Island - časť druhá

Prvú časť si môžete prečítať tu.

Program pobytu
Prileteli sme vo štvrtok poobede (oproti nášmu času majú o dve hodiny menej) a bývali v hoteli priamo oproti Hallgrimskirkja (čítaj halgrimskirche), protestanskej katedrále, dominante mesta. Celá je z betónu, jej stĺpy zvonku (zámerne) pripomínajú bazaltové stĺpy, ktoré sme videli aj na čiernej pláži v sobotu. Vnútri je úplne bez výzdoby a stavali ju 40 rokov (dokončená niekedy v deväťdesiatych rokoch).

Videli sme v nej kúsok nácviku zmiešaného zboru, nádherné.

Výťahom sa dá ísť aj na vyhliadku vo veži, no Reykjavik je tak neatraktívne miesto, že vidieť ho ešte i zvrchu sme už naozaj nepotrebovali.

Následne sme šli na prechádzku po Reykjaviku. Trvala podobne dlho ako prechádzka po bratislavskom Starom meste.

Jedna z prvých zastávok bolo sídlo premiéra blízkosti prístavu (cez ulicu oproti Hard Rock Café) a pokiaľ by nám to Michal nepovedal, tak si myslíme, že je to nejaká stará búda. Bývalo to pôvodne väzenie, kam dávali jednak Islanďanov, tak i vozili väzňov z Dánska (keď si porovnáme s Austráliou, kam vozili väzňov Angličania, tak tí dánski väzni mali naozaj smolu).

Sídlo premiéra

Podobne nevýrazný dom je i o kúsok ďalej a je prezidentskou kanceláriou.

Nutnou turistickou zastávkou je kiosk s hotdogmi (momentálne celý presťahovaný o pár metrov, kvôli stavbe na jeho pôvodnom mieste). Je kultovým miestom, kde i samotní Islanďania pokojne čakajú v dlhých radoch. Michal o ňom hovoril ako o hotdogu s (niekoľko desaťročnou) tradíciou, hotdogu, ktorý si chcete dať. Podobne ako si ho tam dal Bill Clinton pred rokmi.

Z celej prehliadky ma zaujala najmä reštika SeaBaron (ďakujeme za tip nášmu sprievodcovi, tú modrú plechovú búdu by sme si dobrovoľne ako reštauráciu nezvolili a urobili by sme veľkú chybu, všetko tam bolo vynikajúce, či už lastúry scallops a krevety shrimps grilované na špajdli alebo famózna homária polievka, lobster soup).

V piatok nás náš vodič-sprievodca-tajný agent vzal na Golden circle, tri najznámejšie a najpopulárnejšie miesta v okolí Reykjaviku: Þingvellir National Park, Geysir Geothermal Area a vodopády Gullfoss.

O Þingvellir, mieste prvého parlamentu, som už písal. Rozhodnutie, či vstúpiť alebo nevstúpiť do Európskej únie prijali tiež symbolicky na tomto mieste (nevstúpili). 

Čo som nespomenul je, že je to miesto stretu americkej a európskej litosferickej dosky (každý rok sa od seba vzdialia o 18 mm, keďže sa dosky vzďaľujú a nie do seba narážajú ako v Japonsku, nebývajú tu zemetrasenia). Celý úsek stretu týchto dosák je široký cca 2 km a tiahne sa naprieč Islandom, pre turistov je atraktívna práve tá časť, kde sa konávali zhromaždenia Islanďanov (teraz už novodobý parlament je šedá nevýrazná budova v centre Reykjaviku).

Súčasný parlament

Šofér nás vysadil vo vzdialenejšej časti celého areálu a vedel prečo to robí. Zatiaľ čo z bežne turistami navštevovanej strany uvidíte akurát dlhú skalnú stenu americkej litosferickej dosky, z opačnej pár desiatok metrov vedie krásna roklinka.

V blízkosti skalnej steny je starý kostol, na ktorého stene je vyznačená dĺžková miera, ktorú v dávnych časoch používali. Hneď vedľa neho je letný dom premiéra. V 70 rokoch ten dom zhorel, i s vtedajším premiérom, jeho manželkou a vnukom (alebo vnučkou).

BTW: Islanďan Nórovi rozumie, no naopak to nefunguje. Keď sa stretnú, pár sekúnd sa skúšajú dorozumieť svojimi jazykmi a potom prepnú do angličtiny.

Geysir Geothermal Area je oblasť s niekoľkými gejzírmi a jazierkami s takmer vrelou vodou. Pôvodný gejzír Geysir, podľa ktorého dostali ostatné gejzíry svoje meno, už však nefunguje (nestrieka) a jediný aktívny je taký maličký gejzírik, ktorý každých 7-10 min za dve sekundy vystrekne do výšky cca 10-15 metrov.

Kedysi kvôli turistom, pred ich príchodom, do gejzíru naliali mydlo, aby po príchode zájazdu striekal.

Podľa mňa najkrajšou časťou Zlatého kruhu sú vodopády Gulfoss. Dlhé roky sa rodina, ktorá pôvodne vlastnila pozemky, na ktorých sú, sa snažila o ich zachovanie, pretože nejaká firma sa začiatkom minulého storočia rozhodla postaviť na nich elektráreň. Našťastie ich uchránili.

Sú krásne, veľké, burácajúce. Keď sme sa už pešo k nim blížili (nezabudnite si nabaliť pršiplášte, ktoré vám zakryjú aj nohy), tak práve začalo besne snežiť a celú tvár sme mali ako popichanú od ihličiek, takže sme pri ňom až tak dlho nepostáli. Aj tá chvíľka však stačila na to, aby napriek pršiplášťu a ponču, sme boli komplet mokrí (na Islande neprší a nesneží totiž zhora, ale zboku, zdola, skade-tade, ale vždy tak, aby ste boli mokrí).

Michal nám na večer, po návrate do hlavného mesta, odporučil skočiť do Harpha. Modernej budovy v prístave, ktorá sa podobá na včelí plást. Pôvodne to mal byť hotelový komplet, vďaka kríze v 2008 sa však z nej vyrástla koncertné a konferenčné centrum (otvorená v roku 2011).

Tam už 5 rokov úspešne dávajú one man show How to become Icelandic in 60 minutes. Počas týchto 60 minút sme sa dozvedeli 15 pravidel, ktoré musíme dodržiavať, aby sme sa stali pravými Islanďanmi. Okrem iného sme sa konečne naučili ako vysloviť meno sopky Eyjafjallajökull (eija - fjatla - jokutl). Medzi tými pravidlami som si zapamätal iba pár:

• Myslite vo veľkom (Think big)
• Buďte nezdvorilý (Be rude)
• Majte divnú chôdzu
• Rozprávajte bez prejavu akýchkoľvek emócií 
• Majte radi gule (o baranej pochúťke som už vravel, však?)

Ako posledné v zozname zaznelo islandské heslo þetta reddast, čo sa dá preložiť ako viera, že veď voľako už len bude.

Inak výbuch spomínanej Eyjafjallajökull v roku 2010, ktorý odstavil leteckú dopravu na severnej pologuli, si vraj v Reykjaviku ani nevšimli. Samotný výbuch bol požehnaním pre turistický ruch, ktorý pomohol turistickému priemyslu stať sa číslom 1 islandskej ekonomiky (1,6 milióna turistov za rok narobí svoje, napríklad naštartuje čulý stavebný ruch).

Donedávna bolo jednotkou a ťahúňom ekonomiky spracovanie bauxitu (náš Žiar nad Hronom). Na ostrove sú tri fabriky, ktoré ho dovážajú zo Švédska na spracovanie. To je totiž náročné na energiu a tej majú Islanďania dostatok. Teraz už je poradie v ekonomike: turizmus, rybolov a spracovanie bauxitu.

Na celú sobotu sme šli na južné pobrežie. Cestou krásne vodopády a hlavnou atrakciou dňa bola pláž s čiernym pieskom a bazaltovými stĺpmi.

More bolo úplne besné a na tejto pláži platí zákaz otočiť sa moru chrbtom (napríklad pri fotení). Každú sezónu sa stáva, že nečakaná vlna stiahne turistu-fotografa do mora a už nevráti. 

Aj týždeň pred nami, vlny zobrali dieťa a neznámy týpek tam skočil, ustál aj ďalšiu vlnu a dieťa zachránil. Následne zmizol a teraz ho rodičia cez TripAdvisor hľadajú. Možno to bol jeden zo skrytých ľudí.

Aj Paničku jeden pán na pláži upozornil, aby sa otočila, keď napísala Filipko do (čierneho) piesku.

Na jednom plote po ceste boli navešané podprsenky. Nebola to kolekcia domácej panej (alebo pána), ale ženy, ktoré podporujú hnutie Free the nipple (Osloboďte bradavku) sa tam zastavujú a vešajú svoje prádlo. Viac o hnutí je na internete.

Na obed sme boli v dedinke Vik, stredisku, ktoré vybudovali pri miestnej továrničke na vlnené výrobky (do dvoch miestností v továrni sa aj dalo cez okná nakuknúť). Vlnené veci majú krásne, ale pardon, dať za sveter 200 EUR, tak to by mi muselo hrabať komplet v mozgu.

Na obed sme mali lamb chops, jahňacie kotlety, veľká mňamka.

Cestou späť prišiel pre mňa hlavný bod programu. Jazdenie na snežných skútroch na ľadovci Mýrdalsjökull (pod ním drieme sopka Katla). Pod ľadovcom nás poobliekali do gumených oblečkov, dali rukavice (vlnené najskôr, na ne gumené palčáky), prilby a kto chcel aj nepremokavé topánky a mega monster truckom nás 20 minút vyviezli na ľadovec. Do úplne iného sveta, dole celkom slnečno, hore snehové peklo. Šli sme poslušne za Valdim, vodičom trucku a vodcom našej skupinky jazdcov. Nevideli sme miestami na pár metrov, šlo nás odfúknuť a snežilo. Nádhera. Asi hodku sme šli v dvojiciach na snežných skútroch, výborná zábava, najmä keď sa treba nakláňať zo strany na stranu, aby skúter nepreklopilo na bok (pri práve zlom položení nohy, to človeka môže stáť končatinu alebo aspoň zlomeninu). My sme nástrahy zvládli, jeden pár však dal skútrik na bok. Kedy môžem ísť znova?

Úplne poslednou zastávkou boli vodopády Seljandafoss. Dá sa poza nimi prejsť (poza prúd vody). Panička ma nahovorila, aby som sa postavil aj do prúdu vodopádu (teda nie toho hlavného, ten by ma stiahol), tak som vyskúšal taký bočný prúdik a okrem toho, že nakompletku mokrý, bolo to fajn.

BTW: Netušil som, že Grónsko je vzdialené od Islandu iba okolo 160 km.

V nedeľu namiesto Dúhových hôr (Landmannalaugar), zavretých rangermi kvôli množstvu snehu, nám Michal s Börkurom vymysleli alternatívny program: fjord na sever od Reykjaviku, teplé pramene Deildartunguhver a vodopády Hraunfossar. Výber týchto miest by som tiež nazval varenie programu z vody, lebo zase v driving distance, rozumnej vzdialenosti od Reykjaviku toho zase otvoreného na videnie toľko nebolo.

