pondelok 28. januára 2013

Ešte stále to chlapčisko vie...

Vyložme karty na stôl, Divoký Django nie je najlepším Tarantinovým filmom. A ani druhým najlepším. A asi by som ho nechcel vidieť i druhý krát (tri hodkz v kine! čo je toto za moderná mánia všetko naťahovať na tak dlho, čo mám mechúr z ocele?), no napriek tomu obdivujem jeho autora, že i takú vážnu tému ako otrokárstvo dokáže podať s nadhľadom, no bez toho aby ju zľahčoval. Naopak. Verím, že kopa Afroameričanov si to nemyslí a vznikol kvôli tomu "poprask", no všetci afroamerickí herci vo filme toto stvárnenie podporujú. 

Napriek názvu nebol Django, hlavná postava, tým, kvôli komu si to treba v tom multiplexe odsedieť. Ani kvôli scéne s Francom Nerom, či samotným režisérom (odkedy sa ukázal na chvíľku v Desperadovi či Pulp Fiction nám podstatne zostarol a najmä stučnel, no nemáme si v tomto navzájom čo vyčítať). Nezmeškajte šancu pozrieť si ako vždy skvelého Leonarda (nie Da Vinci! toho z Titanicu) a najmä famózneho Christopha Waltza, esesáka Landu z Nehanebných bastardov. Ako Bastardi, tak i Django je jeho hereckým koncertom. I keď častokrát pripomínal prejavom spomínaného Col. Hansa Landu, je ešte dostatočne neokukaný na to aby nebodaj nudil.

Nuž, ako som spomínal v nadpise, Tarantino, chlapčisko, to ešte s tými filmami stále vie a sme zvedaví čo na nás vytiahne nabudúce. Spoľahnúť sa zrejme dá iba na to, že tak ako i teraz, budú tiecť potoky krvi, vystreľovať sa mozgy a trhať údy, postavy hádzať komické šplechy a nepôjde o romantickú komédiu s dokonalým happy end ako by sa od hollywoodskeho diela očakávalo.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára