Krajina nalešnikov

Donedávna som si pod Poľskom predstavoval: 

• veľkú krajinu s krowkami na každom rohu, 
• trhmi v Zakopanom,
• rozbitými cestami, 
• jazykom, v ktorom naše hladať znie veľmi smiešne, 
• vysokými domami s plechovými strechami (chápem, že kvôli dani sa snažili ťahať stavby do výšky, ale naozaj museli byť také škaredé?),
• a suseda, s ktorým okrem sem tam škandálov s konským mäsom a naťahovaním sa o názov bryndza, máme naj bezproblémovejšie spolužitie (našťastie nikto si už nepamätá na ozbrojený konflikt o územie okolo Kežmarku po druhej svetovej vojne).

Za posledné týždne, ktoré sme tu s Paničkou a Pipinom strávili, vidím už krajinu inak a stal som sa jej veľkým fanúšikom. Vidieť ako sa Poľsko rozvíja, stavajú sa diaľnice, buduje infraštruktúra, neorientujú sa iba na získavanie manuálnej práce ako je naša špecialita a nielen slovne (ako u nás) podporujú znalostnú ekonomiku (mnohé IT firmy sme sťahujú veľkú časť európskej prevádzky, kvôli vzdelaným ľuďom s dobrými znalosťami jazykov).

Okrem pozitív tu však vidím aj dve veľké negatíva.


Rýchlostné cesty sú tu na porazenie. Každých 100 metrov je semafor. Teda možno to nie sú rýchlostné cesty, ale mne tak pripadajú a pokiaľ ma poľskí policajti nepresvedčia o opaku, tak sa ich tak budem snažiť využívať. Sem tam sme sa dostali i na klasickú diaľnicu (kde sa legálne dá ísť 140 km/hod), platí sa na nich mýto a často vás na nich spomalí obmedzenie rýchlosti na 70 km/hod, po ktorom sa zboku napája bočná cesta (čo je toto za výmysel?).

Druhá vec na šľaktrafenie sú ulice s mačacími hlami. Sú všade, až mi to pripadá, že tu nemajú asfalt. Aj keď nenosím lodičky, malý Pipin je v kočiari po prechádzke chudiatko celý vytrasený.

To je z negatív nateraz všetko.

Naša firma má pobočku v meste Bydgoszcz na severe Poľska, len 170 km od pobrežia Baltického mora. Mesto je veľké asi ako Bratislava, jeho centrom tečie kanál, v ktorom sa v lete premáva vodné taxi a takto na jeseň sú okolo neho príjemné prechádzky. Mesto prechádza 18ty poludník, je tu kopa skvelých reštík, dva výborné zmrzlinárne (Sowa a Grycan) a tým zoznam pozitív môžeme uzavrieť.

Naša obľúbená reštika "52", nielen americky vyzerá, ale všetko rovnako dobre ako v US chutí.

V meste sú skutočne krásne parky

Bydgošský kanál

Do Bydgoszcz sa dá dostať lietadlom, no treba prestupovať vo Varšave a aj spolu s cestou na Schwechat a všetkým tým čakaním trvá cesta okolo osem hodín, pár krát som si vyskúšal a keď sme sa jeden týždeň rozhodli, že sem pôjdeme všetci traja, lietadlo sme zavrhli a nechali si Googlom navrhnúť najrýchlejšiu cestu autom.

No, napriek optimistickému odhadu chlapcov z Mountain View cesta so šesťmesačným Pipinom netrvala 8 hodiek, ale 12. Cesta tam prebehla výborne, dáko som netrafil na Čadcu, takže do Makova som sa dostal cez rôzne cesty-necesty, aspoň sme však videli krásne lesy a nádherné Beskydy, kam sa chceme určite vrátiť. V celom Poľsku muselo byť hrozne veľa hríbov, lebo popri ceste sme videli nielen parkovať desiatky áut, ale tiež videli množstvo týpkov predávajúcich košíky svojich úlovkov. Cesta späť už nebola až takým plain sailing, pretože nášmu inžinierikovi malému sa práve dral prvý zúbok.

