Paris, Paris

Do Paríža som neprišiel kvôli pamiatkam, rannej bagete v štýlovej kaviarničke ani výhľadu z Eiffelovky, ale masívne zmúdrieť na školení vo firemnej centrále. Napriek nabitému programu sa nám jeden večer podarilo uniknúť z okrajovej parížskej štvrti a navštíviť kamaráta, ktorý býva na Montmartre (povedal som si, že viackrát k nemu už nepôjdem, býva v starom dome na asi tisícom poschodí, bez výťahu, jemu ako maratóncovi to zjavne neprekáža).

Sacre Coeur

Po večeri (mali sme "pravý francúzsky" cheesburger) v tradičnej kaviarničke na rohu nás vzal na prechádzku po "jeho" štvrti. 
Čo sa týka jedla, tak z gastroturistického hľadiska bola táto cesta fiasko. Okrem palaciniek a gofry, crépes et gaufres, som sa k ničomu tradične spojenému s Francúzskom ani len nepriblížil. Nikde na vás nežmurkajú slimáčiky z ulitiek, pečienka fois gras či žabie stehienka.

Si tak vravím, nehodil by sa namiesto palca skôr vztýčený prostredník?

Kúsok (len pár stoviek schodov) od bytu má kolega Sacré Coeur, Chrám Božského srdca. Neprajníci ho volajú "torta", som tiež neprajník, keď si myslím, že sa naozaj na nejakú podobá? Bolo okolo jedenástej v noci a bolo zjavné, že okolie chrámu slúži najmä stretávania mládeže za účelom intoxikácie.

La tour d'Eiffel

Od Sacré Coeur je nádherný výhľad na Eiffelovku. Kolega nás dosť naháňal, aby sme sa z večere ponáhľali a až po príchode na miesto zistili dôvod. Každú nočnú hodinu sa na 5 minút hanba Paríža (ako ju po jej vztýčení vnímali domáci) rozbliká a pripomína trblietajúce diamanty. Zvyšných 55 má už potom svoje klasické oranžové nasvietenie.

Moulin Rouge

Odtiaľ je to už neďaleko ku kabaretu Moulin Rouge, skôr však musíte prejsť tunajším red light district s Múzeom erotiky či desiatkami sexshopov.

Chcete sa povoziť na Lamborgini? Za 89€ za 20 minút, no nekup to...

Raz po školení sme boli na spoločnej večeri. Sedel som oproti svojmu americkému kolegovi, ktorý si do Európy priviedol i manželku. Bývajú v púšti neďaleko Los Angeles a má s manželkou záľubu v zbraniach. Nielen, že ich vlastníctvo dokáže zanietene obhajovať, ale sám je vlastníkom asi 12 zbraní (ukazoval nám fotku svojho pancierového trezoru so svojimi miláčikmi), no i jeho manželka, drobná blondínka, má svoj vlastný samopal, ktorý súdiac podľa fotky, by závidel i Terminátor. Áno, verím, že v púšti sú kojoty (prosím, žiadne otázky, či naozaj v strede slova malo byť "j"), ktoré dokážu byť nebezpečné pre deti, ale samopal?

O samotnom LA hovoria ako o špinavom meste s množstvom štvrtí, kde nesprávna farba pokožky vás nestojí len peňaženku, ale môže i život. Oproti tomu odporúčali návštevu San Diega (tomu sa vďaka dvom veľkým vojenským základniam a teda prevahe mužov vraví i Man Diego).

Jeden z víťazných oblúkov v meste. Na mape si všimnete, že sú umiestnené v jednej priamke.

O modernej štvrti La Defénse, ktorá je najmä administratívnou a nákupnou časťou, sa hovorilo, že potom ako ju opustia poslední zamestnanci, tak sa stane mŕtvou a prázdnou. Po spomínanej spoločnej večeri som vôbec tento dojem nemal. Ešte kúsok pred polnocou bola jej centrálna časť plná ľudí, prechádzajúcich sa, sediacich na tráve či tancujúcich v podniku, ktorý pripomína stan a je kúsok pod Veľkým oblúkom (La Grand Arche).

