Tri za tri

Vyhlásil som pred časom koniec návštevám stredovekých mestečiek (aspoň na čas, kým sa z ich nadbytku v posledných mesiacoch spamätám). Našťastie kvôli Lisabonu som žiadne kompromisy robiť nemusel. Fragmentov stredoveku tu je iba bezpečné množstvo.

Portugalská vlajonka

Na prehliadku som mal iba pol dňa, a tak som sa zveril do rúk skúseného uja TripAdvisor, ktorý mi navrhol čo pozrieť. Prehliadku treba začať v Castelo do San Jorge, ktorý si ťažko nevšimnúť, vďaka jeho strategickej polohe nad mestom. 

Hradbičky

Výhľad z neho na more, celé mesto, všetky kostoly, domy a mohutný akvadukt (Free water aquaduct, postavený v 1748), určite stojí za tých 20 minút chôdze do prudkého kopca z námestia Praca de Figueira. Ak sa vám pešo nechce, ide z neho aj autobus 737 (to číslo som si zapamätal iba vďaka podobnosti s Boeing 737) priamo k hradbám. Alebo si počkať v rade s ostatnými turistami na električku, ktorá vás k nemu dovlečie rovnako. S francúzskym manželským párom, s ktorým som sa zoznámil, keď sme nezávisle na sebe bezradne hľadali cestu k hradbám, sme nakoniec zvolili najzdravšiu z možností. 

Katedrála

Cestou z Castelo spät dole do mesta narazíte i na Sé, lisabonskú katedrálu. Nie je ťažké ju minúť, pretože neuchváti ani veľkosťou, ani výzdobou (a to ani vo vnútri). 

Úplne omylom som narazil na múzeum dizajnu, perfektné!

Pokračujte nižšie, smerom k moru (sledujte jeho vôňu, tá vás k nemu dovedie) a dostanete sa na námestie Terreiro de Paco (štvorcové námestie), ktoré z troch strán obkolesujú budovy a zo štvrtej spomínaná masa vody. Tu som sa zdržal najdlhšie. Nielen sedením na mramorových schodoch vedúcich do mora, po ktorých po vystúpení z lode chodievali do mesta významné (i kráľovské) návštevy. 

Spomínané mramorové schody, vstupná brána na námestie

Námestíčko sa oficiálne volá Praco de comercio a už si zažilo všeličo. Upaľovanie za čias inkvizície, návštevy kráľov, vojenský prevrat, koncerty, oslavy a nedávno i pápeža Benedikta XVI. 

Mestské múzeum

Na Terreiro do Paco je múzeum Lisbon Story Centre, v ktorom sa zaujímavým štýlom dozviete o histórii Lisabonu a Portugalska vôbec. Začnete tým ako ho najskôr obsadili Feničania, po nich Rimania, po nich ... až pokračujete najslávnejšou časťou portugalskej histórie, objavením cesty do Indie (doteraz sa v indickom Goa, najznámejšom tamojšom plážovom rezorte, dohovoríte portugalsky) a kolonizovaním Brazílie (to, že s Brazíliou má Portugalsko čosi spoločné zbadáte po letmom pohľade na ľudí na ulici). 

V roku 1515 kráľ v meste zorganizoval zápas slona s nosorožcom. Bola to ohromná sláva (pripomína mi to privlečenie King Konga do New Yorku), ktorá ako inak, dopadla zle. Hneď ako ešte mladé sloníča uvidelo nosorožca, zľaklo sa, ušlo a spôsobilo peknú paniku medzi ľudom. Nosorožec sa nakoniec stal darčekom pre vtedajšieho pápeža. Aj keď už len vypchatý. Zomrel na lodi pri prevoze do Ríma.

Terreiro do Paco

Míľnikom v histórii mesta je 1. november 1755. Jeho pozitívom je práve fakt, že Lisabon nie je nudným stredovekým mestom, akých sú v Európe stovky. Práve na Sviatok všetkých svätých sa odohralo najhoršie zemetrasenie, ktoré bolo doteraz v Európe zaznamenané. To, čo z mesta zostalo bolo zničené vlnou tsunami a tri dni trvajúcimi požiarmi. Po nich sa mestom už len rozliehal zápach tisícok mŕtvych tiel (presnejšie číslo doteraz nepoznáme). Požiare nemali len v samotnom hlavnom meste, ale dokonca až v 80 km vzdialených mestečkách, kde ich založili väzni, ktorí utiekli počas zemetrasenia. Potom ako sa po Európe rozšírila správa o katastrofe, okamžite a bezprecedentne začala do Portugalska prúdiť zahraničná pomoc (Angličania, Holanďania...). 
Do roka od tohto veľkého zemetrasenia zaznamenali ešte 500 ďalších. Tesne pred zemetrasením bola dokončená i budova opery, ktorá však vďaka nemu zdvihla svoju oponu len jediný raz. 

Polvo, chobotnička na špenáte, dnešná mňamka

Skaza pre mesto mohla znamenať zánik. Ľudia opúšťali zdevastované územie a možno by sme teraz o Lisabone počuli iba ako o meste duchov, pokiaľ by to nezobral do svojich rúk markíza z Pombal (marques do Pombal). S požehnaním kráľa sa pustil do rekonštrukcie a je tak autorom prvého moderného mesta v Európe. 
V prvom rade zakázal opustiť mesto (na opustenie bolo potrebné povolenie) a postavil šibenice, kde vešali tých, čo nešťastie využili na rabovanie. Vyhlásil: "Pochovajte mŕtvych a starajte sa o živých". Už v roku 1758 sa pustil do realizácie smelého návrhu, ktorý sa ako všetky smelé návrhy, stretol s odporom verejnosti. Nesnažil sa obnoviť stredovekú podobu, ale vtlačil návrhu mesta moderný ráz, ktorý je sympatický do týchto dní. Len jediná z mnohých noviniek, ktoré zaviedol, protipožiarne steny, umožnili vyhnúť sa podobne rozsiahlym požiarom ako tie z 1755. Samotná rekonštrukcia trvala okolo sto rokov. 
Kto si vyslúžil v dobe markíza de Pombal posmech, bol kráľ. Ten na troskách mesta dal vybudovať svoje sídlo s obludnými 400 izbami, ktorého len jediná strana mala až 25 okien. Kto by toto preboha vysával?

Legenda vraví, že potom ako si Portugalci podmanili more, tak jezuitský mních zostrojil lietajúci stroj a tak si podmanili i nebo.

Štýlová električka nie je jediná vec, ktorá vám v Lisabone pripomenie San Francisco. Tou druhou je červený most cez záliv, ktorý akoby z oka vypadol sanfranciskému Golden Gate. 

Lisabon nie je žiadne mestečko na rovine, ale je besne zvlnené. Preto i žiak Gustava Eiffela postavil doteraz funkčný výťah, ktorý uľahčil prístup do častí Baixo a Caiho. 

"Výťah" má na vrchu vyhliadkovú plošinu, a i keď si počkáte v rade, cesta ním je jednou z povinných jázd pre všetkých turistov.

Ani úžasné budovy, ani skvelé atrakcie nie sú tým, prečo sa do Lisabonu chcem vrátiť (tentoraz však v kompletnej zostave s Paničkou a našim najmladším cestovateľom). Je to atmosféra. Príjemná, uvoľnená, pokojná. Krásny zážitok.

Nakoniec, ako tradične, vysvetlenie názvu: V piatok ešte v Madride, v sobotu v Lisabone a len pred chvíľkou som doletel do Paríža. Tri hlavné mestá za tri dni.