Tešil som sa na dnešnú návštevu Brna, lebo už dávnejšie som chcel kuknúť do vily Tugendhat, zapísanej i do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Z centra Brna sú to len dve zastávky busom. Vystúpil som na zastávke Schodová a hneď som pochopil odkiaľ sa vzal jej názov.
Vilu pre rodinu Tugendhatovcov v 30tich rokoch postavil hviezdny architekt Mies van der Rohe a na tú dobu musela byť čímsi nevídaným (a nielen preto, že ako prvá obytná budova na svete ma konštrukciu z nosných oceľových pilierov). I teraz pôsobí veľmi moderne, samé čisté línie a veľa svetla.
Doteraz sa nevie koľko presne dom stál, odhaduje sa na 5 mil. korún (vtedajšia mzda bola okolo 1000 korún mesačne), čo musela byť na tú dobu dobrá šupa. Židovská rodina majiteľov textiliek v dome žiaľ bývala iba osem rokov, po ktorých ušli pred Hitlerom do Švajčiarska a neskôr do Venezuely. Cez vojnu vilu používal nemecký konštruktér Messerschmidt. V roku 1945 si v nej ruskí vojaci urobili stajne pre kone a nábytok použili na kúrenie. Po vojne v nej bolo všeličo a až nedávno bola kompletne rekonštruovaná. Väčšina nábytku sú repliky, urobené na základe dobových fotografií. Tugendhatovci (niektoré z detí ešte žijú kade tade po Európe) sa neprihlásili do reštitúcií (neviem či nemali záujem alebo iba nestihli 10 ročné obdobie počas ktorého to bolo možné) a s mestom Brnom sa dohodli, že pripadne mestu (urýchlila to rozhodnutie zo strany mesta najmä obava, že by inak vilu rozpredali - len týždeň pred jednaním zastupiteľstva rodinka predala jednu zo sôch v dome).
V celom dome sa namiesto parkiet používa špeciálne bledé linoleum (nie také lesklé čudo ako sme zvyknutí zo socíku, ale perfektný moderný povrch) a nielen, že nie je povolený vstup v lodičkách (neľudské obmedzenie, že?), ale vo vstupnej hale majú zariadenie, do ktorého po vložení topánky sa na jej spodok pritaví igelit (moderná verzia návlekov z nemocníc). Dôsledkom je, že celá naša výprava (nezabudnite si rezervovať lístok pár dní až týždňov vopred, maximálna veľkosť skupinky je iba 15 ľudí) pri každom pohybe šušťala.
Vo vile sú všetky dvere po strop, až 3m vysoké, keď pán Tugendhat vravel architektovi, že on by radšej nižšie, tak ten rezolútne vyhlásil, že pokiaľ nebudú až po strop, tak do toho projektu ani nejde...
Už vo vstupnej hale je vidieť náznak čo nás ďalej v dome čaká. Biele steny (sem tam to pôsobí až tak nemocnične), na podlahe drahý mramor z alžírskeho pohoria Atlas, drevené obklady z Indonézie, na mieru vytvorené futuristické kreslá či rovnako na mieru vytvorené lustre a lampy. Dom stojí na oceľových pilieroch, ktoré sú vo vnútorných priestoroch chrómové (iba v priestoroch pre služobníctvo sú natreté bielou farbou) a majú v sebe veľké oceľové nity, podobne ako Eiffelovka.
V dome nie sú žiadne obrazy (teda teraz, na starých fotkách sme videli, že predsa len dáky ten portrétik sa vyskytol). Architekt namiesto nich v celej časti otočenej na Brno (krásny výhľad) navrhol obrovské okná a argumentoval, že výhľad sa každý deň mení a tým pádom je lepší ako akékoľvek obrazy.
Vila má centrálnu klímu a kúrenie. Na vrchnom poschodí, kde sú spálne (vstup je práve z tejto časti, domček je budovaný v kopci a vrchné poschodie je v úrovni ulice) sa z okien dajú otvárať dokonca iba malé vetráky v ich vrchnej časti, no i napriek veľkosti okien vďaka dômyselnej klíme v lete bolo príjemne a v zime zväčša ani nemuseli kúriť. V spálňach, detskej či pestúnkinej izbe je v skrini ukryté umývadlo.