La Defénse

Panička mi pripomenula, že v Paríži by som mohol navštíviť katakomby (sprístupnené sú cca 2 km), z ktorých  návštevy v Brne som bol pred časom nadšený. Tak vo štvrtok po skoršom ukončení tréningu som tam zamieril. 
V roku 1785 Kráľovská štátna rada uzavrela existujúci Cintorín nevinných, Cimetiere des Innocents, a nasledujúci rok nechali upraviť 11.000 m2 bývalých kamenných lomov pod mestom na príchod pozostatkov. Nielen zo spomínaného cintorína. Kostnica obsahuje ľudské ostatky zo 150 rôznych pohrebísk z okolia. Celý presun trval až do roku 1859.

Kvôli takýmto miliónom ľudských ostatkov sa neodporúča návšteva deťom a  ľuďom s nervovými poruchami

Francúzsky kolega mi vravel, že to čo som videl nebolo zďaleka všetko, čo podzemie ponúka. V katakombách sa organizujú ilegálne párty, pretože sú v nich celé obrovské podzemné sály "vhodné" na takýto účel. Do podzemia sa navláči aparatúra, osvetlenie, alkohol a organizátori sa napoja priamo na elektrické vedenia vedúce pod zemou. Tiež možno v ich chodbách naraziť napríklad na stoly, ktoré používalo hnutie odporu počas okupácie cez druhú svetovú vojnu.

Cestou z katakomb som sa prešiel po trase turistickej "povinnej jazdy". Začal som v chráme Notre Dame, ktorý tento rok slávi 850-ročnicu. Pri tejto príležitosti dostane 9 nových zvonov a chystajú kompletnú obnovu veľkého organu. Tento gotický chrám nie je ani najstarší, ani najkrajší, ani najväčší (istý čas bol najväčším vo Francúzsku, ale prvenstvo si neudržal), i tak si ho nenechajte ujsť. Sklené vitráže sú skvostné.

Notre Dame (Quasimodo sa neobjavil)

Od mojej poslednej návštevy pred 10 rokmi sa viditeľne zmenil prístup k cudzincom. Pokiaľ by som vtedy nezačal s čašníkmi, predavačmi, recepčnými hovoriť francúzsky, tak by som mal problém. Teraz, keď podľa prízvuku počujú, že nie som rodený francúzsky "mluvčí", automaticky začnú po anglicky. Kedysi nepredstaviteľné.

Elektrokára na prenájom

V meste zaviedli systém prenájmu vozítiek. Ak potrebujete len sem tam na pár hodín auto, škoda kupovať vlastné, cez Internete si rezervujete a zaplatíte takéto šikovné elektroautíčko. Následne, keď vás to s ním prestane baviť, vrátite ho pri ktoromkoľvek z nabíjacích automatov, ktoré sú po meste roztrúsené.

Le Louvre

Od Notre Dame, ktorý je na ostrove La Cité uprostred Seiny, je to príjemná prechádzka k múzeu Louvre. Prišiel som už príliš neskoro na jeho prehliadku, no ale snáď nás tam ešte pár rokov tá Mona Lisa počká (keď som tam bol po prvý raz, tak ma šoklo, aký hrozne malý ten obraz vlastne je, ale neviem čo som čakal, či dáku obryňu...).

Vive La France!

Vďaka rôznorodosti nášho tímu (India, Belgicko, Taliansko, Texas, Kalifornia, Írsko, Veľká Británia) prišla počas posledného týždňa reč na kadečo. Dozvedel som sa, že v marci býva v Indii festival Holi (Festival farieb), ktorý hoci trvá iba jediný deň, je festivalom najobľúbenejším. Počas neho sa nejde do práce, ale ľudia sa chodia "hrať" (ako to nazývajú samotní Indovia). Do misiek si so sebou vezmú na to určené farebné prášky a hor sa do ulíc hádzať farbu na blízkych a priateľov (aby sa farba ľahšie zmývala, naolejujú si vlasy, napriek tomu aj týždeň po festivale vidieť na ľuďoch farebné šmuhy). Takže nabudúce, ak budete v marci v Indii, pozor nech sa vám prášok nedostane do očí!