé počasie, bola síce strašná zima, ale nepršalo úplne stále, ako vraj u nich zvykne.

Po pár hodinách v Brugách a absolvovaní povinných belgických waflí (tie vedia stáť od 1EUR, my sme sa klasicky turisticky odžubali a cvakli po 8,5EUR), sme už nasadli na vláčik do Antverp, kde nás čakal hotel.

Antverpy majú ako najväčšiu atrakciu (podľa TripAdvisor) práve vlakovú stanicu, no ako sme zistili, ani zvyšok nie je úplne na zahodenie a dá sa v meste stráviť aj pekná hodinka, dve. Pokiaľ chcete kupovať diamanty, ktorými je mesto známe, určite i viac.

Stanica v Antverpách zvnútra.

Najväčšie belgické zážitky ma ešte len čakali (nečakajte však nič "wow"). Prvým bola sushi reštika s pásom, z ktorého som si mohol brať čo som chcel (jasné, sú také i u nás, ale toto bolo po prvý raz čo som to vyskúšal) a hneď nasledovali dva ďalšie. Na rozdiel od Španielska a Nemecka, v Belgicku americké filmy nedabujú, ale uvádzajú s titulkami (jeden riadok vo francúzštine, pod ním v holandčine) a tak som konečne po pol roku mohol do kina. V kine (rovnako ako v Amerike)  zaplatíte za film a zostanete na toľko premietaní koľko chcete. Len u nás si poznajú Slovákov a preto kontrolujú lístky pred každou kinosálou. Takto som legálne videl nový Star Trek : Into the darkness (veľmi dobrý) a nového Supermuža, Man of steel. Ten sa tiež dal pozerať, ale už na mňa bolo tých výbuchov priveľa, tak som dopozeral s riadne ohučanou hlavou.

Radnica v Antverpách.

V Antverpách i Brugách počas víkendu poriadali triatlony, preto sa po meste motalo nezvyčajne veľa cyklistov. Aj som si vravel, že plávanie by mohli pokojne vynechať, aj tak tam stále prší a vody si na bajku užijú mládenci a dievčence dosť.

Belgicko je drahá krajina, za pohár obyčajnej vody nie je prekvapením zaplatiť 2EUR, za pol literku 4,5EUR. A takto je to so všetkým. Dokonca i pre nás drahé Nemecko je lacnejšie.

V nedeľu ráno po opustení Antverp sme sa vrátili do Bruselu a keďže v tom meste naozaj nie je čo, tak hodnú chvíľu pozerali na hlavnom námestí stretnutie zumba priaznivcov (prvé zumba podujatie priamo na námestí).

Zasa panoráma, tentoraz námestie v Bruseli. Viem, že fotka je otrasná, ale iba tréningom sa v tom fotení zlepším.

Busom cestou späť sme sa v Aachene (prvom meste na nemeckej strane hraníc), stali obeťou policajtov, ktorí kontrolovali pasy (myslel som si, že sme v Schengene a už takéto nefičí) a pred polnocou ukončili výlet späť vo Frankfurte.

Párky! Kto chce párky? Frankfurtské párky...

Do Frankfurtu som pricestoval pred pár týždňami a priznávam, okrem dvoch kufrov som si privliekol aj predsudky. Rozšírenú predstavou o chladných a formálnych obyvateľoch tejto krajiny. Klopem na drievko, tento pobyt zatiaľ hovorí o opaku. Až na agresívnych futbalových fanúšikov stretávam príjemných ľudí a dúfam, že to tak i zostane.

Jedna z tvárí Frankfurtu.

A toto tá druhá, ktorá hovorí o Frankfurte, metropole finančníkov.

Pred dvoma týždňami tu bol Volkenkratzer Festival, Festival mrakodrapov. Bežne počas roka je otvorená vyhliadková plošina iba na jedinom z toho množstva, ktoré tu sú. Počas tohto jediného víkendu sa dá kuknúť dolu z viacerých. Tak sme sa v sobotu (prvý deň po dlhom čase čo vyšlo slnko a teploty sa neblížili bodu mrazu - hmmm a všetky kabáty pekne v skrini 800 kilákov ďaleko odo mňa) vybrali do mesta a postavili do radu čakajúcich pri hneď prvom, ktorý bol po ceste. Po pol hodke prešľapovania na mieste nám dievčinka od organizátorov povedala, že nadarmo vyčkávame, keď sme si lístky nekúpili vopred cez Internet. Nevadí, kukli sme koncert miestnej Jadranky (vydržali sme rovnako dlho ako by sme vydržali na koncerte tej slovenskej) a poobezerali sa po dákych iných zábavkách. Jednou z nich bol vertikálny futbal na jednej z budov s hráčmi (a loptou) visiacimi na lanách. Znie to čudne, ale výborná zábava.

Prvý raz čo ma sledovanie futbalu bavilo.

A toto je tak asi najväčšia atrakcia, ktorú v meste môžete vidieť (a to nemyslím toho týpka s Colou)

Roky som sa vyhýbal tým typickým nemeckým bielym párkom, lebo sa mi zdali "podozrivé". Tu som im dosť prepadol a okrem silnej závislosti na Cola Zero, mám už absťáky aj pri nedostatku tohto "matroša".

Chalan má na sebe 30 kg vážiacu konštrukciu, pojazdnú predajňu. Na chrbte nádobu s plynom, ktorým kúri pečúcim sa párkom.

Na Zeil, hlavnej nákupnej ulici je aj obchoďák s takouto "dierou" vo svojom strede.

Doteraz, keď som niekam cestoval, zvyčajne som býval v pozícii toho, kto si zvyká na kultúrne rozdiely. Vďaka podobnosti našich kultúr to odpadá a namiesto toho dávam školenia o kultúrnych zvyklostiach svojim indickým kolegom. Napríklad o tom 

• ako ukladať príbor, aby čašník vedel či už sme dojedli alebo nie, 
• že treba hovoriť ďakujem a prosím, aj keď v Indii to nie je zvykom, dokonca sú také indické jazyky, kde slovo pre ďakujem ani neexistuje, lebo ho "netreba" (ako mi vysvetlili)
• že možno v Európe beztrestne prejsť prechod aj na červenú (teda, ak nás čosi nezrazí,
• že žemľu netreba krájať príborom, ale môže sa vziať do ruky.

Kolega to dotiahol ešte trošku ďalej, a tak teraz už aj svoju obľúbenú pochúťku, sladký croissant, ktoý jedáva buď so syrom alebo s hranolkami (!), krája príborom. 
Na oplátku som sa dozvedel ďalšie zaujímavosti o Indii, mojej obľúbenej krajine (nie náhodou zároveň krajine s najlepšou kuchyňou na svete, mňam).

• kaviár sa v Indii nejedáva po jednotlivých vajíčkach, ale celý orgán, kde sú v rybe uložené sa vyberie a opraží,
• surové ryby nefičia, ani údený losos mojich kolegov neoslovil,
• v indických bazénoch je toľko chlóru, že na ich snedšiu pokožku to pôsobí ako pobyt v solárku a po kúpaní im ešte viac stmavne, 
• v Bangladéši skupiny mladých mužov mali za cieľ konvertovať mladé žienky z hinduizmu na islam, zamotali im hlavy a tie to radi urobili, následne mladíci za každú dostali odmenu (z čím vyššej kasty dievčinka tým viac).

Tiež tu majú most, na ktorý zaľúbené páriky pripínajú visiace zámky. Na tom talianskom, kde táto tradícia vznikla ich vraj začínajú po troškách odstraňovať, pretože ich váha už ohrozuje statiku mosta.