Poschodie pod spálňovou časťou tvorí kuchyňa (ešte sparťanskejšia ako zvyšok domu - napr. obyčajné železné okná, jej vybavenie tvoria repliky okrem repliky sporáku, nevie sa doteraz či bol plynový alebo elektrický, tak tam nedali žiadny) a 237 m² veľká obývačka. Tá sa dá pomocou závesov rozdeliť na 4 časti. Na podlahe sú zlaté zásuvky na elektriku a biele na telefón. Na Internet tam prípojky nemali, možno už mali vtedy Wifi...
V "obýváku" je veľká onyxová (mramorová) stena, ktorá v závislosti na dopadajúcom svetle mení svoju farbu. Tento efekt nebol plánovaný a pán architekt sa pri rezaní mramoru sám prekvapil ako to fasa vyšlo. Je zázrak, že sa Rusom počas "stajňového" obdobia vily nepodarilo túto stenu zničiť. Pomohol tomu pán Messerschmidt, ktorý ju ešte počas vojny obstaval drevom a tak sa na to, že ide o mramor hneď neprišlo.
Izbe dominujú štyri masívne okná, každé z nich má 50 m², je z antireflexného skla a je 1 cm hrubé. Dve z nich sa dokážu celé zasunúť do podlahy (samotný rám má 200 kg, sklo 600 kg) a tým celú izbu prepojiť so záhradou. Počas bombardovania Brna tlaková vlna sklá (až na jedno) zničila a až do roku 2010 (kedy sa našli potrebné dokumenty) sa nevedelo ako vôbec takéto obrovské sklené plochy vyrobiť.
V ďalšej časti miestnosti je masívny stôl, ktorý sa skladá z troch sústredených drevených kruhov, jeho vonkajšia časť sa skladá z 9 dielov, stredná zo 4 a vnútornú tvorí jediný okrúhly diel. Táto variabilita umožňuje vyskladať stôl veľkosti podľa potreby.
Za stolom je polkruhovitá drevená stena (zase z indonézskeho dreva), ktorá sa po vojne stratila a našla až v roku 2010 v jedálni Právnickej fakulty v Brne (že práve právnickej fakulty ma nešokuje).
Na najnižšom podlaží (tam sa dostanete iba pokiaľ si zvolíte rozšírenú, Technickú prehliadku budovy) sú rôzne technické vychytávky, ktoré dom udržiavali v chode. Spomínaná klimatizácia, ktorá sa momentálne nepoužíva, ale je v technicky takom stave, že sa dá zapnúť (aj keď v olejovom filtri, ktorý zachytával bordel zo vzduchu, už nie je cédrový olej). Fotolab pre pána Tugendhata (za ním je už len miestnosť na kožuchy, ktorá hnusne smrdí naftalínom), bojlerová miestnosť, mechanizmus otvárania masívnych okien (samé reťaze a elektromotory) a práčovňa.
Cestou z vily sme s Paničkou ešte pokukali po centre Brna.
Z centra Brna sú to len dve zastávky busom. Vystúpil som na zastávke Schodová a hneď som pochopil odkiaľ sa vzal jej názov.
 |
| Keď dorazíte na vrchol schodov, už len mierny kopček, doprava a ste tam. |
 |
| Pre nášho kamaráta Fiška - to máš v Brne celú ulicu? |
 |
| Vstup do vily |
 |
| Ešte i kľučky na dverách sú jedinečné a čudoval som sa, že ich doteraz ktosi neukradol. |
Už vo vstupnej hale je vidieť náznak čo nás ďalej v dome čaká. Biele steny (sem tam to pôsobí až tak nemocnične), na podlahe drahý mramor z alžírskeho pohoria Atlas, drevené obklady z Indonézie, na mieru vytvorené futuristické kreslá či rovnako na mieru vytvorené lustre a lampy. Dom stojí na oceľových pilieroch, ktoré sú vo vnútorných priestoroch chrómové (iba v priestoroch pre služobníctvo sú natreté bielou farbou) a majú v sebe veľké oceľové nity, podobne ako Eiffelovka.
V dome nie sú žiadne obrazy (teda teraz, na starých fotkách sme videli, že predsa len dáky ten portrétik sa vyskytol). Architekt namiesto nich v celej časti otočenej na Brno (krásny výhľad) navrhol obrovské okná a argumentoval, že výhľad sa každý deň mení a tým pádom je lepší ako akékoľvek obrazy.
Vila má centrálnu klímu a kúrenie. Na vrchnom poschodí, kde sú spálne (vstup je práve z tejto časti, domček je budovaný v kopci a vrchné poschodie je v úrovni ulice) sa z okien dajú otvárať dokonca iba malé vetráky v ich vrchnej časti, no i napriek veľkosti okien vďaka dômyselnej klíme v lete bolo príjemne a v zime zväčša ani nemuseli kúriť. V spálňach, detskej či pestúnkinej izbe je v skrini ukryté umývadlo.
 |
| Kúsok obývačky |
Poschodie pod spálňovou časťou tvorí kuchyňa (ešte sparťanskejšia ako zvyšok domu - napr. obyčajné železné okná, jej vybavenie tvoria repliky okrem repliky sporáku, nevie sa doteraz či bol plynový alebo elektrický, tak tam nedali žiadny) a 237 m² veľká obývačka. Tá sa dá pomocou závesov rozdeliť na 4 časti. Na podlahe sú zlaté zásuvky na elektriku a biele na telefón. Na Internet tam prípojky nemali, možno už mali vtedy Wifi...
V "obýváku" je veľká onyxová (mramorová) stena, ktorá v závislosti na dopadajúcom svetle mení svoju farbu. Tento efekt nebol plánovaný a pán architekt sa pri rezaní mramoru sám prekvapil ako to fasa vyšlo. Je zázrak, že sa Rusom počas "stajňového" obdobia vily nepodarilo túto stenu zničiť. Pomohol tomu pán Messerschmidt, ktorý ju ešte počas vojny obstaval drevom a tak sa na to, že ide o mramor hneď neprišlo.
Izbe dominujú štyri masívne okná, každé z nich má 50 m², je z antireflexného skla a je 1 cm hrubé. Dve z nich sa dokážu celé zasunúť do podlahy (samotný rám má 200 kg, sklo 600 kg) a tým celú izbu prepojiť so záhradou. Počas bombardovania Brna tlaková vlna sklá (až na jedno) zničila a až do roku 2010 (kedy sa našli potrebné dokumenty) sa nevedelo ako vôbec takéto obrovské sklené plochy vyrobiť.
V ďalšej časti miestnosti je masívny stôl, ktorý sa skladá z troch sústredených drevených kruhov, jeho vonkajšia časť sa skladá z 9 dielov, stredná zo 4 a vnútornú tvorí jediný okrúhly diel. Táto variabilita umožňuje vyskladať stôl veľkosti podľa potreby.
 |
| Pri tomto stole sa rokovalo o rozpade Československa |
 |
| Pod týmto stromom sedeli Mečiar s Klausom, keď delili štát |
 |
| Práčka na paru. |
 |
| Járu sme bohužiaľ nestretli. |
Nemohol ma nezaujať tento...táto vec. Napriek svojmu výzoru, ktorý ťažko interpretovať inak ako ..., ide o hodinový stroj v tvare nábojnice. Keď odbije brnenské poludnie (teda o jedenástej, história tejto zvláštnosti siaha až do obdobia, keď bolo mesto obliehané Švédmi), v každý mierový deň sa z jedného zo štyroch otvorov vykotúľa sklená gulička, ktorá je obľúbeným suvenírom.
 |
| Vysoký 6 metrov, pod zemou je ešte 2 m časť. |
 |
| Každú chvíľu sme narazili na morový stĺp. Len na Zelnom trhu sú dva, tento pred divadlom Husa na provázku. |
 |
| Keď može byť McDrive, tak prečo nie. |
 |
| Dozvuky prezidentskej kampane. |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára