Prvú časť si môžete prečítať tu.
Program pobytu
Prileteli sme vo štvrtok poobede (oproti nášmu času majú o dve hodiny menej) a bývali v hoteli priamo oproti Hallgrimskirkja (čítaj halgrimskirche), protestanskej katedrále, dominante mesta. Celá je z betónu, jej stĺpy zvonku (zámerne) pripomínajú bazaltové stĺpy, ktoré sme videli aj na čiernej pláži v sobotu. Vnútri je úplne bez výzdoby a stavali ju 40 rokov (dokončená niekedy v deväťdesiatych rokoch).
Videli sme v nej kúsok nácviku zmiešaného zboru, nádherné.
Výťahom sa dá ísť aj na vyhliadku vo veži, no Reykjavik je tak neatraktívne miesto, že vidieť ho ešte i zvrchu sme už naozaj nepotrebovali.
Následne sme šli na prechádzku po Reykjaviku. Trvala podobne dlho ako prechádzka po bratislavskom Starom meste.
Jedna z prvých zastávok bolo sídlo premiéra blízkosti prístavu (cez ulicu oproti Hard Rock Café) a pokiaľ by nám to Michal nepovedal, tak si myslíme, že je to nejaká stará búda. Bývalo to pôvodne väzenie, kam dávali jednak Islanďanov, tak i vozili väzňov z Dánska (keď si porovnáme s Austráliou, kam vozili väzňov Angličania, tak tí dánski väzni mali naozaj smolu).
Podobne nevýrazný dom je i o kúsok ďalej a je prezidentskou kanceláriou.
Nutnou turistickou zastávkou je kiosk s hotdogmi (momentálne celý presťahovaný o pár metrov, kvôli stavbe na jeho pôvodnom mieste). Je kultovým miestom, kde i samotní Islanďania pokojne čakajú v dlhých radoch. Michal o ňom hovoril ako o hotdogu s (niekoľko desaťročnou) tradíciou, hotdogu, ktorý si chcete dať. Podobne ako si ho tam dal Bill Clinton pred rokmi.
Z celej prehliadky ma zaujala najmä reštika SeaBaron (ďakujeme za tip nášmu sprievodcovi, tú modrú plechovú búdu by sme si dobrovoľne ako reštauráciu nezvolili a urobili by sme veľkú chybu, všetko tam bolo vynikajúce, či už lastúry scallops a krevety shrimps grilované na špajdli alebo famózna homária polievka, lobster soup).
Na jednom plote po ceste boli navešané podprsenky. Nebola to kolekcia domácej panej (alebo pána), ale ženy, ktoré podporujú hnutie Free the nipple (Osloboďte bradavku) sa tam zastavujú a vešajú svoje prádlo. Viac o hnutí je na internete.
Na obed sme boli v dedinke Vik, stredisku, ktoré vybudovali pri miestnej továrničke na vlnené výrobky (do dvoch miestností v továrni sa aj dalo cez okná nakuknúť). Vlnené veci majú krásne, ale pardon, dať za sveter 200 EUR, tak to by mi muselo hrabať komplet v mozgu.
Na obed sme mali lamb chops, jahňacie kotlety, veľká mňamka.
Cestou späť prišiel pre mňa hlavný bod programu. Jazdenie na snežných skútroch na ľadovci Mýrdalsjökull (pod ním drieme sopka Katla). Pod ľadovcom nás poobliekali do gumených oblečkov, dali rukavice (vlnené najskôr, na ne gumené palčáky), prilby a kto chcel aj nepremokavé topánky a mega monster truckom nás 20 minút vyviezli na ľadovec. Do úplne iného sveta, dole celkom slnečno, hore snehové peklo. Šli sme poslušne za Valdim, vodičom trucku a vodcom našej skupinky jazdcov. Nevideli sme miestami na pár metrov, šlo nás odfúknuť a snežilo. Nádhera. Asi hodku sme šli v dvojiciach na snežných skútroch, výborná zábava, najmä keď sa treba nakláňať zo strany na stranu, aby skúter nepreklopilo na bok (pri práve zlom položení nohy, to človeka môže stáť končatinu alebo aspoň zlomeninu). My sme nástrahy zvládli, jeden pár však dal skútrik na bok. Kedy môžem ísť znova?
Úplne poslednou zastávkou boli vodopády Seljandafoss. Dá sa poza nimi prejsť (poza prúd vody). Panička ma nahovorila, aby som sa postavil aj do prúdu vodopádu (teda nie toho hlavného, ten by ma stiahol), tak som vyskúšal taký bočný prúdik a okrem toho, že nakompletku mokrý, bolo to fajn.
BTW: Netušil som, že Grónsko je vzdialené od Islandu iba okolo 160 km.
V nedeľu namiesto Dúhových hôr (Landmannalaugar), zavretých rangermi kvôli množstvu snehu, nám Michal s Börkurom vymysleli alternatívny program: fjord na sever od Reykjaviku, teplé pramene Deildartunguhver a vodopády Hraunfossar. Výber týchto miest by som tiež nazval varenie programu z vody, lebo zase v driving distance, rozumnej vzdialenosti od Reykjaviku toho zase otvoreného na videnie toľko nebolo.
Jeden z nápadov, ktorý náš šofér mal, bola návšteva kráteru sopky (https://insidethevolcano.com/), kam vždy šesticu ľudí pustia výťahom na 45 minútovú prehliadku vnútra sopky, ale Panička tam volala a otvárali až 10.5., teda po našom odjazde a ani sprievodcom sa nenechali ukecať.
Ráno sme sa teda vydali na sever a šli nejaký čas cestou okolo pomerne nezáživného zálivu. Na foto pauze sme sa dozvedeli, že to je fjord. Boli sme prirodzene sklamaní, lebo sme očakávali fjord ako v Nórsku alebo Aljaške: úzky a lemovaný vysokými skalnými stenami. Oproti tomu toto bolo široké údolie a keby sme nevedeli, že je to more, tak si pomyslíme, že jazero. Nuda.
Tie zaujímavejšie fjordy sú ešte viac na severozápade Islandu (to nám povedala jedna pani z Čiech, ktorá už 5 rokov robí v reštike pri vodopádoch Gulfoss, s ktorou sa Panička dala do reči).
Tento fjord bol zaujímavý skôr svojou históriou. Už od vojny sú v ňom zásobníky ropy a budovy pôvodnej americkej základne (počas vojny tam bolo až 10000 vojakov).
V súčasnosti je tam i továreň na spracovanie veľrýb. Ročný limit pre Island je 150 veľrýb a verejnosť nie je jednotná v názore, či si tento priemysel zachovať alebo opustiť (okrem Japonska sa veľryby lovia už iba v Nórsku a na Islande, obe tieto krajiny však väčšinu exportujú práve do japonských reštaurácií).
Keď veľrybu ulovia, nenechajú si ju na palube lode, ale napumpujú do nej vzduch, aby plávala na mori a ťahajú ich aj niekoľko za loďou.
Z veľrýb sa spracuje každá časť. Tuk napríklad v kozmetike (rúže), mäso sa samozrejme zje a kosti pomelú a je z nich prísada do polievok (vraj kopa akože rybacích polievok v Európe je vlastne len vývar s prímesou z veľrybích kostí).
Island až 97% produkcie veľrýb vyváža do Japonska.
Neďaleko fabriky (teraz zatvorená, ešte nie je sezóna) sú pristavené dve veľrybárske lode, ktoré poškodili a znefunkčnili ochranári z organizácie Sea Shepards (údajne niekedy svoju loď nasmerujú do veľrybárskej a síce svoju loď pritom potopia, tak veľrybárov znefunkčnia a tí ich musia zachrániť a vytiahnuť z mora).
Prvá dlhšia zastávka bola pri teplých prameňoch Deildartunguhver. Sú to fakt riadne teplé pramene, majú až 97 stupňov, takže sa k nim samozrejme nesmie približovať, všade je okolo para a jemný sírový zápach. Podobnú teplú vodu (aj so sírovým zápachom) máte aj v každej islandskej sprche, takže nič výnimočné a pokojne toto miesto pri návšteve Islandu vynechajte. Jedine čo by mohlo byť fajn je zastaviť sa tam a vykúpať v priľahlých bazénoch.
Cestou na obed sme sa stavili pri škole vedľa ktorej boli kúpele, z ktorých kedysi dávno vytiahli jedného známeho zberateľa ság a zabili (vraj nie kvôli ságam).
BTW: Niektoré ságy sa podarilo spísať až po 250 rokoch od samotných udalostí. A Islanďania majú prostredníctvom nich veľmi podrobne zdokumentované svoje dejiny.
Na obed sme šli k vodopádom Hraunfossar. Tie boli pekné, ale nie až tak, aby ma ako gastroturistu, oslovili viac ako hubová polievka v reštike (alebo aj treskový stroganov s curry).
Pri polievke sme sa dozvedeli od šoféra-sprievodcu, že neďaleko (pol hodka cesty) je najdlhšia lávová jaskyňa na ostrove a aj keď nebola v programe, Michal to pohotovo vytelefonoval a keďže celý autobus (19 ľudí) súhlasilo s prehliadkou, šli sme tam.
Jaskyňa Víðgelmir (thecave.is) stojí za návštevu. Na Slovensku máme krásne jaskyne, ale žiadna z nich nie je lávová. Vznikla asi pred tisíc rokmi, počas 2,5 roka dlhej erupcie neďalekej sopky. Aj keď v nej nie sú vápencové kvaple ako u nás, sú tam lávové kvaple a v časti blízko vchodu tiež ľadové útvary, ktoré sa každé leto roztopia (vďaka tej hroznej kose, ktorú sme mali, to nebol náš prípad a ešte sme ich videli). Teplo sa oblečte aj počas návštevy v lete, vo vnútri je medzi 3-4 stupňami a prehliadka trvá okolo hodky a pol.
V jaskyni sa našli aj pozostatky pobytu nejakého človeka, ktorý tam bol asi 100 rokov po vytvorení jaskyne (predpokladá sa, že šlo o vyhnanca, ktorý sa tam schovával pred ľuďmi).
Cesta späť do Reykjaviku vraj trvala cez dve hodky, no pre nás s Paničkou, keďže sme sedeli vzadu, sa zdala nekonečná. Povrch ciest bol taký zlý, že sme nadskakovali ako na kravách a skoro šoférovi nechali nechcený darček na sedadlách.
Ponad jednu rieky viedol mostík, ktorý zo žartu Börkur nazval, že je pre bicykle, no bol taký úzky, že bol skutočne frajer, že sa naň zmestil.
V pondelok sme šli na pozorovanie veľrýb, whales watching. Chyba. Ani nie preto, že nakoniec nikto žiadnu veľrybu nevidel, ale preto, lebo polovici lode (vrátane nás s Paničkou) bolo tak kompletne po celé tri hodky zle (napriek tabletke proti morskej chorobe a odporúčaniu sledovať horizont alebo jeden bod na pevnine). Skoro som zomrel, držal som sa zábradlia, počúval z rôznych miest zvuky vracania a mal po celý čas zatvorené oči. Panička vravela, že som bol počas plavby zelený ako Hulk.
Jeden chalan z posádky, Chorvát, mal ako svoju prácu chodiť zbierať sáčky s tým čo z turistov vyšlo (aspoň mal gumené rukavice, no i tak mu tú prácu nezávidím).
Podvečer sme šli (40 min jazdy) do Blue Lagoon. Kúpele umiestnené v lávovom poli. Pôvodne vylievali vodu z priľahlej geotermálnej elektrárne do lávového poľa, keď im tam začali chodiť ľudia, vybudovali tam celý kúpeľný komplex. Voda sa tam zmiešava s morskou, v bazénoch má 36 stupňov a má nádhernú farbu, podobne ako napríklad Soča v Slovinsku.
Vydržali sme vo vode menej ako 15 minút a museli von, zvyšok času sme si urobili prechádzku po chodníkoch v lávovom poli. Ešte trošku viac toho sýto zeleného machu na skalách a bolo by to úplne úžasné.
Kúpaním sa skončila oficiálna časť programu a v utorok poobede sme odleteli domov.
Na záver
Verím, že Island je nádherná krajina, ktorú stojí za to navštíviť. Žiaľ, ja som taký Island nevidel. To čo som videl bola krajina pod snehom, autobusár na steroidoch (uznávam, krivdím mu, nebola to jeho chyba, ale tých štrkových ciest), zima a neustále zmeny počasia a len sem tam niečo výnimočné (lávová jaskyňa, Gulfoss vodopády, jazda na skútroch na ľadovci a už spomínaná hríbová polievka).
Ale ani tá zima, zmeny počasia, ani to, že každá sprostosť je aspoň 4x drahšia ako u nás by ma tak neštvalo, keby krajina bola zelená. Keby namiesto bielych sračiek (pardon za výraz, veď hej, sneh je fajn, ale iba keď mám na nohách lyže), zvädnutej žltej trávy a machu v podobnom neutešenom stave sme videli zelené kopce a lávové polia so sýtozeleným machom (také ako sú na fotkách a videách z Islandu).
Čo nás cesta naučila
Program pobytu
Prileteli sme vo štvrtok poobede (oproti nášmu času majú o dve hodiny menej) a bývali v hoteli priamo oproti Hallgrimskirkja (čítaj halgrimskirche), protestanskej katedrále, dominante mesta. Celá je z betónu, jej stĺpy zvonku (zámerne) pripomínajú bazaltové stĺpy, ktoré sme videli aj na čiernej pláži v sobotu. Vnútri je úplne bez výzdoby a stavali ju 40 rokov (dokončená niekedy v deväťdesiatych rokoch).
Videli sme v nej kúsok nácviku zmiešaného zboru, nádherné.
Výťahom sa dá ísť aj na vyhliadku vo veži, no Reykjavik je tak neatraktívne miesto, že vidieť ho ešte i zvrchu sme už naozaj nepotrebovali.
Následne sme šli na prechádzku po Reykjaviku. Trvala podobne dlho ako prechádzka po bratislavskom Starom meste.
Jedna z prvých zastávok bolo sídlo premiéra blízkosti prístavu (cez ulicu oproti Hard Rock Café) a pokiaľ by nám to Michal nepovedal, tak si myslíme, že je to nejaká stará búda. Bývalo to pôvodne väzenie, kam dávali jednak Islanďanov, tak i vozili väzňov z Dánska (keď si porovnáme s Austráliou, kam vozili väzňov Angličania, tak tí dánski väzni mali naozaj smolu).
 |
| Sídlo premiéra |
Podobne nevýrazný dom je i o kúsok ďalej a je prezidentskou kanceláriou.
Nutnou turistickou zastávkou je kiosk s hotdogmi (momentálne celý presťahovaný o pár metrov, kvôli stavbe na jeho pôvodnom mieste). Je kultovým miestom, kde i samotní Islanďania pokojne čakajú v dlhých radoch. Michal o ňom hovoril ako o hotdogu s (niekoľko desaťročnou) tradíciou, hotdogu, ktorý si chcete dať. Podobne ako si ho tam dal Bill Clinton pred rokmi.
Z celej prehliadky ma zaujala najmä reštika SeaBaron (ďakujeme za tip nášmu sprievodcovi, tú modrú plechovú búdu by sme si dobrovoľne ako reštauráciu nezvolili a urobili by sme veľkú chybu, všetko tam bolo vynikajúce, či už lastúry scallops a krevety shrimps grilované na špajdli alebo famózna homária polievka, lobster soup).
V piatok nás náš vodič-sprievodca-tajný agent vzal na Golden circle, tri najznámejšie a najpopulárnejšie miesta v okolí Reykjaviku: Þingvellir National Park, Geysir Geothermal Area a vodopády Gullfoss.
O Þingvellir, mieste prvého parlamentu, som už písal. Rozhodnutie, či vstúpiť alebo nevstúpiť do Európskej únie prijali tiež symbolicky na tomto mieste (nevstúpili).
O Þingvellir, mieste prvého parlamentu, som už písal. Rozhodnutie, či vstúpiť alebo nevstúpiť do Európskej únie prijali tiež symbolicky na tomto mieste (nevstúpili).
Čo som nespomenul je, že je to miesto stretu americkej a európskej litosferickej dosky (každý rok sa od seba vzdialia o 18 mm, keďže sa dosky vzďaľujú a nie do seba narážajú ako v Japonsku, nebývajú tu zemetrasenia). Celý úsek stretu týchto dosák je široký cca 2 km a tiahne sa naprieč Islandom, pre turistov je atraktívna práve tá časť, kde sa konávali zhromaždenia Islanďanov (teraz už novodobý parlament je šedá nevýrazná budova v centre Reykjaviku).
 |
| Súčasný parlament |
Šofér nás vysadil vo vzdialenejšej časti celého areálu a vedel prečo to robí. Zatiaľ čo z bežne turistami navštevovanej strany uvidíte akurát dlhú skalnú stenu americkej litosferickej dosky, z opačnej pár desiatok metrov vedie krásna roklinka.
V blízkosti skalnej steny je starý kostol, na ktorého stene je vyznačená dĺžková miera, ktorú v dávnych časoch používali. Hneď vedľa neho je letný dom premiéra. V 70 rokoch ten dom zhorel, i s vtedajším premiérom, jeho manželkou a vnukom (alebo vnučkou).
BTW: Islanďan Nórovi rozumie, no naopak to nefunguje. Keď sa stretnú, pár sekúnd sa skúšajú dorozumieť svojimi jazykmi a potom prepnú do angličtiny.
Geysir Geothermal Area je oblasť s niekoľkými gejzírmi a jazierkami s takmer vrelou vodou. Pôvodný gejzír Geysir, podľa ktorého dostali ostatné gejzíry svoje meno, už však nefunguje (nestrieka) a jediný aktívny je taký maličký gejzírik, ktorý každých 7-10 min za dve sekundy vystrekne do výšky cca 10-15 metrov.
Kedysi kvôli turistom, pred ich príchodom, do gejzíru naliali mydlo, aby po príchode zájazdu striekal.
Podľa mňa najkrajšou časťou Zlatého kruhu sú vodopády Gulfoss. Dlhé roky sa rodina, ktorá pôvodne vlastnila pozemky, na ktorých sú, sa snažila o ich zachovanie, pretože nejaká firma sa začiatkom minulého storočia rozhodla postaviť na nich elektráreň. Našťastie ich uchránili.
Sú krásne, veľké, burácajúce. Keď sme sa už pešo k nim blížili (nezabudnite si nabaliť pršiplášte, ktoré vám zakryjú aj nohy), tak práve začalo besne snežiť a celú tvár sme mali ako popichanú od ihličiek, takže sme pri ňom až tak dlho nepostáli. Aj tá chvíľka však stačila na to, aby napriek pršiplášťu a ponču, sme boli komplet mokrí (na Islande neprší a nesneží totiž zhora, ale zboku, zdola, skade-tade, ale vždy tak, aby ste boli mokrí).
Michal nám na večer, po návrate do hlavného mesta, odporučil skočiť do Harpha. Modernej budovy v prístave, ktorá sa podobá na včelí plást. Pôvodne to mal byť hotelový komplet, vďaka kríze v 2008 sa však z nej vyrástla koncertné a konferenčné centrum (otvorená v roku 2011).
Tam už 5 rokov úspešne dávajú one man show How to become Icelandic in 60 minutes. Počas týchto 60 minút sme sa dozvedeli 15 pravidel, ktoré musíme dodržiavať, aby sme sa stali pravými Islanďanmi. Okrem iného sme sa konečne naučili ako vysloviť meno sopky Eyjafjallajökull (eija - fjatla - jokutl). Medzi tými pravidlami som si zapamätal iba pár:
Inak výbuch spomínanej Eyjafjallajökull v roku 2010, ktorý odstavil leteckú dopravu na severnej pologuli, si vraj v Reykjaviku ani nevšimli. Samotný výbuch bol požehnaním pre turistický ruch, ktorý pomohol turistickému priemyslu stať sa číslom 1 islandskej ekonomiky (1,6 milióna turistov za rok narobí svoje, napríklad naštartuje čulý stavebný ruch).
Donedávna bolo jednotkou a ťahúňom ekonomiky spracovanie bauxitu (náš Žiar nad Hronom). Na ostrove sú tri fabriky, ktoré ho dovážajú zo Švédska na spracovanie. To je totiž náročné na energiu a tej majú Islanďania dostatok. Teraz už je poradie v ekonomike: turizmus, rybolov a spracovanie bauxitu.
Na celú sobotu sme šli na južné pobrežie. Cestou krásne vodopády a hlavnou atrakciou dňa bola pláž s čiernym pieskom a bazaltovými stĺpmi.
More bolo úplne besné a na tejto pláži platí zákaz otočiť sa moru chrbtom (napríklad pri fotení). Každú sezónu sa stáva, že nečakaná vlna stiahne turistu-fotografa do mora a už nevráti.
V blízkosti skalnej steny je starý kostol, na ktorého stene je vyznačená dĺžková miera, ktorú v dávnych časoch používali. Hneď vedľa neho je letný dom premiéra. V 70 rokoch ten dom zhorel, i s vtedajším premiérom, jeho manželkou a vnukom (alebo vnučkou).
BTW: Islanďan Nórovi rozumie, no naopak to nefunguje. Keď sa stretnú, pár sekúnd sa skúšajú dorozumieť svojimi jazykmi a potom prepnú do angličtiny.
Geysir Geothermal Area je oblasť s niekoľkými gejzírmi a jazierkami s takmer vrelou vodou. Pôvodný gejzír Geysir, podľa ktorého dostali ostatné gejzíry svoje meno, už však nefunguje (nestrieka) a jediný aktívny je taký maličký gejzírik, ktorý každých 7-10 min za dve sekundy vystrekne do výšky cca 10-15 metrov.
Kedysi kvôli turistom, pred ich príchodom, do gejzíru naliali mydlo, aby po príchode zájazdu striekal.
Podľa mňa najkrajšou časťou Zlatého kruhu sú vodopády Gulfoss. Dlhé roky sa rodina, ktorá pôvodne vlastnila pozemky, na ktorých sú, sa snažila o ich zachovanie, pretože nejaká firma sa začiatkom minulého storočia rozhodla postaviť na nich elektráreň. Našťastie ich uchránili.
Sú krásne, veľké, burácajúce. Keď sme sa už pešo k nim blížili (nezabudnite si nabaliť pršiplášte, ktoré vám zakryjú aj nohy), tak práve začalo besne snežiť a celú tvár sme mali ako popichanú od ihličiek, takže sme pri ňom až tak dlho nepostáli. Aj tá chvíľka však stačila na to, aby napriek pršiplášťu a ponču, sme boli komplet mokrí (na Islande neprší a nesneží totiž zhora, ale zboku, zdola, skade-tade, ale vždy tak, aby ste boli mokrí).
Michal nám na večer, po návrate do hlavného mesta, odporučil skočiť do Harpha. Modernej budovy v prístave, ktorá sa podobá na včelí plást. Pôvodne to mal byť hotelový komplet, vďaka kríze v 2008 sa však z nej vyrástla koncertné a konferenčné centrum (otvorená v roku 2011).
Tam už 5 rokov úspešne dávajú one man show How to become Icelandic in 60 minutes. Počas týchto 60 minút sme sa dozvedeli 15 pravidel, ktoré musíme dodržiavať, aby sme sa stali pravými Islanďanmi. Okrem iného sme sa konečne naučili ako vysloviť meno sopky Eyjafjallajökull (eija - fjatla - jokutl). Medzi tými pravidlami som si zapamätal iba pár:
- Myslite vo veľkom (Think big)
- Buďte nezdvorilý (Be rude)
- Majte divnú chôdzu
- Rozprávajte bez prejavu akýchkoľvek emócií
- Majte radi gule (o baranej pochúťke som už vravel, však?)
Inak výbuch spomínanej Eyjafjallajökull v roku 2010, ktorý odstavil leteckú dopravu na severnej pologuli, si vraj v Reykjaviku ani nevšimli. Samotný výbuch bol požehnaním pre turistický ruch, ktorý pomohol turistickému priemyslu stať sa číslom 1 islandskej ekonomiky (1,6 milióna turistov za rok narobí svoje, napríklad naštartuje čulý stavebný ruch).
Donedávna bolo jednotkou a ťahúňom ekonomiky spracovanie bauxitu (náš Žiar nad Hronom). Na ostrove sú tri fabriky, ktoré ho dovážajú zo Švédska na spracovanie. To je totiž náročné na energiu a tej majú Islanďania dostatok. Teraz už je poradie v ekonomike: turizmus, rybolov a spracovanie bauxitu.
Na celú sobotu sme šli na južné pobrežie. Cestou krásne vodopády a hlavnou atrakciou dňa bola pláž s čiernym pieskom a bazaltovými stĺpmi.
More bolo úplne besné a na tejto pláži platí zákaz otočiť sa moru chrbtom (napríklad pri fotení). Každú sezónu sa stáva, že nečakaná vlna stiahne turistu-fotografa do mora a už nevráti.
Aj týždeň pred nami, vlny zobrali dieťa a neznámy týpek tam skočil, ustál aj ďalšiu vlnu a dieťa zachránil. Následne zmizol a teraz ho rodičia cez TripAdvisor hľadajú. Možno to bol jeden zo skrytých ľudí.
Aj Paničku jeden pán na pláži upozornil, aby sa otočila, keď napísala Filipko do (čierneho) piesku.
Na jednom plote po ceste boli navešané podprsenky. Nebola to kolekcia domácej panej (alebo pána), ale ženy, ktoré podporujú hnutie Free the nipple (Osloboďte bradavku) sa tam zastavujú a vešajú svoje prádlo. Viac o hnutí je na internete.
Na obed sme boli v dedinke Vik, stredisku, ktoré vybudovali pri miestnej továrničke na vlnené výrobky (do dvoch miestností v továrni sa aj dalo cez okná nakuknúť). Vlnené veci majú krásne, ale pardon, dať za sveter 200 EUR, tak to by mi muselo hrabať komplet v mozgu.
Na obed sme mali lamb chops, jahňacie kotlety, veľká mňamka.
Cestou späť prišiel pre mňa hlavný bod programu. Jazdenie na snežných skútroch na ľadovci Mýrdalsjökull (pod ním drieme sopka Katla). Pod ľadovcom nás poobliekali do gumených oblečkov, dali rukavice (vlnené najskôr, na ne gumené palčáky), prilby a kto chcel aj nepremokavé topánky a mega monster truckom nás 20 minút vyviezli na ľadovec. Do úplne iného sveta, dole celkom slnečno, hore snehové peklo. Šli sme poslušne za Valdim, vodičom trucku a vodcom našej skupinky jazdcov. Nevideli sme miestami na pár metrov, šlo nás odfúknuť a snežilo. Nádhera. Asi hodku sme šli v dvojiciach na snežných skútroch, výborná zábava, najmä keď sa treba nakláňať zo strany na stranu, aby skúter nepreklopilo na bok (pri práve zlom položení nohy, to človeka môže stáť končatinu alebo aspoň zlomeninu). My sme nástrahy zvládli, jeden pár však dal skútrik na bok. Kedy môžem ísť znova?
Úplne poslednou zastávkou boli vodopády Seljandafoss. Dá sa poza nimi prejsť (poza prúd vody). Panička ma nahovorila, aby som sa postavil aj do prúdu vodopádu (teda nie toho hlavného, ten by ma stiahol), tak som vyskúšal taký bočný prúdik a okrem toho, že nakompletku mokrý, bolo to fajn.
BTW: Netušil som, že Grónsko je vzdialené od Islandu iba okolo 160 km.
