pondelok 26. augusta 2019

50 odtieňov zelenej (Írsko, časť siedma)

Deň 7: Brú na Bóinne (Newgrange a Knowth), prehliadka Dublinu [noc opäť v Dubline]

Okrem Clonmacnoise a Trip nás deň predtým nám Mike ešte len tak medzi rečou spomenul, že v Írsku majú stavby z neolitického obdobia, staršie ako známejší, britský, Stonehenge a že či by nás nezaujímalo čosi také. 

To bola rajská hudba pre naše uši a tak namiesto utorkovej celodennej prehliadky Dublinu sme si privstali a vyrazili pár desiatok kilometrov na sever, k Brú na Bóinne

Brú na Bóinne je UNESCO World Heritage Site, starobylé pohrebné komory schované v mohylách (umelo vytvorených kopcoch), o 500 rokov staršie ako pyramídy a o 1000 rokov staršie než anglický Stonehenge (vybudované 3200 pred našim letopočtom). Tieto pohrebné miesta sú po celom údolí. Okrem tých najväčších, ktoré môžete vidieť (trojica Newgrange, Knowth a Dowth), je tu aj 37 menších, o ktorých sa vie (a ktovie o koľkých sa nevie). Nie všetky menšie sú i odkryté.

Na Nete sme zistili, že počet vstupov je obmedzený a práve prebudovávali informačné centrum a lístky sa vopred nedajú ani nijako rezervovať. Vstup je síce zdarma, ale lístky sa prideľujú na princípe, kto prv príde, ten prv berie, priamo na mieste.
Takže preto to skoršie vstávanie, aby sme už o pol deviatej boli na mieste. Dorazili sme chvíľku po pol a rada čakajúcich pred nami napriek tomu bola celkom hrozivá. Preto, ak návštevu plánujete tiež, o tej pol deviatej tam buďte najneskôr.
Po areáli turistov v malých skupinkách vozia shuttle busy a môžete si vybrať prehliadku iba Newgrange alebo aj neďalekého Knowth. Vybrali sme si oba a dobre sme urobili.

Knowth je miesto, kde okrem hlavnej mohyly s pohrebnou komorou je okolo nej ešte ďalších 18 menších. Priamo do mohyly sa vojsť nedá (nie je sprístupnená), ale dá sa poprechádzať okolo, nakuknúť do tých menších (teda, do tých, ktoré z tých pôvodných 18 zostali) a vyjsť priamo na jej vrchol.
Niekoľko storočí potom, ako boli mohyly vybudované, sa na ich pôvodný význam zabudlo, zarástli a ľudia si mysleli, že sú to len bežné kopce. Dokonca na hlavnej mohyle vybudovali osadu. 

Teraz je pekne obnovená, okolo nej je poukladaných väčšina z pôvodných 127 kameňov a vo vnútri ešte pár stovák ďalších. Každý z kameňov má okolo 3 ton. 
A to je pre archeológov problém. Stavitelia totiž boli prevažne poľnohospodári, tieto kolosy tam dovliekli ešte pred vynálezom kolesa a osedlaním koní a stále nie je jasné, ako sa im to z toho 20 km vzdialeného miesta podarilo. Predpokladá sa, že s pomocou dobytka a lodí.

Na to, že je to také starobylé miesto je čudné, že nie je viac prezentované. Ako som spomínal, sami sme o ňom nevedeli ešte deň pred jeho návštevou.

Newgrange je známejšia a fotogenickejšia mohyla (aj keď je iba sama, žiadne malé mohylky okolo nej). Jej vnútro je sprístupnené (vždy tam púšťajú po malých skupinkách, lebo fakt je to tam tesné) a čo je na nej super zaujímavé je, že cez kamenný priezor nad vchodom, každý rok tri dni pred zimným slnovratom (21.12.), počas neho a dva dni po ňom, cez tento priezor do jej stredu prenikne na 17 minút slnečné svetlo. Ak by ste to chceli vidieť naživo, môžete sa prihlásiť do lotérie, z ktorej vždy pár šťastlivcov vyberú. Ak vás aj vyberú, netešte sa predčasne, sme v Írsku, ešte stále práve počas toho 17 minútového okna môže pršať a zo slnečného lúča nebude nič. Pre tých, ktorý sa tam počas zimného slnovratu nedostanú, počas prehliadky spustia ako vraví Pipi “falošné svetlo”, aby ste si to vedeli predstaviť.
Vo vnútri tejto mohyly je okolo 400 kameňov, ďalšia stovka je dookola. Na väčšine je čosi vytesané, no nikdy nie ľudia, zvieratá, či rastiliny, vždy iba geometrické útvary, napríklad špirály (trojitá špirála). V strede, v samotnej hrobke, sa našiel popol aspoň piatich ľudí a ktovie čo všetko tam ešte bolo, no okolo dvesto rokov už o tomto mieste ľudia vedeli a chodili dovnútra, takže kto vie komu doma na poličke nejaký 5200 ročný artefakt odpočíva.

Z hľadiska konštrukcie je tiež zaujímavé, že smerom od vchodu do stredu sa ide do mierneho kopca a je to urobené tak, že priezor, ktorý je nad vstupnými dverami a cez ktorý v správny čas ide dnu slnko, je v strede na úrovni podlahy. Samotná komora, postavená bez cementu, len poukladaním balvanov jeden cez druhý, je nepremokavá a aj keď sa tomu nechce veriť, vôbec do nej netečie (poslal by som tam na povinnú exkurziu všetkých novodobých inštalatérov).

Museli sme sa ponáhľať do Dublinu vrátiť auto, aby nás neskásli za prenájom o ďalší deň a tak sme už tretie miesto, Dowth, vynechali. Pri neodborných vykopávkach v 19. storočí sa v umelom kopci prepadol stred, vnútro nie je sprístupnené a ani na fotkách to nevyzerá zďaleka tak ohromujúco ako predchádzajúce dve miesta (k Dowth sa dá dostať priamo autom, ale ako vravím, nie dovnútra).

V Dubline sme ako prvé šli do Natural History Museum. Prírodovedné múzeá navštevujeme radi  všade kam prídeme. Zatiaľ čo v tom v New Yorku sa dá poľahky stratiť a tých 80 miliónov exponátov (skutočné číslo, nezveličujem) i za pár dní prehliadok, neuvidíte, to írske má dve poschodia a za hodku ste s prehliadkou vybavený. Každopádne, najmä pre deti, odporúčame.

Ako pamiatku číslo 1 vám internet odporučí návštevu Trinity College. Veď pekné, no po celom týždni sme už boli takí unavení, že ešte sme odtiaľ šupli prehliadku jedného kostola a zvyšok odporúčaných miest si nechali na budúcu návštevu.

Na ôsmi deň (Deň 8) sme už nestíhali nič, len odfičali späť domov.

Sumár nášho putovania po jednotlivých dňoch:

1 komentár: