India 2014, deň druhý

Včera som nespomenul, že pri vjazde do hotela som videl na stole spať chlapíka zakrytého dekou. Nemal som dôvod to písať, lebo tu po zemi na uliciach vidno len tak plachietkou prikrytých ľudí často. Čo mi to pripomenulo je, že dnes na tom istom mieste, na tom istom stole, veselo zabíjali a porcovali kurence. 
Za ten rok čo som tu nebol sa toho veľa zmenilo, konkrétne popribúdalo:

• dva (naozaj som viac nenapočítal) odpadkové koše (inak zostal úplne rovnaký neporiadok po uliciach),
• veľkoplošné odkazy od mumbajskej polície vodičom, aby nechlastali za volantom (Don't drink and DrIvE). Je mi to čudné, lebo som tu ešte nikdy nevidel na ulici niekoho opitého. Kolegyňa bola tento týždeň na tradičnej svadbe (musela odísť už skôr, tak sa zdržala iba tri dni) a ako je tu zvykom, napriek tomu, že sa nepil vôbec alkohol, všetci sa perfektne bavili. U nás by sme sa do takéhoto abstinentského experimentu asi nepustili.
• tabule Green Mumbai = Beautiful Mumbai / Zelený Mumbaj = Nádherný Mumbaj. Zrejme od magistrátu. Výsledok som zatiaľ nepostrehol žiadny.

Okrem týchto troch vecí si to tu fičí pekne po starom.

Všimli ste si už u nás niekde tabuľky "Nebagrovať" (na zabránenie poškodeniu potrubia pri náhodnom výkope). Tu šli ešte ďalej a majú tabuľky Dial before digging / "Kým začneš kopať, zavolaj" aj s telefónnym číslom.

Dnes sa mi ktosi snažil čosi povedať a myslel som, že to na mňa skúša v hindi, ale nie, bola to vraj angličtina. Nerozumel som ani slovo. 

Od pondelka budem v práci a to už pred jedenástou v noci sa na tmu Božiu nedostanem (ako inak mám povedať na svetlo Božie, keď to je v noci?), tak som sa dnes snažil postíhať všetky resty, ktoré som za ten rok mal:

• veľa jesť indických mňamiek (za 5EUR som mal obed, ktorý pozostával z 28 rôznych jedál, ktoré som si mohol dávať v ľubovoľnom množstve a veruže som to i poctivo robil),
• piť chai a mango lassi, dva najlepšie drinky na svete,
• nechať si obhrýzť nôžky tými malými šikovnými rybičkami,
• povoziť sa rikšou,
• nechať si v holičstve urobiť masáž hlavy,
• skočiť na celkovú masáž,
• a kuknúť čo také by sa hodilo dovliecť z indických obchodov.

Nestihol som síce všetko, no ale veď aj zajtra je deň. 

Neplánovane som vyskúšal prvý raz šťavu z cukrovej trstiny a určite to patrí do prvej desiatky najlepších nápojov čo som kedy pil.

Toto nie je žiadny chrám, ale benzínka v tvare lotosového kvetu

Rovnako nečakane sme boli v dvoch chrámoch.

Prvý z nich bol typický hindu. Kolegyňa mi tam porozprávala o rôznych bohoch. Napríklad to, že ich náboženstvo je veľmi flexibilné, môžete uctievať koho chcete z celého radu božstiev, podľa toho, kto vám je blízky. Veľa ľudí uctieva boha Baladži, je to vraj "najbohatší" boh. Traduje sa, že splní akékoľvek prianie a tak mu Indovia prispievajú v milodaroch veľa peňazí. Vraví sa mu tiež Lord of Saturday / boh Soboty. Práve na sobotu majú jeho fanúšikovia rôzne obmedzenia, ako zákaz jesť na večeru ryžu.

Kolegyňa inému bohovi obetovala aj za nášho Pipina. Nie peniaze, ale banány a malý kokosový orech. Výborná vec je, že po rituály obetovania je treba dané veci aj zjesť. Oboje bolo super.

Zaujímavé je, že majú aj ženské bohyne, ktoré uctievajú aj muži, no už si túto úctu neprenášajú domov a postavenie žien v Indii je ... veď sledujeme všetci správy.