V nedeľu namiesto Dúhových hôr (Landmannalaugar), zavretých rangermi kvôli množstvu snehu, nám Michal s Börkurom vymysleli alternatívny program: fjord na sever od Reykjaviku, teplé pramene Deildartunguhver a vodopády Hraunfossar. Výber týchto miest by som tiež nazval varenie programu z vody, lebo zase v driving distance, rozumnej vzdialenosti od Reykjaviku toho zase otvoreného na videnie toľko nebolo.
Jeden z nápadov, ktorý náš šofér mal, bola návšteva kráteru sopky (https://insidethevolcano.com/), kam vždy šesticu ľudí pustia výťahom na 45 minútovú prehliadku vnútra sopky, ale Panička tam volala a otvárali až 10.5., teda po našom odjazde a ani sprievodcom sa nenechali ukecať.
Ráno sme sa teda vydali na sever a šli nejaký čas cestou okolo pomerne nezáživného zálivu. Na foto pauze sme sa dozvedeli, že to je fjord. Boli sme prirodzene sklamaní, lebo sme očakávali fjord ako v Nórsku alebo Aljaške: úzky a lemovaný vysokými skalnými stenami. Oproti tomu toto bolo široké údolie a keby sme nevedeli, že je to more, tak si pomyslíme, že jazero. Nuda.
Tie zaujímavejšie fjordy sú ešte viac na severozápade Islandu (to nám povedala jedna pani z Čiech, ktorá už 5 rokov robí v reštike pri vodopádoch Gulfoss, s ktorou sa Panička dala do reči).
Tento fjord bol zaujímavý skôr svojou históriou. Už od vojny sú v ňom zásobníky ropy a budovy pôvodnej americkej základne (počas vojny tam bolo až 10000 vojakov).
V súčasnosti je tam i továreň na spracovanie veľrýb. Ročný limit pre Island je 150 veľrýb a verejnosť nie je jednotná v názore, či si tento priemysel zachovať alebo opustiť (okrem Japonska sa veľryby lovia už iba v Nórsku a na Islande, obe tieto krajiny však väčšinu exportujú práve do japonských reštaurácií).
 |
| Továreň na spracovanie veľrýb |
Keď veľrybu ulovia, nenechajú si ju na palube lode, ale napumpujú do nej vzduch, aby plávala na mori a ťahajú ich aj niekoľko za loďou.
Z veľrýb sa spracuje každá časť. Tuk napríklad v kozmetike (rúže), mäso sa samozrejme zje a kosti pomelú a je z nich prísada do polievok (vraj kopa akože rybacích polievok v Európe je vlastne len vývar s prímesou z veľrybích kostí).
Island až 97% produkcie veľrýb vyváža do Japonska.
Neďaleko fabriky (teraz zatvorená, ešte nie je sezóna) sú pristavené dve veľrybárske lode, ktoré poškodili a znefunkčnili ochranári z organizácie Sea Shepards (údajne niekedy svoju loď nasmerujú do veľrybárskej a síce svoju loď pritom potopia, tak veľrybárov znefunkčnia a tí ich musia zachrániť a vytiahnuť z mora).
 |
| Poškodené veľrybárske lode (vľavo Borkur) |
Prvá dlhšia zastávka bola pri teplých prameňoch Deildartunguhver. Sú to fakt riadne teplé pramene, majú až 97 stupňov, takže sa k nim samozrejme nesmie približovať, všade je okolo para a jemný sírový zápach. Podobnú teplú vodu (aj so sírovým zápachom) máte aj v každej islandskej sprche, takže nič výnimočné a pokojne toto miesto pri návšteve Islandu vynechajte. Jedine čo by mohlo byť fajn je zastaviť sa tam a vykúpať v priľahlých bazénoch.
 |
| Najmenší islandský supermarket. Jediné miesto na Islande, kde sa platí v hotovosti. Rajčiny pestované v neďalekých skleníkoch vykurovaných z horúcich prameňov. |
Cestou na obed sme sa stavili pri škole vedľa ktorej boli kúpele, z ktorých kedysi dávno vytiahli jedného známeho zberateľa ság a zabili (vraj nie kvôli ságam).
BTW: Niektoré ságy sa podarilo spísať až po 250 rokoch od samotných udalostí. A Islanďania majú prostredníctvom nich veľmi podrobne zdokumentované svoje dejiny.
Na obed sme šli k vodopádom Hraunfossar. Tie boli pekné, ale nie až tak, aby ma ako gastroturistu, oslovili viac ako hubová polievka v reštike (alebo aj treskový stroganov s curry).
Pri polievke sme sa dozvedeli od šoféra-sprievodcu, že neďaleko (pol hodka cesty) je najdlhšia lávová jaskyňa na ostrove a aj keď nebola v programe, Michal to pohotovo vytelefonoval a keďže celý autobus (19 ľudí) súhlasilo s prehliadkou, šli sme tam.