Jeden z nápadov, ktorý náš šofér mal, bola návšteva kráteru sopky (https://insidethevolcano.com/), kam vždy šesticu ľudí pustia výťahom na 45 minútovú prehliadku vnútra sopky, ale Panička tam volala a otvárali až 10.5., teda po našom odjazde a ani sprievodcom sa nenechali ukecať.

Ráno sme sa teda vydali na sever a šli nejaký čas cestou okolo pomerne nezáživného zálivu. Na foto pauze sme sa dozvedeli, že to je fjord. Boli sme prirodzene sklamaní, lebo sme očakávali fjord ako v Nórsku alebo Aljaške: úzky a lemovaný vysokými skalnými stenami. Oproti tomu toto bolo široké údolie a keby sme nevedeli, že je to more, tak si pomyslíme, že jazero. Nuda.

Tie zaujímavejšie fjordy sú ešte viac na severozápade Islandu (to nám povedala jedna pani z Čiech, ktorá už 5 rokov robí v reštike pri vodopádoch Gulfoss, s ktorou sa Panička dala do reči).

Tento fjord bol zaujímavý skôr svojou históriou. Už od vojny sú v ňom zásobníky ropy a budovy pôvodnej americkej základne (počas vojny tam bolo až 10000 vojakov).

V súčasnosti je tam i továreň na spracovanie veľrýb. Ročný limit pre Island je 150 veľrýb a verejnosť nie je jednotná v názore, či si tento priemysel zachovať alebo opustiť (okrem Japonska sa veľryby lovia už iba v Nórsku a na Islande, obe tieto krajiny však väčšinu exportujú práve do japonských reštaurácií).

Továreň na spracovanie veľrýb

Keď veľrybu ulovia, nenechajú si ju na palube lode, ale napumpujú do nej vzduch, aby plávala na mori a ťahajú ich aj niekoľko za loďou.

Z veľrýb sa spracuje každá časť. Tuk napríklad v kozmetike (rúže), mäso sa samozrejme zje a kosti pomelú a je z nich prísada do polievok (vraj kopa akože rybacích polievok v Európe je vlastne len vývar s prímesou z veľrybích kostí).

Island až 97% produkcie veľrýb vyváža do Japonska.

Neďaleko fabriky (teraz zatvorená, ešte nie je sezóna) sú pristavené dve veľrybárske lode, ktoré poškodili a znefunkčnili ochranári z organizácie Sea Shepards (údajne niekedy svoju loď nasmerujú do veľrybárskej a síce svoju loď pritom potopia, tak veľrybárov znefunkčnia a tí ich musia zachrániť a vytiahnuť z mora).

Poškodené veľrybárske lode (vľavo Borkur)

Prvá dlhšia zastávka bola pri teplých prameňoch Deildartunguhver. Sú to fakt riadne teplé pramene, majú až 97 stupňov, takže sa k nim samozrejme nesmie približovať, všade je okolo para a jemný sírový zápach. Podobnú teplú vodu (aj so sírovým zápachom) máte aj v každej islandskej sprche, takže nič výnimočné a pokojne toto miesto pri návšteve Islandu vynechajte. Jedine čo by mohlo byť fajn je zastaviť sa tam a vykúpať v priľahlých bazénoch.

Najmenší islandský supermarket. Jediné miesto na Islande, kde sa platí v hotovosti. Rajčiny pestované v neďalekých skleníkoch vykurovaných z horúcich prameňov.

Cestou na obed sme sa stavili pri škole vedľa ktorej boli kúpele, z ktorých kedysi dávno vytiahli jedného známeho zberateľa ság a zabili (vraj nie kvôli ságam).

BTW: Niektoré ságy sa podarilo spísať až po 250 rokoch od samotných udalostí. A Islanďania majú prostredníctvom nich veľmi podrobne zdokumentované svoje dejiny.

Na obed sme šli k vodopádom Hraunfossar. Tie boli pekné, ale nie až tak, aby ma ako gastroturistu, oslovili viac ako hubová polievka v reštike (alebo aj treskový stroganov s curry).

Pri polievke sme sa dozvedeli od šoféra-sprievodcu, že neďaleko (pol hodka cesty) je najdlhšia lávová jaskyňa na ostrove a aj keď nebola v programe, Michal to pohotovo vytelefonoval a keďže celý autobus (19 ľudí) súhlasilo s prehliadkou, šli sme tam.

Jaskyňa Víðgelmir (thecave.is) stojí za návštevu. Na Slovensku máme krásne jaskyne, ale žiadna z nich nie je lávová. Vznikla asi pred tisíc rokmi, počas 2,5 roka dlhej erupcie neďalekej sopky. Aj keď v nej nie sú vápencové kvaple ako u nás, sú tam lávové kvaple a v časti blízko vchodu tiež ľadové útvary, ktoré sa každé leto roztopia (vďaka tej hroznej kose, ktorú sme mali, to nebol náš prípad a ešte sme ich videli). Teplo sa oblečte aj počas návštevy v lete, vo vnútri je medzi 3-4 stupňami a prehliadka trvá okolo hodky a pol.

V jaskyni sa našli aj pozostatky pobytu nejakého človeka, ktorý tam bol asi 100 rokov po vytvorení jaskyne (predpokladá sa, že šlo o vyhnanca, ktorý sa tam schovával pred ľuďmi).

Cesta späť do Reykjaviku vraj trvala cez dve hodky, no pre nás s Paničkou, keďže sme sedeli vzadu, sa zdala nekonečná. Povrch ciest bol taký zlý, že sme nadskakovali ako na kravách a skoro šoférovi nechali nechcený darček na sedadlách.