Druhý chrám patril skupinke Hari Krišna, bolo v ňom veľa mníchov, ktorých vídavame sem tam i nás, v typickom oranžovom oblečení. Boli tam však aj mladí chalani v žltých oblečkoch, to predpokladám je pre novicov a tiež v bielych šatách, kto si tie dáva som však identifikovať nevedel. Uctievajú boha, ktorý je považovaný za najväčšieho pohoďáka (s heslom Have fun!). 

Súčasťou každého chrámu, ktorý mnísi prevádzkujú je hotel. Dokonca tu, priamo z hotelovej lobby cez sklenú stenu vidieť priamo dovnútra. Ak si u mníchov zaplatíte ročné členské, máte možnosť v ktoromkoľvek z týchto hotelov prespať.

Mnísi sú tu známi tým, že sa venujú sociálnej práci, pomoci starším, deťom či voľne sa potulujúcim kravám. Budujú pre ne farmy, podobne ako u nás, len ich majú iba na mlieko, nie neskôr na cestu na jatky.

V podzemí chrámu je super cukráreň, ledva som sa odtiaľ dostal pri tých všetkých lákadlách. Súčasťou komplexu je i reštaurácia, tú som neskúsil, lebo tam treba byť úplne ticho. Len na ponaberať (vraj z výborných vegetaríánskych jedál), zjesť a vypadnúť. Teším sa na zajtra, ideme pozrieť dáky kláštor.

Krajina nalešnikov

Donedávna som si pod Poľskom predstavoval: 

• veľkú krajinu s krowkami na každom rohu, 
• trhmi v Zakopanom,
• rozbitými cestami, 
• jazykom, v ktorom naše hladať znie veľmi smiešne, 
• vysokými domami s plechovými strechami (chápem, že kvôli dani sa snažili ťahať stavby do výšky, ale naozaj museli byť také škaredé?),
• a suseda, s ktorým okrem sem tam škandálov s konským mäsom a naťahovaním sa o názov bryndza, máme naj bezproblémovejšie spolužitie (našťastie nikto si už nepamätá na ozbrojený konflikt o územie okolo Kežmarku po druhej svetovej vojne).

Za posledné týždne, ktoré sme tu s Paničkou a Pipinom strávili, vidím už krajinu inak a stal som sa jej veľkým fanúšikom. Vidieť ako sa Poľsko rozvíja, stavajú sa diaľnice, buduje infraštruktúra, neorientujú sa iba na získavanie manuálnej práce ako je naša špecialita a nielen slovne (ako u nás) podporujú znalostnú ekonomiku (mnohé IT firmy sme sťahujú veľkú časť európskej prevádzky, kvôli vzdelaným ľuďom s dobrými znalosťami jazykov).

Okrem pozitív tu však vidím aj dve veľké negatíva.


Rýchlostné cesty sú tu na porazenie. Každých 100 metrov je semafor. Teda možno to nie sú rýchlostné cesty, ale mne tak pripadajú a pokiaľ ma poľskí policajti nepresvedčia o opaku, tak sa ich tak budem snažiť využívať. Sem tam sme sa dostali i na klasickú diaľnicu (kde sa legálne dá ísť 140 km/hod), platí sa na nich mýto a často vás na nich spomalí obmedzenie rýchlosti na 70 km/hod, po ktorom sa zboku napája bočná cesta (čo je toto za výmysel?).

Druhá vec na šľaktrafenie sú ulice s mačacími hlami. Sú všade, až mi to pripadá, že tu nemajú asfalt. Aj keď nenosím lodičky, malý Pipin je v kočiari po prechádzke chudiatko celý vytrasený.

To je z negatív nateraz všetko.

Naša firma má pobočku v meste Bydgoszcz na severe Poľska, len 170 km od pobrežia Baltického mora. Mesto je veľké asi ako Bratislava, jeho centrom tečie kanál, v ktorom sa v lete premáva vodné taxi a takto na jeseň sú okolo neho príjemné prechádzky. Mesto prechádza 18ty poludník, je tu kopa skvelých reštík, dva výborné zmrzlinárne (Sowa a Grycan) a tým zoznam pozitív môžeme uzavrieť.

Naša obľúbená reštika "52", nielen americky vyzerá, ale všetko rovnako dobre ako v US chutí.

V meste sú skutočne krásne parky

Bydgošský kanál

Do Bydgoszcz sa dá dostať lietadlom, no treba prestupovať vo Varšave a aj spolu s cestou na Schwechat a všetkým tým čakaním trvá cesta okolo osem hodín, pár krát som si vyskúšal a keď sme sa jeden týždeň rozhodli, že sem pôjdeme všetci traja, lietadlo sme zavrhli a nechali si Googlom navrhnúť najrýchlejšiu cestu autom.

No, napriek optimistickému odhadu chlapcov z Mountain View cesta so šesťmesačným Pipinom netrvala 8 hodiek, ale 12. Cesta tam prebehla výborne, dáko som netrafil na Čadcu, takže do Makova som sa dostal cez rôzne cesty-necesty, aspoň sme však videli krásne lesy a nádherné Beskydy, kam sa chceme určite vrátiť. V celom Poľsku muselo byť hrozne veľa hríbov, lebo popri ceste sme videli nielen parkovať desiatky áut, ale tiež videli množstvo týpkov predávajúcich košíky svojich úlovkov. Cesta späť už nebola až takým plain sailing, pretože nášmu inžinierikovi malému sa práve dral prvý zúbok.

Keď už sme zvládli tých 800 kilákov, nestačilo nám a jeden z víkendov sa na odporúčanie poľských kolegov vybrali do neďalekých Gdaňsk a Toruň.

Gdaňsk nie je len miestom, kde začínala Solidarita (aj keď je vám tento fakt často pripomínaný, dokonca môžete ísť aj na prehliadku mesta Po stopách Solidarity), ale tiež významný prístav a vôbec, nádherné mesto, ktoré určite stojí za návštevu. Centrum so svojou architektúrou pripomína skôr centrum Amsterdamu či Kodane než Poľsko a na prvý pohľad sme sa doň zaľúbili.

Dluga ulica v Gdaňsku

V Gdaňsku sme v parčíku objavili sochu Svätopluka (tak asi nebol len slovenským kráľom ako je teraz populárne tvrdiť), nebol však na koni s masívnymi vajčiskami ako na bratislavskom hrade, tak nám nestál ani za fotku.
V sobotu, kedy sme sa do Gdaňsku vydali, práve prebiehala na nábreží akcia, ktorej zmysel nám ušiel, no prejavovala sa tak, že z každej plachetnice, ktorá tam bola posádka hulákala, púšťala hlasno hudbu a strieľali z dela. Pipin je z tohto preľaknutý snáď ešte i teraz.
Čo si nenechajte ujsť je múzeum jantáru a tiež navštívte najvyšší tehlový kostol v Európe (tehlové budovy, ktorých je tu požehnane, som prvých niekoľko týždňov nedokázal oceniť, pretože mi všetky pripomínali tie tehlové baraky v Auschwitz). 

Nábrežie v Gdaňsku

Na skok od Bydgoszcz je mesto Toruň, ktoré nám miestny odporúčali navštíviť. Je rodiskom Kopernika, na pár dní počas ruskej kampane sa v ňom zastavil i Napoleon, tak čo sme horší? Toruň je známa perníkmi a pirohmi, napriek tomu, že sme pyšní na svoj status gastroturistov sme nevyskúšali ani jedno.

Námorná mína, len tak voľne v parčíku pohodená

Paris, Paris

Do Paríža som neprišiel kvôli pamiatkam, rannej bagete v štýlovej kaviarničke ani výhľadu z Eiffelovky, ale masívne zmúdrieť na školení vo firemnej centrále. Napriek nabitému programu sa nám jeden večer podarilo uniknúť z okrajovej parížskej štvrti a navštíviť kamaráta, ktorý býva na Montmartre (povedal som si, že viackrát k nemu už nepôjdem, býva v starom dome na asi tisícom poschodí, bez výťahu, jemu ako maratóncovi to zjavne neprekáža).

Sacre Coeur

Po večeri (mali sme "pravý francúzsky" cheesburger) v tradičnej kaviarničke na rohu nás vzal na prechádzku po "jeho" štvrti. 
Čo sa týka jedla, tak z gastroturistického hľadiska bola táto cesta fiasko. Okrem palaciniek a gofry, crépes et gaufres, som sa k ničomu tradične spojenému s Francúzskom ani len nepriblížil. Nikde na vás nežmurkajú slimáčiky z ulitiek, pečienka fois gras či žabie stehienka.

Si tak vravím, nehodil by sa namiesto palca skôr vztýčený prostredník?

Kúsok (len pár stoviek schodov) od bytu má kolega Sacré Coeur, Chrám Božského srdca. Neprajníci ho volajú "torta", som tiež neprajník, keď si myslím, že sa naozaj na nejakú podobá? Bolo okolo jedenástej v noci a bolo zjavné, že okolie chrámu slúži najmä stretávania mládeže za účelom intoxikácie.