Keď už sme zvládli tých 800 kilákov, nestačilo nám a jeden z víkendov sa na odporúčanie poľských kolegov vybrali do neďalekých Gdaňsk a Toruň.

Gdaňsk nie je len miestom, kde začínala Solidarita (aj keď je vám tento fakt často pripomínaný, dokonca môžete ísť aj na prehliadku mesta Po stopách Solidarity), ale tiež významný prístav a vôbec, nádherné mesto, ktoré určite stojí za návštevu. Centrum so svojou architektúrou pripomína skôr centrum Amsterdamu či Kodane než Poľsko a na prvý pohľad sme sa doň zaľúbili.

Dluga ulica v Gdaňsku

V Gdaňsku sme v parčíku objavili sochu Svätopluka (tak asi nebol len slovenským kráľom ako je teraz populárne tvrdiť), nebol však na koni s masívnymi vajčiskami ako na bratislavskom hrade, tak nám nestál ani za fotku.
V sobotu, kedy sme sa do Gdaňsku vydali, práve prebiehala na nábreží akcia, ktorej zmysel nám ušiel, no prejavovala sa tak, že z každej plachetnice, ktorá tam bola posádka hulákala, púšťala hlasno hudbu a strieľali z dela. Pipin je z tohto preľaknutý snáď ešte i teraz.
Čo si nenechajte ujsť je múzeum jantáru a tiež navštívte najvyšší tehlový kostol v Európe (tehlové budovy, ktorých je tu požehnane, som prvých niekoľko týždňov nedokázal oceniť, pretože mi všetky pripomínali tie tehlové baraky v Auschwitz). 

Nábrežie v Gdaňsku

Na skok od Bydgoszcz je mesto Toruň, ktoré nám miestny odporúčali navštíviť. Je rodiskom Kopernika, na pár dní počas ruskej kampane sa v ňom zastavil i Napoleon, tak čo sme horší? Toruň je známa perníkmi a pirohmi, napriek tomu, že sme pyšní na svoj status gastroturistov sme nevyskúšali ani jedno.

Námorná mína, len tak voľne v parčíku pohodená

Tri za tri

Vyhlásil som pred časom koniec návštevám stredovekých mestečiek (aspoň na čas, kým sa z ich nadbytku v posledných mesiacoch spamätám). Našťastie kvôli Lisabonu som žiadne kompromisy robiť nemusel. Fragmentov stredoveku tu je iba bezpečné množstvo.

Portugalská vlajonka

Na prehliadku som mal iba pol dňa, a tak som sa zveril do rúk skúseného uja TripAdvisor, ktorý mi navrhol čo pozrieť. Prehliadku treba začať v Castelo do San Jorge, ktorý si ťažko nevšimnúť, vďaka jeho strategickej polohe nad mestom. 

Hradbičky

Výhľad z neho na more, celé mesto, všetky kostoly, domy a mohutný akvadukt (Free water aquaduct, postavený v 1748), určite stojí za tých 20 minút chôdze do prudkého kopca z námestia Praca de Figueira. Ak sa vám pešo nechce, ide z neho aj autobus 737 (to číslo som si zapamätal iba vďaka podobnosti s Boeing 737) priamo k hradbám. Alebo si počkať v rade s ostatnými turistami na električku, ktorá vás k nemu dovlečie rovnako. S francúzskym manželským párom, s ktorým som sa zoznámil, keď sme nezávisle na sebe bezradne hľadali cestu k hradbám, sme nakoniec zvolili najzdravšiu z možností. 

Katedrála

Cestou z Castelo spät dole do mesta narazíte i na Sé, lisabonskú katedrálu. Nie je ťažké ju minúť, pretože neuchváti ani veľkosťou, ani výzdobou (a to ani vo vnútri). 

Úplne omylom som narazil na múzeum dizajnu, perfektné!

Pokračujte nižšie, smerom k moru (sledujte jeho vôňu, tá vás k nemu dovedie) a dostanete sa na námestie Terreiro de Paco (štvorcové námestie), ktoré z troch strán obkolesujú budovy a zo štvrtej spomínaná masa vody. Tu som sa zdržal najdlhšie. Nielen sedením na mramorových schodoch vedúcich do mora, po ktorých po vystúpení z lode chodievali do mesta významné (i kráľovské) návštevy. 

Spomínané mramorové schody, vstupná brána na námestie

Námestíčko sa oficiálne volá Praco de comercio a už si zažilo všeličo. Upaľovanie za čias inkvizície, návštevy kráľov, vojenský prevrat, koncerty, oslavy a nedávno i pápeža Benedikta XVI. 

Mestské múzeum

Na Terreiro do Paco je múzeum Lisbon Story Centre, v ktorom sa zaujímavým štýlom dozviete o histórii Lisabonu a Portugalska vôbec. Začnete tým ako ho najskôr obsadili Feničania, po nich Rimania, po nich ... až pokračujete najslávnejšou časťou portugalskej histórie, objavením cesty do Indie (doteraz sa v indickom Goa, najznámejšom tamojšom plážovom rezorte, dohovoríte portugalsky) a kolonizovaním Brazílie (to, že s Brazíliou má Portugalsko čosi spoločné zbadáte po letmom pohľade na ľudí na ulici). 

V roku 1515 kráľ v meste zorganizoval zápas slona s nosorožcom. Bola to ohromná sláva (pripomína mi to privlečenie King Konga do New Yorku), ktorá ako inak, dopadla zle. Hneď ako ešte mladé sloníča uvidelo nosorožca, zľaklo sa, ušlo a spôsobilo peknú paniku medzi ľudom. Nosorožec sa nakoniec stal darčekom pre vtedajšieho pápeža. Aj keď už len vypchatý. Zomrel na lodi pri prevoze do Ríma.

Terreiro do Paco

Míľnikom v histórii mesta je 1. november 1755. Jeho pozitívom je práve fakt, že Lisabon nie je nudným stredovekým mestom, akých sú v Európe stovky. Práve na Sviatok všetkých svätých sa odohralo najhoršie zemetrasenie, ktoré bolo doteraz v Európe zaznamenané. To, čo z mesta zostalo bolo zničené vlnou tsunami a tri dni trvajúcimi požiarmi. Po nich sa mestom už len rozliehal zápach tisícok mŕtvych tiel (presnejšie číslo doteraz nepoznáme). Požiare nemali len v samotnom hlavnom meste, ale dokonca až v 80 km vzdialených mestečkách, kde ich založili väzni, ktorí utiekli počas zemetrasenia. Potom ako sa po Európe rozšírila správa o katastrofe, okamžite a bezprecedentne začala do Portugalska prúdiť zahraničná pomoc (Angličania, Holanďania...). 
Do roka od tohto veľkého zemetrasenia zaznamenali ešte 500 ďalších. Tesne pred zemetrasením bola dokončená i budova opery, ktorá však vďaka nemu zdvihla svoju oponu len jediný raz. 

Polvo, chobotnička na špenáte, dnešná mňamka

Skaza pre mesto mohla znamenať zánik. Ľudia opúšťali zdevastované územie a možno by sme teraz o Lisabone počuli iba ako o meste duchov, pokiaľ by to nezobral do svojich rúk markíza z Pombal (marques do Pombal). S požehnaním kráľa sa pustil do rekonštrukcie a je tak autorom prvého moderného mesta v Európe. 
V prvom rade zakázal opustiť mesto (na opustenie bolo potrebné povolenie) a postavil šibenice, kde vešali tých, čo nešťastie využili na rabovanie. Vyhlásil: "Pochovajte mŕtvych a starajte sa o živých". Už v roku 1758 sa pustil do realizácie smelého návrhu, ktorý sa ako všetky smelé návrhy, stretol s odporom verejnosti. Nesnažil sa obnoviť stredovekú podobu, ale vtlačil návrhu mesta moderný ráz, ktorý je sympatický do týchto dní. Len jediná z mnohých noviniek, ktoré zaviedol, protipožiarne steny, umožnili vyhnúť sa podobne rozsiahlym požiarom ako tie z 1755. Samotná rekonštrukcia trvala okolo sto rokov. 
Kto si vyslúžil v dobe markíza de Pombal posmech, bol kráľ. Ten na troskách mesta dal vybudovať svoje sídlo s obludnými 400 izbami, ktorého len jediná strana mala až 25 okien. Kto by toto preboha vysával?

Legenda vraví, že potom ako si Portugalci podmanili more, tak jezuitský mních zostrojil lietajúci stroj a tak si podmanili i nebo.

Štýlová električka nie je jediná vec, ktorá vám v Lisabone pripomenie San Francisco. Tou druhou je červený most cez záliv, ktorý akoby z oka vypadol sanfranciskému Golden Gate. 

Lisabon nie je žiadne mestečko na rovine, ale je besne zvlnené. Preto i žiak Gustava Eiffela postavil doteraz funkčný výťah, ktorý uľahčil prístup do častí Baixo a Caiho. 

"Výťah" má na vrchu vyhliadkovú plošinu, a i keď si počkáte v rade, cesta ním je jednou z povinných jázd pre všetkých turistov.

Ani úžasné budovy, ani skvelé atrakcie nie sú tým, prečo sa do Lisabonu chcem vrátiť (tentoraz však v kompletnej zostave s Paničkou a našim najmladším cestovateľom). Je to atmosféra. Príjemná, uvoľnená, pokojná. Krásny zážitok.

Nakoniec, ako tradične, vysvetlenie názvu: V piatok ešte v Madride, v sobotu v Lisabone a len pred chvíľkou som doletel do Paríža. Tri hlavné mestá za tri dni. 

M*A*S*H

Na tento víkend som mal veľkolepé plány. Návštevu juhu Španielska, motanie sa po starobilej Seville a Cordobe, lenže... Aj tu zrejme majú na predpoveď počasia pána Iľka. Ako vieme jeho predpovede sú úplne presné ("počasie je"), nie vždy sa mu však podarí zladiť predpoveď s aktuálnym dátumom a častokrát ani s miestom. Tak sa môže ľahko stať, že predpoveď sneženia je síce pravdivá, ale nevzťahuje sa na nás, ale na Sibír.
Podobne tu. Ešte v piatok si pozerám a vidím na stránke zatiahnuté s prehánkami počas celého víkendu, aby som sa v piatok zobudil do nádherného slnečného dňa. Už to bolo síce neskoro na cestu na juh, no nehádzal som flintu do žita a vymyslel záložný plán.

Pamätáte si na Klingera zo seriály v nadpise? Pochádzal z amerického Toleda (práve pred rokom, keď sme boli v Ohio sme okolo neho často prechádzali). Originálne Toledo je v Španielsku, len tuto kúsok na juh od Madridu a vlakom sa tam dá dostať za 35 minút. Jedna z ulíc v ňom sa dokonca volá (no nie priamo po Kligenrovi) Toledo v Ohiu.

Dominantou mesta je Alcazár, vojenská budova (neviem čo znamená gobierno militar) podobná svojimi štyrmi vežami bratislavskému hradu.

Toledo je nádherné stredoveké mestečko, takmer nedotknuté modernými budovami. Teda staré Toledo, mesto v rámci hradieb. Neďaleko je nové, moderné Toledo, bežné nudné sídlisko.
Na prehliadku mesta stačí síce pol dňa, ale je nutná dobrá obuv a kondička. Vďaka svojej polohe, na kopci, sa nachodíte hore dole jak na kolotočoch. Teda nachodil som sa po asi tisíc schodoch, kým som nezistil, že mysleli aj na netrénovaných turistov a na mnohých miestach sú eskalátory.

V Nitre majú podobne na rohu sochu Corgoňa, ktorý "podopiera" budovu.

V meste cítiť miešanie troch vplyvov, kresťanského, židovského (dôkazom je židovská štvrť i dve synagógy) i moslimského (skoro každý kostol bol určitý čas i mešitou a na architektúre to ľahko poznať).

Synagóga Santa Maria la Blanca. Prečo Sv. Mária, keď to má byť synagóga? Nuž časom bola premenená na katolícky kostol.

Určite nevynechajte návštevu katedrály. Na Internete sa dočítate, že vstupné 8EUR za to nestojí, no neverte všetkému čo je na Internete. Ide o jednu z najkrajších katedrál, ktoré som navštívil (a to beriem do úvahy i Sv. Petra v Ríme). 

Časť katedrály, celá sa mi nijako nezmestila do záberu.

Pre obdivovateľov umenia len pridávam (aj keď práve tí to určite vedia), že v mestečku až do svojej smrti býval El Greco a nielen, že v ňom má svoje múzeum, ale i v samotnej katedrále môžete vidieť jeho diela (napríklad v úžasnej zákristii, ktorá výzdobou svojho stropu pripomína malú Sixtínsku kaplnku).

Zákristia v katedrále.

Čo sa mi najviac páčilo z technického hľadiska bola pokladnica, v ktorej okrem iného bola obrovská, dva a pol metra vysoká zlatá monštrancia, ktorá sa skladá z troch hlavných časti, 250 sošiek a celkovo 5600 súčiastí, ktoré sú pospájané 12500 šróbami. Pamätám si keď som kedysi rozoberal a následne dával dokopy svoju Babetu koľko nepotrebných súčiastiek mi vždy zostalo. Ktovie, keby ma nechali rozobrať toto ako by to dopadlo.

Ani celú monštranciu som do obrázku nenapchal. Traduje sa, že jej 18 kg zlata pochádzalo z prvého, z Ameriky privlečeného, zlata.

Ak budete mať cestu okolo, určite sa zastavte. Sľubujem nádherne strávený deň.

Diabol nosí Pradu

Konečne teploty stúpli nad 10 stupňov, vykuklo slnco a tak som sa odvážil opäť do Madridu. 
Ako som sa tak po návšteve najlepšej talianskej reštaurácie vôbec (ani nikde v Taliansku som na také úžasné miesto nenarazil, už mi tiramisu nikdy nebude chutiť rovnako, ach) motal po neďalekých uličkách, došiel som k námornému múzeu.

Námorné múzeum

Vstup je dobrovoľný, celá prehliadka po 24 sálach trvá maximálne pol hodku a je síce fajn, no nič na odpadnutie. 

Len o pár sto metrov južnejšie ... konečne sa dostávam k tomu nadpisu ... je Prado, celým menom, Museo del Prado, jedna z najslávnejších galérií na svete.

Prado

Mal som tam už dlhšie namierené, no vždy som sa odhovoril, že veď tam budú len obrazy. A boli. Niekoľko tisíc, na troch rozsiahlych podlažiach od Goya, Caravaggio, Velasquez, El Greco a ďalších. V sprievodcoch píšu, že si máte na Prado vyhradiť aspoň pol dňa a nepokúšať sa ho prejsť naraz celé. Preháňajú. Pokiaľ nie ste študent umeleckej školy, nerobíte si zápisky, nestrávite pri každom obraze hodku, nepoužívate audio sprievodcu a čítate si popisky iba pri dielach, ktoré vás oslovia (mňa oslovili z celej galérie dve, ale tých popisov som počítal viac), dá sa múzeum prejsť (no skôr prebehnuť) za dve hodky.

Pôvodne som si myslel, že je to buď baník, alebo má v ruke skladaciu kušu, no podľa tabuľky je to maliar.

„Na každou svini se vaří voda...“

Počas nášho druhého dňa v Brne som sa intenzívne motal. Bolo sychravo a popŕchalo a tak žiadne veľké prechádzky, ale skôr zašiť sa niekam do sucha a tepla. Kde som si bol istý, že na mňa nezaprší, bolo podzemie. 

Brnenské podzemie je veľmi dobre zmapované a sprístupnené. Dokonca je niekoľko okruhov, pre ktoré sa môžete rozhodnúť. Ako prvý som si vybral technický okruh Kolektory. Lístky sa kupujú na námestí Zelný trh, v kancelárii, ktorá je tiež vstupnou bránou do okruhu Labyrint. Práve na Kolektory, ktoré nie sú bežnou prehliadkovou trasou, ale okruhom po skutočnom pracovnom priestore, si lístok kúpte pár dní vopred. Tesne pred prehliadkou vám ho nepredajú i keby mali voľné miesta, pretože prevádzkovateľ kolektorov, Technické sítě Brno, musia zabezpečiť dostatočný počet svojich pracovníkov na sprevádzanie.

Kolektory sú sústavou 21 km technických tunelov pod celým mestom, cez ktoré vedú rôzne potrubia. Pokiaľ by ste teda v nich čakali niečo iné ako trúbky a káble (teplá a pitná voda, parovod, vysokonapäťové, optické a telefónne káble, signalizácia križovatiek), budete sklamaní. Načo je to teda dobré? 

Predstavte si, že chcete položiť krížom cez mesto vlastný kábel (dajme tomu ste bohatý človek zaťažený na vlastníctvo káblov, po svete chodia aj väčší čudáci). Viac nemusíte kvôli pokládke rozkopať celú ulicu, ale iba ho natiahnete cez tunely - kolektory, tam kam treba (alebo aj netreba, ste predsa bohatý človek a keď chcete mať kdesi kábel, nemusí to nutne dávať zmysel). Teraz sa v Brne rozkopáva už iba ak, tak kvôli kanalizácii (tá cez ne nejde, predstavte si ako by to tam asi vyzeralo po havárii na kanalizácii, no po krk v hovn*ch) alebo plynovým potrubiam. Plynové potrubia v kolektoroch rovnako nie sú, Banský úrad v osemdesiatych rokoch takéto umiestnenie zakázal (aj keď v jednej časti ich cez kolektor vedú) kvôli bezpečnosti.

Kolektorové tunely sa delia na primárne a sekundárne.
Primárne, hlbinné, sú cca 30 m pod zemou, ešte z čias výstavby (ukončená bola v roku 1994) v nich premávajú banské vozíky, ktoré sa stále používajú na transport materiálu (v pražských kolektoroch sa na nich môžete dokonca zviesť). Tieto nemajú priame napojenie na jednotlivé ulice. Primárne kolektory nie sú sprístupnené vôbec.
Sekundárne, "sídliskové" kolektory, v ktorých som bol (ich stavba začala v 1992), sú cca 5 m pod povrchom, takže dobre počuť "šaliny", ktoré idú nad hlavou.  

Pri stavbe kolektorov sa postupovalo banskou technikou a často sa stavitelia prebúrali do starých pivníc. Tiež to však umožnilo spomínané dôkladné zmapovanie brnenského undergroundu.

Do kolektorových tunelov zateká a pozinkované potrubia, na ktoré sa tak deje (zasa neleje sa tam voda potokmi, sem tam dáky ten pramienok) sú do dvoch rokov hrdzavé (toľko k výdrži pozinkovania). Z tohto dôvodu na časti potrubí, na ktoré kvapká ta sviňa voda, dávajú igelit.

V tuneloch sú čidlá, ktoré umožňujú monitorovať chodby z dispečingu. Naši sprievodcovia mi požičali vysielačku a zavolal som na dispečing, aby nám na chvíľku spustili sirénu. Videli sme záplavové, požiarne, plynové či pohybové senzory. Môžete sa čudovať načo pohybové, veď sa v nich pohybujú len zamestnanci, no už sa im stalo, že mali nevolaného "návštevníka" (možno prišiel na medené káble).

V prípade aktivácie plynového detektoru sa automaticky v danej časti tunela (chodby sú každých pár metrov oddelené protipožiarnymi dverami) vypne z okruhov elektrika a zapnú ventilátory na odsatie vzduchu.

Potrubie na pitnú vodu, ktoré vedie pri zemi, je z krehkého materiálu a ako vraveli chlapi, v prípade ak vám naň padne kladivo, treba rýchlo utekať. Vďaka tlaku v potrubí je chodba rýchlo zaplavená ("já bych utíkal hodně rychle").

Po 45 min prehliadke som si za ďalšie miesto, kde som vedel, že nezmoknem zvolil Technické muzeum města Brna.

Pred múzeom

Múzeum je to veľmi sympatické, moderné, s množstvom interaktívnych atrakcií a nájdete v ňom všeličo od historických áut (ani som netušil, že Zbrojovka Brno kedysi autá vyrábala, som to ale ignorant) až po lietadlové motory či šijacie stroje. 

Čajka, socíkovská verzia Cadillacu

Prvý československý elektromobil, úspešný prototyp, ktorý sa žiaľ nedostal do sériovej výroby.

Tiež ste ešte v autoškole mali takýto trenažér? 

Socíkovský jukebox

Dozvedel som sa, že materiál bakelit sa volá po svojom výmyselníkovi - autorovi, chemikovi Leo Bakerlandovi. Že je to matroš naozaj spoľahlivý svedčí aj tých 3 096 099 ks vyrobených Trabantov (roky 1957 až 30.4.1991), ktoré mali z neho karosériu či (ak chceme použiť ešte väčšie čísla) stámilióny kociek LEGO (to bolo pôvodne patentované ako systém pre architektov).

Vo svojej dobe najmenšia hlbinná miniponorka na svete, Made in Czechoslovakia

Dôkaz, že mobily Nokia patria už iba do múzea

Po príjemnej jeden a pol hodke som sa vrátil do centra a zatiahlo ma to opäť pod zem. Do svätojakubskej kostnice.

Niektoré z 50 tisíc nájdených pozostatkov

Kostnica sa nachádza v chodbách na miestne starého cintorína, na ktorom sa pochovávalo od 13teho až do polovice 16teho storočia. Definitívne bol uzavretý v 18tom storočí po dekréte Jozefa II. Ten vôbec mal zvláštne koníčky. Okrem tohto výnosu umožnil pochovávanie do svätej zeme (na cintoríny) aj samovrahov (tí dovtedy spolu s katmi, nepokrstenými deťmi, neveriacimi, cudzincami, neznámymi osobami atď sa pochovávali iba kade tade po lesoch). Samovrahovia však naďalej nesmeli prejsť cez brány cintorínu a preto sa ich telá prehadzovali cez stenu a pochovávali kdesi v kúte.

Na to, že nejaká kostnica v Brne je (a to je pritom druhá najväčšia v Európe, prvou sú parížske katakomby) sa prišlo len nedávno, pri rekonštrukcii neďalekého námestia Slobody v roku 2001. Vtedy boli v existujúcej sieti chodieb rafinovane (v presnom poradí boli lebka a jednotlivé kosti tak, aby sa ušetrilo čo najviac priestoru) naskladané pozostatky až takmer po strop. Dôvodom vzniku kostnice bol cyklický spôsob pochovávania, kedy sa telo po 10-12 rokoch vybralo z hrobu a muselo sa čosi urobiť so zvyškami.

Keď už som pri takejto téme, prečo to nespomenúť... V Prahe vraj (celý tejto odsek je "vraj", nemal som kde overiť) funguje 17 pohrebných ústavov, ktoré kvôli znižovaniu nákladov posielajú nebožtíkov na kremáciu do Tábora, kde pri jednej kremácii súčasne spália štyri rakvy. Preto i sem tam dochádza k čakaniu, kým sa "nazbierajú" zvyšní do počtu. Tiež ako zlepšovák zmrazujú telá, pretože zistili, že tak zhoria skôr než iba keď sú zachladené. Howg, dosť bolo pohrebným témam.

Cháron

Mal by som vysvetliť heslo z nadpisu. Cez obed som začul konverzáciu čašníkov a táto česká verzia "Na každého raz dôjde..." či "Božie mlyny melú pomaly ale (č)isto" ma hneď dostala.