Paris, Paris

Do Paríža som neprišiel kvôli pamiatkam, rannej bagete v štýlovej kaviarničke ani výhľadu z Eiffelovky, ale masívne zmúdrieť na školení vo firemnej centrále. Napriek nabitému programu sa nám jeden večer podarilo uniknúť z okrajovej parížskej štvrti a navštíviť kamaráta, ktorý býva na Montmartre (povedal som si, že viackrát k nemu už nepôjdem, býva v starom dome na asi tisícom poschodí, bez výťahu, jemu ako maratóncovi to zjavne neprekáža).

Sacre Coeur

Po večeri (mali sme "pravý francúzsky" cheesburger) v tradičnej kaviarničke na rohu nás vzal na prechádzku po "jeho" štvrti. 
Čo sa týka jedla, tak z gastroturistického hľadiska bola táto cesta fiasko. Okrem palaciniek a gofry, crépes et gaufres, som sa k ničomu tradične spojenému s Francúzskom ani len nepriblížil. Nikde na vás nežmurkajú slimáčiky z ulitiek, pečienka fois gras či žabie stehienka.

Si tak vravím, nehodil by sa namiesto palca skôr vztýčený prostredník?

Kúsok (len pár stoviek schodov) od bytu má kolega Sacré Coeur, Chrám Božského srdca. Neprajníci ho volajú "torta", som tiež neprajník, keď si myslím, že sa naozaj na nejakú podobá? Bolo okolo jedenástej v noci a bolo zjavné, že okolie chrámu slúži najmä stretávania mládeže za účelom intoxikácie.

La tour d'Eiffel

Od Sacré Coeur je nádherný výhľad na Eiffelovku. Kolega nás dosť naháňal, aby sme sa z večere ponáhľali a až po príchode na miesto zistili dôvod. Každú nočnú hodinu sa na 5 minút hanba Paríža (ako ju po jej vztýčení vnímali domáci) rozbliká a pripomína trblietajúce diamanty. Zvyšných 55 má už potom svoje klasické oranžové nasvietenie.

Moulin Rouge

Odtiaľ je to už neďaleko ku kabaretu Moulin Rouge, skôr však musíte prejsť tunajším red light district s Múzeom erotiky či desiatkami sexshopov.

Chcete sa povoziť na Lamborgini? Za 89€ za 20 minút, no nekup to...

Raz po školení sme boli na spoločnej večeri. Sedel som oproti svojmu americkému kolegovi, ktorý si do Európy priviedol i manželku. Bývajú v púšti neďaleko Los Angeles a má s manželkou záľubu v zbraniach. Nielen, že ich vlastníctvo dokáže zanietene obhajovať, ale sám je vlastníkom asi 12 zbraní (ukazoval nám fotku svojho pancierového trezoru so svojimi miláčikmi), no i jeho manželka, drobná blondínka, má svoj vlastný samopal, ktorý súdiac podľa fotky, by závidel i Terminátor. Áno, verím, že v púšti sú kojoty (prosím, žiadne otázky, či naozaj v strede slova malo byť "j"), ktoré dokážu byť nebezpečné pre deti, ale samopal?

O samotnom LA hovoria ako o špinavom meste s množstvom štvrtí, kde nesprávna farba pokožky vás nestojí len peňaženku, ale môže i život. Oproti tomu odporúčali návštevu San Diega (tomu sa vďaka dvom veľkým vojenským základniam a teda prevahe mužov vraví i Man Diego).

Jeden z víťazných oblúkov v meste. Na mape si všimnete, že sú umiestnené v jednej priamke.

O modernej štvrti La Defénse, ktorá je najmä administratívnou a nákupnou časťou, sa hovorilo, že potom ako ju opustia poslední zamestnanci, tak sa stane mŕtvou a prázdnou. Po spomínanej spoločnej večeri som vôbec tento dojem nemal. Ešte kúsok pred polnocou bola jej centrálna časť plná ľudí, prechádzajúcich sa, sediacich na tráve či tancujúcich v podniku, ktorý pripomína stan a je kúsok pod Veľkým oblúkom (La Grand Arche).

La Defénse

Panička mi pripomenula, že v Paríži by som mohol navštíviť katakomby (sprístupnené sú cca 2 km), z ktorých  návštevy v Brne som bol pred časom nadšený. Tak vo štvrtok po skoršom ukončení tréningu som tam zamieril. 
V roku 1785 Kráľovská štátna rada uzavrela existujúci Cintorín nevinných, Cimetiere des Innocents, a nasledujúci rok nechali upraviť 11.000 m2 bývalých kamenných lomov pod mestom na príchod pozostatkov. Nielen zo spomínaného cintorína. Kostnica obsahuje ľudské ostatky zo 150 rôznych pohrebísk z okolia. Celý presun trval až do roku 1859.

Kvôli takýmto miliónom ľudských ostatkov sa neodporúča návšteva deťom a  ľuďom s nervovými poruchami

Francúzsky kolega mi vravel, že to čo som videl nebolo zďaleka všetko, čo podzemie ponúka. V katakombách sa organizujú ilegálne párty, pretože sú v nich celé obrovské podzemné sály "vhodné" na takýto účel. Do podzemia sa navláči aparatúra, osvetlenie, alkohol a organizátori sa napoja priamo na elektrické vedenia vedúce pod zemou. Tiež možno v ich chodbách naraziť napríklad na stoly, ktoré používalo hnutie odporu počas okupácie cez druhú svetovú vojnu.

Cestou z katakomb som sa prešiel po trase turistickej "povinnej jazdy". Začal som v chráme Notre Dame, ktorý tento rok slávi 850-ročnicu. Pri tejto príležitosti dostane 9 nových zvonov a chystajú kompletnú obnovu veľkého organu. Tento gotický chrám nie je ani najstarší, ani najkrajší, ani najväčší (istý čas bol najväčším vo Francúzsku, ale prvenstvo si neudržal), i tak si ho nenechajte ujsť. Sklené vitráže sú skvostné.

Notre Dame (Quasimodo sa neobjavil)

Od mojej poslednej návštevy pred 10 rokmi sa viditeľne zmenil prístup k cudzincom. Pokiaľ by som vtedy nezačal s čašníkmi, predavačmi, recepčnými hovoriť francúzsky, tak by som mal problém. Teraz, keď podľa prízvuku počujú, že nie som rodený francúzsky "mluvčí", automaticky začnú po anglicky. Kedysi nepredstaviteľné.

Elektrokára na prenájom

V meste zaviedli systém prenájmu vozítiek. Ak potrebujete len sem tam na pár hodín auto, škoda kupovať vlastné, cez Internete si rezervujete a zaplatíte takéto šikovné elektroautíčko. Následne, keď vás to s ním prestane baviť, vrátite ho pri ktoromkoľvek z nabíjacích automatov, ktoré sú po meste roztrúsené.

Le Louvre

Od Notre Dame, ktorý je na ostrove La Cité uprostred Seiny, je to príjemná prechádzka k múzeu Louvre. Prišiel som už príliš neskoro na jeho prehliadku, no ale snáď nás tam ešte pár rokov tá Mona Lisa počká (keď som tam bol po prvý raz, tak ma šoklo, aký hrozne malý ten obraz vlastne je, ale neviem čo som čakal, či dáku obryňu...).

Vive La France!

Vďaka rôznorodosti nášho tímu (India, Belgicko, Taliansko, Texas, Kalifornia, Írsko, Veľká Británia) prišla počas posledného týždňa reč na kadečo. Dozvedel som sa, že v marci býva v Indii festival Holi (Festival farieb), ktorý hoci trvá iba jediný deň, je festivalom najobľúbenejším. Počas neho sa nejde do práce, ale ľudia sa chodia "hrať" (ako to nazývajú samotní Indovia). Do misiek si so sebou vezmú na to určené farebné prášky a hor sa do ulíc hádzať farbu na blízkych a priateľov (aby sa farba ľahšie zmývala, naolejujú si vlasy, napriek tomu aj týždeň po festivale vidieť na ľuďoch farebné šmuhy). Takže nabudúce, ak budete v marci v Indii, pozor nech sa vám prášok nedostane do očí!

„Na každou svini se vaří voda...“

Počas nášho druhého dňa v Brne som sa intenzívne motal. Bolo sychravo a popŕchalo a tak žiadne veľké prechádzky, ale skôr zašiť sa niekam do sucha a tepla. Kde som si bol istý, že na mňa nezaprší, bolo podzemie. 

Brnenské podzemie je veľmi dobre zmapované a sprístupnené. Dokonca je niekoľko okruhov, pre ktoré sa môžete rozhodnúť. Ako prvý som si vybral technický okruh Kolektory. Lístky sa kupujú na námestí Zelný trh, v kancelárii, ktorá je tiež vstupnou bránou do okruhu Labyrint. Práve na Kolektory, ktoré nie sú bežnou prehliadkovou trasou, ale okruhom po skutočnom pracovnom priestore, si lístok kúpte pár dní vopred. Tesne pred prehliadkou vám ho nepredajú i keby mali voľné miesta, pretože prevádzkovateľ kolektorov, Technické sítě Brno, musia zabezpečiť dostatočný počet svojich pracovníkov na sprevádzanie.

Kolektory sú sústavou 21 km technických tunelov pod celým mestom, cez ktoré vedú rôzne potrubia. Pokiaľ by ste teda v nich čakali niečo iné ako trúbky a káble (teplá a pitná voda, parovod, vysokonapäťové, optické a telefónne káble, signalizácia križovatiek), budete sklamaní. Načo je to teda dobré? 

Predstavte si, že chcete položiť krížom cez mesto vlastný kábel (dajme tomu ste bohatý človek zaťažený na vlastníctvo káblov, po svete chodia aj väčší čudáci). Viac nemusíte kvôli pokládke rozkopať celú ulicu, ale iba ho natiahnete cez tunely - kolektory, tam kam treba (alebo aj netreba, ste predsa bohatý človek a keď chcete mať kdesi kábel, nemusí to nutne dávať zmysel). Teraz sa v Brne rozkopáva už iba ak, tak kvôli kanalizácii (tá cez ne nejde, predstavte si ako by to tam asi vyzeralo po havárii na kanalizácii, no po krk v hovn*ch) alebo plynovým potrubiam. Plynové potrubia v kolektoroch rovnako nie sú, Banský úrad v osemdesiatych rokoch takéto umiestnenie zakázal (aj keď v jednej časti ich cez kolektor vedú) kvôli bezpečnosti.

Kolektorové tunely sa delia na primárne a sekundárne.
Primárne, hlbinné, sú cca 30 m pod zemou, ešte z čias výstavby (ukončená bola v roku 1994) v nich premávajú banské vozíky, ktoré sa stále používajú na transport materiálu (v pražských kolektoroch sa na nich môžete dokonca zviesť). Tieto nemajú priame napojenie na jednotlivé ulice. Primárne kolektory nie sú sprístupnené vôbec.
Sekundárne, "sídliskové" kolektory, v ktorých som bol (ich stavba začala v 1992), sú cca 5 m pod povrchom, takže dobre počuť "šaliny", ktoré idú nad hlavou.  

Pri stavbe kolektorov sa postupovalo banskou technikou a často sa stavitelia prebúrali do starých pivníc. Tiež to však umožnilo spomínané dôkladné zmapovanie brnenského undergroundu.

Do kolektorových tunelov zateká a pozinkované potrubia, na ktoré sa tak deje (zasa neleje sa tam voda potokmi, sem tam dáky ten pramienok) sú do dvoch rokov hrdzavé (toľko k výdrži pozinkovania). Z tohto dôvodu na časti potrubí, na ktoré kvapká ta sviňa voda, dávajú igelit.

V tuneloch sú čidlá, ktoré umožňujú monitorovať chodby z dispečingu. Naši sprievodcovia mi požičali vysielačku a zavolal som na dispečing, aby nám na chvíľku spustili sirénu. Videli sme záplavové, požiarne, plynové či pohybové senzory. Môžete sa čudovať načo pohybové, veď sa v nich pohybujú len zamestnanci, no už sa im stalo, že mali nevolaného "návštevníka" (možno prišiel na medené káble).

V prípade aktivácie plynového detektoru sa automaticky v danej časti tunela (chodby sú každých pár metrov oddelené protipožiarnymi dverami) vypne z okruhov elektrika a zapnú ventilátory na odsatie vzduchu.

Potrubie na pitnú vodu, ktoré vedie pri zemi, je z krehkého materiálu a ako vraveli chlapi, v prípade ak vám naň padne kladivo, treba rýchlo utekať. Vďaka tlaku v potrubí je chodba rýchlo zaplavená ("já bych utíkal hodně rychle").

Po 45 min prehliadke som si za ďalšie miesto, kde som vedel, že nezmoknem zvolil Technické muzeum města Brna.

Pred múzeom

Múzeum je to veľmi sympatické, moderné, s množstvom interaktívnych atrakcií a nájdete v ňom všeličo od historických áut (ani som netušil, že Zbrojovka Brno kedysi autá vyrábala, som to ale ignorant) až po lietadlové motory či šijacie stroje. 

Čajka, socíkovská verzia Cadillacu

Prvý československý elektromobil, úspešný prototyp, ktorý sa žiaľ nedostal do sériovej výroby.

Tiež ste ešte v autoškole mali takýto trenažér? 

Socíkovský jukebox

Dozvedel som sa, že materiál bakelit sa volá po svojom výmyselníkovi - autorovi, chemikovi Leo Bakerlandovi. Že je to matroš naozaj spoľahlivý svedčí aj tých 3 096 099 ks vyrobených Trabantov (roky 1957 až 30.4.1991), ktoré mali z neho karosériu či (ak chceme použiť ešte väčšie čísla) stámilióny kociek LEGO (to bolo pôvodne patentované ako systém pre architektov).

Vo svojej dobe najmenšia hlbinná miniponorka na svete, Made in Czechoslovakia

Dôkaz, že mobily Nokia patria už iba do múzea

Po príjemnej jeden a pol hodke som sa vrátil do centra a zatiahlo ma to opäť pod zem. Do svätojakubskej kostnice.

Niektoré z 50 tisíc nájdených pozostatkov

Kostnica sa nachádza v chodbách na miestne starého cintorína, na ktorom sa pochovávalo od 13teho až do polovice 16teho storočia. Definitívne bol uzavretý v 18tom storočí po dekréte Jozefa II. Ten vôbec mal zvláštne koníčky. Okrem tohto výnosu umožnil pochovávanie do svätej zeme (na cintoríny) aj samovrahov (tí dovtedy spolu s katmi, nepokrstenými deťmi, neveriacimi, cudzincami, neznámymi osobami atď sa pochovávali iba kade tade po lesoch). Samovrahovia však naďalej nesmeli prejsť cez brány cintorínu a preto sa ich telá prehadzovali cez stenu a pochovávali kdesi v kúte.

Na to, že nejaká kostnica v Brne je (a to je pritom druhá najväčšia v Európe, prvou sú parížske katakomby) sa prišlo len nedávno, pri rekonštrukcii neďalekého námestia Slobody v roku 2001. Vtedy boli v existujúcej sieti chodieb rafinovane (v presnom poradí boli lebka a jednotlivé kosti tak, aby sa ušetrilo čo najviac priestoru) naskladané pozostatky až takmer po strop. Dôvodom vzniku kostnice bol cyklický spôsob pochovávania, kedy sa telo po 10-12 rokoch vybralo z hrobu a muselo sa čosi urobiť so zvyškami.

Keď už som pri takejto téme, prečo to nespomenúť... V Prahe vraj (celý tejto odsek je "vraj", nemal som kde overiť) funguje 17 pohrebných ústavov, ktoré kvôli znižovaniu nákladov posielajú nebožtíkov na kremáciu do Tábora, kde pri jednej kremácii súčasne spália štyri rakvy. Preto i sem tam dochádza k čakaniu, kým sa "nazbierajú" zvyšní do počtu. Tiež ako zlepšovák zmrazujú telá, pretože zistili, že tak zhoria skôr než iba keď sú zachladené. Howg, dosť bolo pohrebným témam.

Cháron

Mal by som vysvetliť heslo z nadpisu. Cez obed som začul konverzáciu čašníkov a táto česká verzia "Na každého raz dôjde..." či "Božie mlyny melú pomaly ale (č)isto" ma hneď dostala.