Ponad jednu rieky viedol mostík, ktorý zo žartu Börkur nazval, že je pre bicykle, no bol taký úzky, že bol skutočne frajer, že sa naň zmestil.

V pondelok sme šli na pozorovanie veľrýb, whales watching. Chyba. Ani nie preto, že nakoniec nikto žiadnu veľrybu nevidel, ale preto, lebo polovici lode (vrátane nás s Paničkou) bolo tak kompletne po celé tri hodky zle (napriek tabletke proti morskej chorobe a odporúčaniu sledovať horizont alebo jeden bod na pevnine). Skoro som zomrel, držal som sa zábradlia, počúval z rôznych miest zvuky vracania a mal po celý čas zatvorené oči. Panička vravela, že som bol počas plavby zelený ako Hulk.

Jeden chalan z posádky, Chorvát, mal ako svoju prácu chodiť zbierať sáčky s tým čo z turistov vyšlo (aspoň mal gumené rukavice, no i tak mu tú prácu nezávidím).

Podvečer sme šli (40 min jazdy) do Blue Lagoon. Kúpele umiestnené v lávovom poli. Pôvodne vylievali vodu z priľahlej geotermálnej elektrárne do lávového poľa, keď im tam začali chodiť ľudia, vybudovali tam celý kúpeľný komplex. Voda sa tam zmiešava s morskou, v bazénoch má 36 stupňov a má nádhernú farbu, podobne ako napríklad Soča v Slovinsku.

Vydržali sme vo vode menej ako 15 minút a museli von, zvyšok času sme si urobili prechádzku po chodníkoch v lávovom poli. Ešte trošku viac toho sýto zeleného machu na skalách a bolo by to úplne úžasné.

Kúpaním sa skončila oficiálna časť programu a v utorok poobede sme odleteli domov.

Na záver
Verím, že Island je nádherná krajina, ktorú stojí za to navštíviť. Žiaľ, ja som taký Island nevidel. To čo som videl bola krajina pod snehom, autobusár na steroidoch (uznávam, krivdím mu, nebola to jeho chyba, ale tých štrkových ciest), zima a neustále zmeny počasia a len sem tam niečo výnimočné (lávová jaskyňa, Gulfoss vodopády, jazda na skútroch na ľadovci a už spomínaná hríbová polievka).

Ale ani tá zima, zmeny počasia, ani to, že každá sprostosť je aspoň 4x drahšia ako u nás by ma tak neštvalo, keby krajina bola zelená. Keby namiesto bielych sračiek (pardon za výraz, veď hej, sneh je fajn, ale iba keď mám na nohách lyže), zvädnutej žltej trávy a machu v podobnom neutešenom stave sme videli zelené kopce a lávové polia so sýtozeleným machom (také ako sú na fotkách a videách z Islandu).

Čo nás cesta naučila

• Nabudúce ísť na Island v júni. Už sneh nehrozí a je to tam údajne najkrajší mesiac.
• Vziať si veľa peňazí (hotovosť netreba vôbec žiadnu, úplne všade, aj na véckach sa dá kartou). Jedlo v reštaurácii nestojí menej ako 40 EUR na osobu. Cestovka nám na tých pár dní odporúčala 600 EUR na osobu. Mali pravdu.
• Presuny z Reykjavíku sú na nervy. Systém, že sme sa vždy vracali do Reykjavíku bol síce super, že sme sa nemuseli ubytovať / odubytovať, ale keď sme chceli čosi vidieť, museli sme tam ísť tri hodky. Preto už vieme, že nabudúce by sme šli na zájazd okolo celého ostrova s prespávaním po ceste.

Island

Už od svadby sme sa s Paničkou chystali na Island (ešte skôr než to bolo cool) a na Vianoce sme si ho dali ako darček. Vybrali sme si najkratší pobyt, ktorý sme v ponuke Bubo našli, aby naše päťročiatko bez nás nezostávalo dlho samé doma.

Večer pred odchodom som objednal taxi na 2:50, lebo o 3:30 sme mali byť v Osobnom prístave, kde nás čakal odvoz na Schwechat.

O 2:55 ráno volám do taxislužby, že kde je. Vraj o 3 minútky u nás. No nebol. Meškal takmer 20 minút, my už nervy, že to nestihneme a dorazilo ma, keď sa ma šofér spýtal akou cestou tam má ísť. Čo nemá Google Maps? V živote nebol v Bratislave? Naozaj si želám, aby fungoval rating systém pre taxikárov, ako má zavedený Uber alebo aj slovenský Hopin. Po jazde dám taxikárovi hodnotenie (1-5), ak mu priemerné hodnotenie klesne pod 4,0 tak skončil. 

Šófér mal však naše ponáhľanie v paži, celkom sa po ľudoprázdnych dedinkách vliekol a keby sa ho Panička nespýtala A kto nám zaplatí tých X EUR za dovolenku, ak to zmeškáme?, tak sa s ním vozíme doteraz.
Prišli sme nakoniec presne o pol, síce ako poslední, ale načas. Za "trest" sme nemohli ísť s ostatnými v minivanoch, ale mali sme osobný Mercedes :)

Vo Viedni sme čakali asi 2,5 hodky na odlet (neskôr sme zistili, že preto sme tam tak skoro, lebo sme šli na letisko s inou skupinou, ktorá odlietala do Panamy alebo kam). Prestupovali sme vo Frankfurte (znova čakanie asi 2,5 hodky) a odtiaľ už rovno do Keflavíku (cca 3,5 hodky).

Na letisku sme zistili, že s nami letel aj Michal Horňáček, náš sprievodca. Nasadli sme do bieleho terénneho autobusu Mercedes so šoférom Börkurom, ktorý je aj sám sprievodcom (www.tourguide.is).

Prvé dojmy z krajiny: je čistá (absolútne žiadne rozhádzané smeti, špina na cestách alebo uliciach).

Počasie

Oficiálne začína leto na Islande 19.4. a počasie, ktoré sme zažívali bolo prekvapilo samotných domácich. Slnko, dážď alebo sneh, zamračené a vietor - a dokola, takto sa to striedalo každých 10 minút až pár hodín. Úplne na nervy.

Michal vravel, že sme mali prísť v júni, to je podľa neho najkrajší mesiac (a vraj by bol určite zelenší). Práve 21.6. je na Islande najdlhší deň, najviac slnka (zapadne možno na dve hodky).

Šofér nám hovoril, že práve prúdi na západnú časť ostrova, kde sme sa pohybovali po celý čas, chlad z Grónska. V čase našej návštevy na východnom pobreží (kam sme sa nedostali), bolo pekne jarne.

História

Prvými osadníkmi na ostrove boli írski mnísi. Neskôr začali v 9. storočí prichádzať Vikingovia z Nórska. Tí sa venovali poľnohospodárstvu. Sem tam vyšli na more (časť odišla na územie dnešnej Kanady), napríklad do Írska, trošku polúpiť a pobrať si otrokov.

Ich zriadenie bolo na stredovek veľmi pokrokové, raz do roka sa stretávali zástupcovia všetkých kmeňov na zhromaždení, ktoré nazývajú prvým parlamentom (Þingvellir or Thingvellir). Okrem prijímania zákonov to bola aj veľká párty. A okrem párty aj miesto popráv. Popri poprave bolo ťažkým trestom aj vyhnanstvo a vylúčenie z komunity. Takýto človek sa musel buď ukrývať alebo odísť z ostrova a nikdy sa nevrátiť, pretože ktokoľvek na Islande ho mohol legálne zabiť.

Idylka so slobodou Islanďanom netrvala dlho (od 9. do 11. storočia). Dostali sa do područia Nórov a keďže tí sa dostali časom pod Dánov, tak spolu s nimi aj Island.

V roku 1000 dobrovoľne prijali kresťanstvo, tiež o tom rozhodli na zasadnutí parlamentu. Neskôr, pod vplyvom Dánov, protestantizmus.

Mor, ktorý dovliekli z Anglicka tri potkany na lodi, zabil 2/3 populácie. Keď sa loď blížila k pobrežiu, posádka už vedela, že sú nakazení, tak nešli na breh, ale potkaníky áno.

Dáni sa k Islanďanom správali zle (údajne horšie ako k zvieratám). Dlhé roky či stáročia dokonca mali Islanďania zakázané obchodovať priamo s niekým iným ako Dánmi a až v osemnástom storočí sa to trošku zjemnilo a Dáni začali na ostrove rozvíjať aj prvý priemysel (spracovanie ovčích produktov).

Počas II. svetovej vojny, keď bolo Dánsko v područí Náckov, bol Island obsadený Američanmi (nešlo o násilnú okupáciu), ktorí tu mali základne. V roku 1944 vyhlásil Island samostatnosť. Vplyv Ameriky pretrval, doteraz je tu množstvo amerických sietí (ako Ruby Tuesday), ktoré nie sú dokonca ani v kontinentálnej Európe.

Börkur nám vravel, že počas studenej vojny (a toto mu naozaj verím) bol americkým agentom. Bol členom 15 člennej bunky, ktorú Američania 4 roky trénovali na rôzne akcie v prípade napadnutia Islandu Rusmi. Vraj Rusi si budovali podobné jednotky. Na nátlak novomanželky sa z tejto skupinky stiahol, ale povolali ho počas summitu Gorbačov - Raegan v roku 1986 ako jedného zo šoférov (nie priamo prezidenta, ale jednej zo šiestich 6 členných posádok s agentmi, ktoré prezidenta sprevádzali).

Miesto stretnutia Gorbačov - Raegan v 1986

Flóra 

Veľmi rýchlo sme cestou do Reykjavíku (cca 40 min) všimli, že krajine chýbajú stromy. Boli na Islande v čase keď príchodu prvých osadníkov v 9. storočí, ale za pár sto rokov ich vyrúbali (na lode, kúrenie a pasienky).

Okolo roku 1300 prišla klimatická zmena, stromy nestíhali rásť a potom pár storočí nemali žiadne. Až v minulom storočí začali zase krajinu zalesňovať (vraj pred 20 rokmi by tu stromy ani vôbec nerástli, kvôli nehostinnému počasiu by vyhynuli, ale vďaka globálnemu otepľovaniu to už zvládajú).

Do polovice 19. storočia, kedy začal dovoz uhlia sa skôr nekúrilo ako kúrilo a na spaľovanie sa používal trus dobytka alebo výnimočne i literatúra (ešte sa k tomu dostanem).

Vďaka geotermálnej energii sa v polovici minulého storočia pestovali v skleníkoch banány. To trvalo 20-30 rokov, teraz sa už len dovážajú. Banánovníky, ktoré zostali po ukončení pestovania, presťahovali do skleníkov univerzity v Reykjaviku a odvtedy ich pestujú už iba tam (nepredávajú sa). Napriek tomu je to európska krajina s najväčšou produkciou banánov.

Fauna

Islandské ovečky bývajú vždy aspoň v trojici.

Najväčší predátor je polárna líška. Ľadové medvede tu nežijú. Keď nejaký pripláva na kryhe z Grónska (naposledy pred 20 rokmi), tak ho zastrelia.

Nie sú tu soby, losy ani iná vysoká zver. Najvyššie zvieratá sú kone. Islandské kone vznikli krížením mongolského, vysokého nórskeho koňa a írskeho poníka (pridali ho do zmesky, aby výsledkom bol nižší kôň). Podľa 700-800 rokov starého zákona sa nesmú žiadne kone privážať na Island. A keď už sa nejaký vyvezie, nesmie sa vrátiť. Teraz ich používajú na prácu, mäso a a za drahé prachy vyvážajú do sveta. Kedysi ich skúšali skrížiť aj s koňmi arabskými, no nedopadlo to dobre.

Polícia

Policajti v meste majú iba slzný plyn, verejnosť je proti ozbrojeniu polície. Zbrane majú zamknuté na kód v autách (kód na otvorenie dostanú z dispečinku, keď je treba). Zbrane tiež majú policajti v regiónoch (keď treba zastreliť zrazené zviera a pod).

Majú aj jeden SWAT team. Ten raz povolali, keď sa v škôlke objavil potkan a bežní policajti si s ním nevedeli poradiť.

Zombíci

Na Islande je dlhá tradícia zombie. Vysvetlím. Keď kedysi šiel ktosi na návštevu k susedom, tak povedal, že sa vráti napríklad o mesiac. Ak sa do mesiaca nevrátil, šli ho hľadať. Keď našli telo, doniesli domov a stávalo sa, že po čase telo začalo vydávať zvuky a ožívať. Nuž a v takom prípade týpek, ktorý bol len podchladený a začal sa prebúdzať, ako prvé po otvorení očí uvidel sekeru smerujúcu na krk.

Hidden people

Börkur nám počas jednej cesty rozprával príbeh o skrytých ľuďoch (hidden people). Keď Boh vytvoril Adama, spolu s ním vyrobil aj Lilith, jeho prvú ženu. Tá však Adama neposlúcha, sťažoval sa na ňu a Boh ju premenil na hada. Následne z Adamovho rebra vyrobil Evu. Tá už bola poslušná.

Ďalšia čas príbehu je už ako ju poznáme, strom poznania, jablko, had (Lilith) a vyhnanie z Raja.

Potom to pokračuje: Adam s Evou mali kopu detí. Jedného dňa sa ohlásil Boh, že ich príde pozrieť. Keďže nestihla poumývať všetky deti (niektoré sa hrali v blate a stále boli špinavé), kázala im, aby sa schovali a neukazovali Bohu na oči. Keď sa Boh opakovane čudoval, či mu ukazuje všetky svoje deti a Eva opakovane klamala, že áno, tak sa nazlostil a vysvetlil, že on je Boh a vie, že pred ním skrýva detiská a klame mu. Tak sa rozhodol, že deti, ktoré mu neukázala, zostanú skryté naveky a žiadny človek ich neuvidí.

To stále nie je všetko.

Podľa tohto príbehu je možnosť vidieť skrytých ľudí. Niekedy stretneme niekoho cudzieho, neznámeho, napríklad žobráka, ktorého sme nikdy predtým nevideli a po stretnutí s ním sa už ani nevieme rozpamätať ako vyzeral. To mohol byť jeden z hidden people.

A podľa toho ako sme sa k nemu zachovali, či pekne alebo sme ho odohnali a nepomohli mu, tak sa k nám hidden people aj budú správať, buď pomáhať alebo škodiť. Ponaučenie: správajme sa pekne k cudzím ľuďom.

Ságy

Ságy (nie sú to rozprávky, ale spísané príbehy vtedajších reálnych ľudí) sa v 9-11 storočí písali na ovčie a konské kože (súbor ság veľmi podrobne mapuje históriu Islandu v týchto rokoch a má teraz okolo 27 tisíc strán). V 18. storočí, po výbuchu sopky, nastal hladomor a aj niektoré z týchto koží ľudia zjedli.

Okrem príbehu o skrytých ľuďoch nám vravel Börkur príbeh o Egillovi.

Egill sa narodil veľmi veľký, pri narodení potrhal chúdiatko mamu, ktorá už nemohla mať ďalšie deti. Pri kojení jej aj rozhrýzol bradavky a keďže bol stále hladný, tak ho dali írskej slúžke. Stále kričal, a tak ho uspávala pomocou whisky. Tá zapríčinila, že už v 3 rokoch bol z týpka alkoholik (príbeh z tohto obdobia hovorí o tom, ako sa v troch rokoch dostal na svadbu, tam sa opil, tancoval na stole, potom chytil nejakého svadobčana za uši a vygrcal sa mu do tváre).

V šiestich rokoch sa pri jednej bitke tak rozzúril potom ako mu jeden 10 ročný chalan namočil tvár do kravského lajna, že si požičal sekeru a šup s ňou chalaniskovi do hlavy. Rodičom zabitého chlapca sa Egillov spôsob riešenia konfliktov nepozdával a kvôli tomuto jeho zákroku v ten deň zahynulo ďalších 7 mužov.

Toto agresívne hovado (ako vravel náš rozprávač, bol to psychopat) mal aj potýčky s otcom (rovnako alkoholik a psychopat). Potom ako mu ožratý foter pri hokeji (prvá písomná zmienka o hokeji) zabil spoluhráča a následne aj írsku dojku, Egill mu na oplátku zabil jeho obľúbeného otroka a už sa viac nerozprávali.

Mal dcéru a dvoch synov. Synovia časom zomreli (jeden z nich sa utopil pri rybolove). Chcel zomrieť, tak aj spolu s dcérou sa chceli vyhladovať na smrť (dcéra s ním dobrovoľne). Po pár dňoch, keď smrť neprichádzala, tak dcéra navrhla, že keď už nesmú piť vodu ani jesť, tak nech si dajú aspoň mlieko, nech uhasia smäd, veď mlieko je aj tak na nič. Tak fičali pár dní na mlieku, smrť stále nič, tak sa rozhodol, že bohovia ho nechcú mŕtveho a musí ešte žiť. Nakoniec dožil u svojej dcéry.

Börkurov prejav bol veľmi oduševnený, vrátane slov ako bloody bitch a podobne (neprekladám).

Jedlo

Hneď v prvý večer sme si s Paničkou na večeri objednali pochúťkový tanier s rôznymi islandskými mňamkami. Jednou z nich bol (už to bolo podozrivé, že servírované iba 4 malinké kúsky uzavreté v uzavretej dóze) hákarl (fermentovaný žralok). Ako sme sa dozvedeli neskôr, jedno z 5 najhnusnejších jedál na zemi. Predtým sme si o tom nič nenačítali, tak sme to skúsili a naozaj, najhnusnejšia vec, akú som mal kedy v ústach. 

Ostatné veci na tanieri neboli oveľa lepšie: kyslá ryba (haring), údený morský pstruh s hyper hnusnou omáčkou, kúsky jahňaťa (dáke iba surové alebo varené), sušená ryba s maslom a čo dala iba Panička, na to som už nemal: huspenina z jahňacej hlavy.

Našťastie následná rybacia polievka, seafood milk with curry and coconut milk, nám chuť vylepšila. To je vlastne pravidlo, jedzte najmä jedlo, ktoré má má ďaleko od tradičnej islandskej kuchyne (česť výnimkám).

Jedna z ďalších miestnych pochúťok, ako sme sa dozvedeli, sú nakladané baranie gule (pickeld ram’s testicles). Naložia ich do kyslého mlieka na pár mesiacov, nech si to len pekne kvasí a následne jedia. Tak to pardón.

Čo nám však chutilo bola jahňacia polievka, lamb soup, skúšali sme ju na niekoľkých miestach, výborný vývar so zeleninou.

Druhú časť si môžete prečítať tu.

Wunderschön Salzburg

Cez víkend sme sa chceli stretnúť s našou kamarátkou, ktorá je práve v Mníchove a čoskoro sa vracia späť do Indie, a tak sa nám do hľadáčika dostal Salzburg, ako mesto, ktoré je skoro na pol ceste.
V tradičnom, enormne rýchlom, plánovaní sme si nechali od Google poradiť a rozhodli cestou staviť v neďalekej dedinke Hallstatt, ktorá bola vyhlásená v nejakom roku aj za najkrajšiu dedinku na svete. Oprávnene. Pokiaľ by to nestačilo na vaše presvedčenie o jej návšteve, tak tiež túto dedinku si zobrali za vzor Číňania, ktorý jej repliku postavili u seba doma. 

Hallstatt

Odporúčame netrieliť do Hallstattu najrýchlejšou cestou, ale na diaľnici ísť až neskoršou odbočkou popri jazere Attersee, najmä teraz, v máji, keď všetko kvitne a zelená je sýta na odpadnutie, to bola úžasná cesta.
Celý región prekypuje hojnosťou soľných baní, nádherných hôr, krásnych lúk a šniclí. Všetko z toho stojí za to.
Aj v Hallstatt je jedna soľná baňa, treba sa k nej vyviezť lanovkou a pokiaľ by náš Pipin už mal aspoň štyri roky (minimálna veková hranica pre vstup), tiež by sme šli kuknúť a čiastočne v podrepe, čiastočne po zadku sa ňou prejsť (spýtali sme sa aké to bolo tých čo ju absolvovali).

Na druhý deň sme predsa len nejakú "dolovňu" soli videli, keď sme v Bad Reichenhall šli do starého závodu na jej spracovanie. Tomu kraľujú dve mlynské kolesá s priemerom 13 metrov a váhou 5 ton, ktoré sa používali na neviem presne čo, ale každopádne sú majestátne.

Bad Reichenhall

Neďaleko odtiaľ je neslávne známe Eagle's Nest, Orlie hniezdo. Reprezentačné sídlo, ktoré pred druhou svetovou vojnou v rekordom čase 13 mesiacov postavili na viac ako 1800 metrov vysokom vrchole Kehlstein  pre tú sviňu Hitlera. V dedine pod ním mal dlhý čas svoje sídlo. Samotné Orlie hniezdo navštívil iba 13x a stálo 30 miliónov ríšskych mariek (Slovensko v tom čase platilo Nemecku 500 ríšskych mariek za každého Žida, ktorého ho Nemci zbavili, no sme to my pekné svine). Táto horská chata nikdy nebola plánovaná ako miesto na prespanie, iba na stretávanie s hoťami, ktorých bolo treba ohúriť (či už výškou, pozláteným výťahom či tunelom v skale, ktorým sa k nemu dá dostať). V súčastnosti je z nej reštaurácia. 
Cesta k nej sa považuje (opäť právom) za najkrajšiu horskú cestu v Európe.

Orlie hniezdo

Pre mňa najkrajšou časťou dňa bola návšteva rokliny Liechtensteinklamm, ktorá akoby oku vypadla Slovenskému raju, môjmu najobľúbenejšiemu miestu na svete.

Ako Slovenský raj, len viac vody (nakoniec, topia sa snehy)

Cestou späť sme obdivovali z diaľky pevnosť Hohewerfen. Vyzerá impozantne, no lanovka k nej už bola zavretá a preto jej návštevu ponecháme na "možno inokedy". Pre mestečku Werfen je okrem pevnosti aj ľadová jaskyňa, vraj najväčšia na svete, no podľa sprievodcov nevhodná ešte pre Pipina, takže sme ju vynechali rovnako.

Pevnosť Hohenwerfen 

Na deň odchodu sme si nechali samotný Salzburg. Mestečko je to príjemné a utešené, no excuse my French zasratý dážď nás prinútil prehliadku absolvovať v zrýchlenom tempe a štýle "aha, tak tu sa narodil Mozart? fajn a šup ďalej".

Salzburg fotený zo svojej dominanty, hradu (preto ho na fotke nehľadajte)

Cestou späť sme sa zastavili v koncentračnom tábore v Mauthausen pri Linz. Tu sa zabíjalo najmä upracovaním na smrť v neďalekom lome. Zomrelo tu počas vojny viac ako 100 000 ľudí. Nezabudnime.

Mathausen

Indiujem už tretí deň (popoludnie)

Až po týždni sa dostávam k tomu, aby som dopísal o ostatnom víkende. Je už dosť po polnoci, o štyri hodky vstávam, aby som sa strmhlav vrhol do ďalšieho víkendu, takže šup šup, nech to rýchlo dokončím. Fotodokumentáciu doložím neskôr.
Dozvedel som sa zase čosi viac o indických svadbách. Celá svadba trvá 5-6 dní, samotné hindu svadobné rituály trvajú na severe krajiny 6-7 hodín, kým na juhu len 2-3 hodky. V prípade kresťanov je táto doba kratšia.
Platí, že strýko ženícha (alebo nevesty?) musí celej rodine (50+ ľudí) kúpiť oblečenie, takže ak uvidíte počas indickej svadby pána s veľa vrecami šatstva, bude to strýco.
Na odpadkových košoch možno vidieť nápisy: I am dustbin, use me / Som odpadkový kôš, použi ma.
Niektorí muži si pestujú chlpy na ušiach a už som videl pár exemplárov, z ktorých by sa dali aj copy zapletať.

Späť k nedeli.
Poobede (nie, že by sme nejaký obed mali, to používam iba označenie časového intervalu) sme šli do môjho obľúbeného (majú tam dobrú Pepsi a zistil som u seba ávislosť na kolových nápojoch) Sanjay Ghandi National Parku, pralesa uprostred Mumbai. Tentoraz sme nešli na tigrie a levie safari (bolo už neskoro), ale zamierili do Kanheri caves / Jaskýň Kanheri. Úžasné miesto. Ujal sa nás ujo sekuriťák postávajúci pri jednej zo 109 jaskýň a začal nám robiť sprievodcu. To čo nám narozprával a teraz popíšem berte s rezervou, párkrát sme ho prichytili ako si protirečí, preto všetko berte ako Vraj... 

Vraj zo 109 jaskýň, ktoré boli údajne vytvorené 600 rokov pred Kristom (a obývané až kým sa neobjavili Portugalci a ľudí odtiaľ vyhnali), sa vo väčšine bývalo, iba v siedmych z nich sú nejaké sochy a slúžili ako spoločenské miestnosti. Spolu vraj komplex obývalo 10.000 ľudí. Toto číslo vôbec nesedí s tým, že v každej z miestností bývalo vraj 5-6 ľudí, ale čo tam potom. Jedna z jaskýň hostila jednu z mála škôl v Indii v tých časoch. Študovali v nej už desaťročné deti, ktoré boli predurčené stať sa mníchmi. Toto vôbec nesedí s tým, čo vravel ochrankár o minútu neskôr. Vtedy tvrdil, že mníchmi sa mohli stať muži, ktorý mali rodiny. Aby sa mníchmi stali, rodín sa museli vzdať.
Jaskyne sú v rámci kopca (z jeho vrcholu vidno jazero Tulsi, zásobáreň vody pre Mumbai), do ktorého sú vytesané v troch úrovniach (vytesávanie do tvrdej skaly trvalo 200 rokov), vedie k nim 200 schodov a celý komplex je 2 km dlhý. Každá z jaskýň má pred vchodom jamu na zachytávanie dažďovej vody (tá sa nepila, bola iba úžitková).
Ako sme sa prechádzali v areáli, vyrušili sme dvoch zaľúbencov pri bozkávaní. Náš samozvaný sprievodca vravel, že za bozkávanie v budhistickom chráme je pokuta 5000Rs (cca 80EUR) a tri mesiace väzenia.
Krátke odbočenie. V mytológii má každý z bohov okrem fyzickej podoby (napr. bohyňa Khali má telo človeka a hlavu tigra, zobrazuje sa sediaca s telom muža, ktorému vyjedá vnútornosti, na kolenách) aj svoj symbol (Shiva má shivelink, 11 hláv Budhu má symbol stupa - pozrite na obrázku), oboje sa uctievajú rovnako.
Po jaskyniach sme vyrazili na cestu naprieč celým mestom do časti Juho, pozrieť si západ slnka nad Arabským morom priamo z pláže. Cestou sme videli na ulici obrovský dav, v Európe by to znamenalo aspoň demonštráciu, tu sa ľudia zhromažďovali pred domov známeho herca (hral vraj v Milionárovi z chatrče, nevidel som), ktorý o tom čase zvykne vyjsť na balkón pozdraviť fanúšikov.
Na pláži, na ktorej sme odhadli 40.000 ľudí (tak 1,5 Pohody) bolo okrem množstva ľudí asi tisíc predavačov ovocia, grilovanej kukurice (mňam, najlepšia čo som kedy jedol), žobrajúcich detí, tetovačov (jasné, že rovnakou ihlou všetkých záujemcov) a kopy odpadkov.

Počas dňa sa ma dva razy spýtali, či si ma môžu odfotiť. Či si ma tiež s dákym bollywoodskym junákom nepomýlili.