Dovidenia Mumbai!

Posledné indické hodiny sa mi začali odpočítavať cestou ku Gateway of India na večeru s kolegami z nedeľňajšieho raftu, ktorí ukončili projekt a odchádzali buď domov alebo ešte pozrieť Srí Lanku. 

Večera bola skvelá (ako prílohu som skúsil romali roti / vreckovkové roty, tenunké cestíčko tvoriace čosi ako lokšu, ktorá sa robí na peci, ktorý vyzerá ako BOSU lopta, mňam), ale nič iné sa tu ani nečaká. Horšie to už bolo s logistikou. Vymyslieť na piatok večer motanie sa taxíkom bola riadna sprostosť. Dve hodky cesta tam, rýchlo šupnúť do seba jedno za 15 minút, lebo kolegovci sa ponáhľali na lietadlo, trošku pomotanie sa okolo Gateway, nakuknúť do luxusného hotela Taj a Leopold café, kaviarne, ktorá je vraj známa z nejakej knihy (veľké sklamanie) a ďalšia dvojhodinová jazda s mentálne nie celkom príslušne vybaveným šoférom späť na hotel. 

Gateway of India

Šoférko nielenže nevedel cestu, to tu je bežné (niektoré úseky som ho po Mumbai navigoval sám), ale jeho spôsob jazdy (vyhľadávanie čo najväčších jám i na úplne rovnej ceste alebo systém brzda / plyn) dávali tušiť, že tento človek ak vôbec niekedy v autoškole bol, tak pozor veru nedával. Už som mal sto chutí ten volant zobrať do rúk sám.

Nasledujúce ráno sme sa rozhodli absolvovať ďalší bod zo zoznamu vecí, ktoré určite treba v Indii vyskúšať: cestu vlakom. 
Čakali sme milión ľudí trčiacich z dverí, okien, sediacich na streche, ale ako nám povedali, to sú skôr ojedinelé situácie a určite nie v sobotu, aj keď pracovnú, mimo špičky. Šli sme do prvej triedy, ktorá nepripomínala žiadnu z tried dostupných u nás a buďte naozaj radi. Ošarpané, špinavé, v strope namontované ventilárory. Zážitok áno, denná realita, ďakujem neprosím. 

S kolegom sme si stáli počas jazdy vo dverách, to bolo perfektné, spravili sme ale chybu a odfotili si okolo trate a na to prišiel dáky človek, zúrivo gestikuloval, vyháňal nás znova sadnúť a tak sme radšej poslúchli.

Konečnou bola nádherná (zvonku, zvnútra ani nie) hlavná stanica, Victoria Station.

Zo stanice, už taxíkom, sme šli pozrieť najväčšiu otvorenú mumbajskú práčovňu. Pod holým nebom v betónových vaniach desiatky ľudí perú prádlo, ktoré tam hoteli alebo i jednotlivci, pošlú. Pozerali sme sa však iba z diaľky, z mosta, domáci nám neradili ísť priamo dolu k vaniam. Ľudia, ktorí tam pracujú a bývajú nie sú údajne priateľskí, často sú to alkoholici a netreba si koledovať o malér.

Cestou k domu, v ktorom býval 17 rokov Ghandi (teda, ak nebol na cestách alebo vo väzení), sme šli okolo mrakodrapu (do až tak sa nedriapal, ako žiadna z tunajších budov, ale vyšší ako naša STVčka bol), ktorý je súkromným domčekom pre šéfa spoločnosti Reliance, ktorá podobne ako iná veľká spoločnosť TATA, má prsty úplne vo všetkom, z čoho sa dá v Indii vytĺcť dáka tá rupia. Vraví sa, že v bytíku má celé poschodia venované napríklad iba šperkom, či dve poschodia tvoria byty pre služobníctvo. Na vrchu má helipad, lebo pánko inak ako vrtuľníkom necestuje. Hľadiac na tunajšiu dopravu, ťažko sa mu čudovať.

V Ghandiho dome je múzeum (najviac ma zaujal jeho list Hitlerovi, v ktorom ho pár týždňov pred vojnou prosil, aby ju zastavil). Pri pohľade na jeho jednoducho zariadenú izbu som mi napadlo, že to musel byť dobrý manžel. Sám si tkal oblečenie, sám si pral a keďže často držal hladovky, s varením tiež nemusela mať jeho žena moc starostí.

Posledným bodom mala byť návšteva Filmcity (Bollywood). Bežne tam turisti nesmú, no mali sme plán. Kolega pracuje pre BBC a s vysačkou by sme sa tam snáď nejako dostali. Či by nám to prešlo nevieme, bolo už neskoro popoludní a pre mňa čas sa vydať späť do studenej Európy. Ach.