La tour d'Eiffel

Od Sacré Coeur je nádherný výhľad na Eiffelovku. Kolega nás dosť naháňal, aby sme sa z večere ponáhľali a až po príchode na miesto zistili dôvod. Každú nočnú hodinu sa na 5 minút hanba Paríža (ako ju po jej vztýčení vnímali domáci) rozbliká a pripomína trblietajúce diamanty. Zvyšných 55 má už potom svoje klasické oranžové nasvietenie.

Moulin Rouge

Odtiaľ je to už neďaleko ku kabaretu Moulin Rouge, skôr však musíte prejsť tunajším red light district s Múzeom erotiky či desiatkami sexshopov.

Chcete sa povoziť na Lamborgini? Za 89€ za 20 minút, no nekup to...

Raz po školení sme boli na spoločnej večeri. Sedel som oproti svojmu americkému kolegovi, ktorý si do Európy priviedol i manželku. Bývajú v púšti neďaleko Los Angeles a má s manželkou záľubu v zbraniach. Nielen, že ich vlastníctvo dokáže zanietene obhajovať, ale sám je vlastníkom asi 12 zbraní (ukazoval nám fotku svojho pancierového trezoru so svojimi miláčikmi), no i jeho manželka, drobná blondínka, má svoj vlastný samopal, ktorý súdiac podľa fotky, by závidel i Terminátor. Áno, verím, že v púšti sú kojoty (prosím, žiadne otázky, či naozaj v strede slova malo byť "j"), ktoré dokážu byť nebezpečné pre deti, ale samopal?

O samotnom LA hovoria ako o špinavom meste s množstvom štvrtí, kde nesprávna farba pokožky vás nestojí len peňaženku, ale môže i život. Oproti tomu odporúčali návštevu San Diega (tomu sa vďaka dvom veľkým vojenským základniam a teda prevahe mužov vraví i Man Diego).

Jeden z víťazných oblúkov v meste. Na mape si všimnete, že sú umiestnené v jednej priamke.

O modernej štvrti La Defénse, ktorá je najmä administratívnou a nákupnou časťou, sa hovorilo, že potom ako ju opustia poslední zamestnanci, tak sa stane mŕtvou a prázdnou. Po spomínanej spoločnej večeri som vôbec tento dojem nemal. Ešte kúsok pred polnocou bola jej centrálna časť plná ľudí, prechádzajúcich sa, sediacich na tráve či tancujúcich v podniku, ktorý pripomína stan a je kúsok pod Veľkým oblúkom (La Grand Arche).

La Defénse

Panička mi pripomenula, že v Paríži by som mohol navštíviť katakomby (sprístupnené sú cca 2 km), z ktorých  návštevy v Brne som bol pred časom nadšený. Tak vo štvrtok po skoršom ukončení tréningu som tam zamieril. 
V roku 1785 Kráľovská štátna rada uzavrela existujúci Cintorín nevinných, Cimetiere des Innocents, a nasledujúci rok nechali upraviť 11.000 m2 bývalých kamenných lomov pod mestom na príchod pozostatkov. Nielen zo spomínaného cintorína. Kostnica obsahuje ľudské ostatky zo 150 rôznych pohrebísk z okolia. Celý presun trval až do roku 1859.

Kvôli takýmto miliónom ľudských ostatkov sa neodporúča návšteva deťom a  ľuďom s nervovými poruchami

Francúzsky kolega mi vravel, že to čo som videl nebolo zďaleka všetko, čo podzemie ponúka. V katakombách sa organizujú ilegálne párty, pretože sú v nich celé obrovské podzemné sály "vhodné" na takýto účel. Do podzemia sa navláči aparatúra, osvetlenie, alkohol a organizátori sa napoja priamo na elektrické vedenia vedúce pod zemou. Tiež možno v ich chodbách naraziť napríklad na stoly, ktoré používalo hnutie odporu počas okupácie cez druhú svetovú vojnu.

Cestou z katakomb som sa prešiel po trase turistickej "povinnej jazdy". Začal som v chráme Notre Dame, ktorý tento rok slávi 850-ročnicu. Pri tejto príležitosti dostane 9 nových zvonov a chystajú kompletnú obnovu veľkého organu. Tento gotický chrám nie je ani najstarší, ani najkrajší, ani najväčší (istý čas bol najväčším vo Francúzsku, ale prvenstvo si neudržal), i tak si ho nenechajte ujsť. Sklené vitráže sú skvostné.

Notre Dame (Quasimodo sa neobjavil)

Od mojej poslednej návštevy pred 10 rokmi sa viditeľne zmenil prístup k cudzincom. Pokiaľ by som vtedy nezačal s čašníkmi, predavačmi, recepčnými hovoriť francúzsky, tak by som mal problém. Teraz, keď podľa prízvuku počujú, že nie som rodený francúzsky "mluvčí", automaticky začnú po anglicky. Kedysi nepredstaviteľné.

Elektrokára na prenájom

V meste zaviedli systém prenájmu vozítiek. Ak potrebujete len sem tam na pár hodín auto, škoda kupovať vlastné, cez Internete si rezervujete a zaplatíte takéto šikovné elektroautíčko. Následne, keď vás to s ním prestane baviť, vrátite ho pri ktoromkoľvek z nabíjacích automatov, ktoré sú po meste roztrúsené.

Le Louvre

Od Notre Dame, ktorý je na ostrove La Cité uprostred Seiny, je to príjemná prechádzka k múzeu Louvre. Prišiel som už príliš neskoro na jeho prehliadku, no ale snáď nás tam ešte pár rokov tá Mona Lisa počká (keď som tam bol po prvý raz, tak ma šoklo, aký hrozne malý ten obraz vlastne je, ale neviem čo som čakal, či dáku obryňu...).

Vive La France!

Vďaka rôznorodosti nášho tímu (India, Belgicko, Taliansko, Texas, Kalifornia, Írsko, Veľká Británia) prišla počas posledného týždňa reč na kadečo. Dozvedel som sa, že v marci býva v Indii festival Holi (Festival farieb), ktorý hoci trvá iba jediný deň, je festivalom najobľúbenejším. Počas neho sa nejde do práce, ale ľudia sa chodia "hrať" (ako to nazývajú samotní Indovia). Do misiek si so sebou vezmú na to určené farebné prášky a hor sa do ulíc hádzať farbu na blízkych a priateľov (aby sa farba ľahšie zmývala, naolejujú si vlasy, napriek tomu aj týždeň po festivale vidieť na ľuďoch farebné šmuhy). Takže nabudúce, ak budete v marci v Indii, pozor nech sa vám prášok nedostane do očí!

Nebojte sa!

Od narodenia malého Filharmónika uplynuli už takmer dva týždne a tak bol už najvyšší čas ísť Pánbožkovi za neho poďakovať. Keďže už som späť v Španielsku, ako najvhodnejšie miesto sa mi zdala pútnická Fátima, toť v neďalekom Portugalsku. 
Pri ceste do Portugalska si nezabudnite posunúť hodinky o hodinu späť. Lisabon je totiž v rovnakom časovom pásme ako Londýn a tak by sa vám nechtiac mohlo stať, že budete hodinu meškať. Našťastie hodinky v mobile sa vám prestavia automaticky.

Fátima

Fátima sa nachádza neďaleko Lisabonu, do ktorého som šiel vlakom. Dalo sa síce i letieť, no odkedy som v tejto krajine, tak som si vláčiky dáko obľúbil. A po dvoch rokoch na cestách, nekonečnom čakaní a prehliadkach na letiskách, som rád, že sa lietadlu vyhnem. Z Madridu do Lisabonu síce nejde rýchlovlak, ale dá sa pohodlne cestovať za jedinú noc lôžkovým vlakom (trenhotel). Keďže postele v ňom už boli rozchytané, dá sa v tom istom vlaku cestovať i nepohodlne, divotvorne poprekrúcaný na sedadle. 
Keď som o pol ôsmej ráno vystúpil, po pár minútach som sa cítil ako doma. Teda cítil som sa ako turista, ktorý príde na Slovensko. Nikto nerozumie anglicky, francúzsky, ani len španielsky, turistické kancelárie žiadne alebo pozatvárané a značenie chabé. Samotná portugalčina sa mi zdá ako hrozne ťažký jazyk, zvukom mi vzdialene pripomína poľštinu a dá sa identifikovať podľa toho, že v každom slove počujete aspoň jedno "š". Ešte aj čaj sa povie "ša" (píše cha).
Do samotnej Fátimy sa dá dostať autobusom, je to len hodinka a pol. Keď si budete kupovať lístok, neprekvapte sa, ak na ňom bude destinácia Cova da Iria, to idete správne. V autobuse je bezplatné WiFi, takže, ak sa vám nechce spať, sledovať krajinu, ktorá je až na palmy, sem tam viditeľné more a eukalyptovníky, podobná na tú našu, tak ešte stále máte dostupný Facebook. 

Príprava na púť po kolenách

Zatiaľ čo ráno v Lisabone bolo nevľúdne a hmla, vo Fátime ma čakal nádherný slnečný deň, prvý takýto po dlhej zime vôbec a vo vzduchu jar (nie prostriedok na riad, ale ročné obdobie). Ani tu na stanici nenájdete žiadnu mapu, informácie, čo robiť či kam ísť, no akosi samo vás to privedie na hlavné námestie so stovkami ľudí, dvoma bazilikami, procesiou a vôňou tisícok pálených sviečok.
Prechodom cez námestie, ktoré má okolo 500 m, sa dostanete do baziliky Panny Márie Fatimskej, v ktorej sú pochované dve z detí, ktoré boli svedkami zjavení, ktoré mestečko preslávili. Cez celé námestie vedie cestička, po ktorej sa mnohí vydávajú kolenačky. Ako vidíte na obrázku vyššie, už z domu pútnici na takúto cestu prichádzajú dobre pripravení.

Bazilika fatimskej Panny Márie

Na celom mieste cítiť úžasnú atmosféru, ktorú nedokážem nijako opísať. Naposledy som takú zažil v Indii, keď sme boli na jednom hinduisticko-moslimskom posvätnom mieste.

Prečo ten názov článku? Prečo som nemohol napísať jednoducho "Výlet do Fátimy"? Pod bazilikou je práve "Nebojte sa!" na veľkých plagátoch napísané v rôznych svetových jazykoch. 

Dosť už stredoveku!

Po minulom víkende v starobylom Tolede a Segovii som si na víkend vymyslel návštevu juhu Španielska. Začal som v Sevile.

Španielske námestie

Jednou z najpozoruhodnejších vecí v meste je Plaza de Espaňa, Španielske námestie. Zaujímavý pol-oblúkovitý pôdorys, veže na oboch koncoch a kanál kopírujúci poloblúk s lodičkami na člnkovanie. Pekné na pohľad, ale úplne zbytočné. Na námestí okrem fontány a člnkujúcich turistov nie je vôbec nič a aj budovy navôkol slúžia len ako "okrasa".

Kvôli akvaduktu sa do Sevily trepať neoplatí...Toto je všetko čo z neho zostalo.

Katedrála v Sevile je najväčším gotickým chrámom na svete (a tretím najväčším celkovo) a stojí za návštevu. Upozornenie, keď budete v pomerne dlhom rade na lístky, presvedčte sa, či nečakáte omylom v rade určenom iba pre skupiny a rezervácie (pokladňa hneď pri veži), individuálny vstup je pár desiatok metrov ďalej.

Pohľad na katedrálovú záhradku z priľahlej veže La Giralda, pôvodného minaretu. Na vrchol veže nevedú schody ale plošiny, aby sa na ňu dalo dostať na koni (kôň nebol súčasťou prehliadky, pekne sme museli po svojich).

Títo štyria mládenci nesú rakvu s údajnými pozostatkami Krištofa Columba (moreplavca, nie inšpektora!).

Podľa odporúčaní je ďalšou dominantou mesta Reál Alcazár (najstarší doteraz používaný kráľovský palác na svete), ktorý je v tesnom susedstve katedrály. Kedysi bol používaný na kráľovské "párty". 

Reál Alcazár

Má obrovskú záhradu a je poskladaný z viacerích menších palácov, často ešte z moslimskej éry. Veď nie je to škaredé, ale v nemom úžase nezostanete.

Bazénik na nádvorí jedného z palácov.

Ako si tak sedím, vychutnávam pár minút slniečka, bolo zaujímavým zážitkom sledovať mamičku s malým chlapcom, ktorému už viac nechcela dovoliť chodiť po štyroch za ich psom a tak sa malý od jedu hodil o zem.

Doterazil som si myslel, že "hodiť sa o zem" je iba slovné spojenie. Nie je.

Pri odjazde som na vlakovej stanicu narazil na skupinku mladých poobliekaných v kostýmoch a doteraz ľutujem, že som si ich nevyfotil. Mal by som prvú fotografiu rytiera Jedi v živote.