Jaskyňa Víðgelmir (thecave.is) stojí za návštevu. Na Slovensku máme krásne jaskyne, ale žiadna z nich nie je lávová. Vznikla asi pred tisíc rokmi, počas 2,5 roka dlhej erupcie neďalekej sopky. Aj keď v nej nie sú vápencové kvaple ako u nás, sú tam lávové kvaple a v časti blízko vchodu tiež ľadové útvary, ktoré sa každé leto roztopia (vďaka tej hroznej kose, ktorú sme mali, to nebol náš prípad a ešte sme ich videli). Teplo sa oblečte aj počas návštevy v lete, vo vnútri je medzi 3-4 stupňami a prehliadka trvá okolo hodky a pol.
V jaskyni sa našli aj pozostatky pobytu nejakého človeka, ktorý tam bol asi 100 rokov po vytvorení jaskyne (predpokladá sa, že šlo o vyhnanca, ktorý sa tam schovával pred ľuďmi).
Cesta späť do Reykjaviku vraj trvala cez dve hodky, no pre nás s Paničkou, keďže sme sedeli vzadu, sa zdala nekonečná. Povrch ciest bol taký zlý, že sme nadskakovali ako na kravách a skoro šoférovi nechali nechcený darček na sedadlách.
Ponad jednu rieky viedol mostík, ktorý zo žartu Börkur nazval, že je pre bicykle, no bol taký úzky, že bol skutočne frajer, že sa naň zmestil.
V pondelok sme šli na pozorovanie veľrýb, whales watching. Chyba. Ani nie preto, že nakoniec nikto žiadnu veľrybu nevidel, ale preto, lebo polovici lode (vrátane nás s Paničkou) bolo tak kompletne po celé tri hodky zle (napriek tabletke proti morskej chorobe a odporúčaniu sledovať horizont alebo jeden bod na pevnine). Skoro som zomrel, držal som sa zábradlia, počúval z rôznych miest zvuky vracania a mal po celý čas zatvorené oči. Panička vravela, že som bol počas plavby zelený ako Hulk.
Jeden chalan z posádky, Chorvát, mal ako svoju prácu chodiť zbierať sáčky s tým čo z turistov vyšlo (aspoň mal gumené rukavice, no i tak mu tú prácu nezávidím).
Podvečer sme šli (40 min jazdy) do Blue Lagoon. Kúpele umiestnené v lávovom poli. Pôvodne vylievali vodu z priľahlej geotermálnej elektrárne do lávového poľa, keď im tam začali chodiť ľudia, vybudovali tam celý kúpeľný komplex. Voda sa tam zmiešava s morskou, v bazénoch má 36 stupňov a má nádhernú farbu, podobne ako napríklad Soča v Slovinsku.
Vydržali sme vo vode menej ako 15 minút a museli von, zvyšok času sme si urobili prechádzku po chodníkoch v lávovom poli. Ešte trošku viac toho sýto zeleného machu na skalách a bolo by to úplne úžasné.
Kúpaním sa skončila oficiálna časť programu a v utorok poobede sme odleteli domov.
Na záver
Verím, že Island je nádherná krajina, ktorú stojí za to navštíviť. Žiaľ, ja som taký Island nevidel. To čo som videl bola krajina pod snehom, autobusár na steroidoch (uznávam, krivdím mu, nebola to jeho chyba, ale tých štrkových ciest), zima a neustále zmeny počasia a len sem tam niečo výnimočné (lávová jaskyňa, Gulfoss vodopády, jazda na skútroch na ľadovci a už spomínaná hríbová polievka).
Ale ani tá zima, zmeny počasia, ani to, že každá sprostosť je aspoň 4x drahšia ako u nás by ma tak neštvalo, keby krajina bola zelená. Keby namiesto bielych sračiek (pardon za výraz, veď hej, sneh je fajn, ale iba keď mám na nohách lyže), zvädnutej žltej trávy a machu v podobnom neutešenom stave sme videli zelené kopce a lávové polia so sýtozeleným machom (také ako sú na fotkách a videách z Islandu).
Čo nás cesta naučila
- Nabudúce ísť na Island v júni. Už sneh nehrozí a je to tam údajne najkrajší mesiac.
- Vziať si veľa peňazí (hotovosť netreba vôbec žiadnu, úplne všade, aj na véckach sa dá kartou). Jedlo v reštaurácii nestojí menej ako 40 EUR na osobu. Cestovka nám na tých pár dní odporúčala 600 EUR na osobu. Mali pravdu.
- Presuny z Reykjavíku sú na nervy. Systém, že sme sa vždy vracali do Reykjavíku bol síce super, že sme sa nemuseli ubytovať / odubytovať, ale keď sme chceli čosi vidieť, museli sme tam ísť tri hodky. Preto už vieme, že nabudúce by sme šli na zájazd okolo celého ostrova s prespávaním po ceste.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára