Wunderschön Salzburg

Cez víkend sme sa chceli stretnúť s našou kamarátkou, ktorá je práve v Mníchove a čoskoro sa vracia späť do Indie, a tak sa nám do hľadáčika dostal Salzburg, ako mesto, ktoré je skoro na pol ceste.
V tradičnom, enormne rýchlom, plánovaní sme si nechali od Google poradiť a rozhodli cestou staviť v neďalekej dedinke Hallstatt, ktorá bola vyhlásená v nejakom roku aj za najkrajšiu dedinku na svete. Oprávnene. Pokiaľ by to nestačilo na vaše presvedčenie o jej návšteve, tak tiež túto dedinku si zobrali za vzor Číňania, ktorý jej repliku postavili u seba doma. 

Hallstatt

Odporúčame netrieliť do Hallstattu najrýchlejšou cestou, ale na diaľnici ísť až neskoršou odbočkou popri jazere Attersee, najmä teraz, v máji, keď všetko kvitne a zelená je sýta na odpadnutie, to bola úžasná cesta.
Celý región prekypuje hojnosťou soľných baní, nádherných hôr, krásnych lúk a šniclí. Všetko z toho stojí za to.
Aj v Hallstatt je jedna soľná baňa, treba sa k nej vyviezť lanovkou a pokiaľ by náš Pipin už mal aspoň štyri roky (minimálna veková hranica pre vstup), tiež by sme šli kuknúť a čiastočne v podrepe, čiastočne po zadku sa ňou prejsť (spýtali sme sa aké to bolo tých čo ju absolvovali).

Na druhý deň sme predsa len nejakú "dolovňu" soli videli, keď sme v Bad Reichenhall šli do starého závodu na jej spracovanie. Tomu kraľujú dve mlynské kolesá s priemerom 13 metrov a váhou 5 ton, ktoré sa používali na neviem presne čo, ale každopádne sú majestátne.

Bad Reichenhall

Neďaleko odtiaľ je neslávne známe Eagle's Nest, Orlie hniezdo. Reprezentačné sídlo, ktoré pred druhou svetovou vojnou v rekordom čase 13 mesiacov postavili na viac ako 1800 metrov vysokom vrchole Kehlstein  pre tú sviňu Hitlera. V dedine pod ním mal dlhý čas svoje sídlo. Samotné Orlie hniezdo navštívil iba 13x a stálo 30 miliónov ríšskych mariek (Slovensko v tom čase platilo Nemecku 500 ríšskych mariek za každého Žida, ktorého ho Nemci zbavili, no sme to my pekné svine). Táto horská chata nikdy nebola plánovaná ako miesto na prespanie, iba na stretávanie s hoťami, ktorých bolo treba ohúriť (či už výškou, pozláteným výťahom či tunelom v skale, ktorým sa k nemu dá dostať). V súčastnosti je z nej reštaurácia. 
Cesta k nej sa považuje (opäť právom) za najkrajšiu horskú cestu v Európe.

Orlie hniezdo

Pre mňa najkrajšou časťou dňa bola návšteva rokliny Liechtensteinklamm, ktorá akoby oku vypadla Slovenskému raju, môjmu najobľúbenejšiemu miestu na svete.

Ako Slovenský raj, len viac vody (nakoniec, topia sa snehy)

Cestou späť sme obdivovali z diaľky pevnosť Hohewerfen. Vyzerá impozantne, no lanovka k nej už bola zavretá a preto jej návštevu ponecháme na "možno inokedy". Pre mestečku Werfen je okrem pevnosti aj ľadová jaskyňa, vraj najväčšia na svete, no podľa sprievodcov nevhodná ešte pre Pipina, takže sme ju vynechali rovnako.

Pevnosť Hohenwerfen 

Na deň odchodu sme si nechali samotný Salzburg. Mestečko je to príjemné a utešené, no excuse my French zasratý dážď nás prinútil prehliadku absolvovať v zrýchlenom tempe a štýle "aha, tak tu sa narodil Mozart? fajn a šup ďalej".

Salzburg fotený zo svojej dominanty, hradu (preto ho na fotke nehľadajte)

Cestou späť sme sa zastavili v koncentračnom tábore v Mauthausen pri Linz. Tu sa zabíjalo najmä upracovaním na smrť v neďalekom lome. Zomrelo tu počas vojny viac ako 100 000 ľudí. Nezabudnime.

Mathausen

Víkend II

Pri poslednej návšteve nám nevyšla cesta do horského strediska Matheran, a tak v tento môj posledný víkend sme sa odhodlali. Matheran leží cca tri hodky cesty od Mumbai, vyrazili sme radšej už o piatej ráno, aby sme uvideli čo najviac. Prvé čo som si po ceste poznačil bol spôsob tankovania nášho šoféra. Na konci tankovania rozhúpal auto, lebo ako tvrdil, iba tak sa benzín dostane do všetkých zákutí nádrže.

Priamo do horského strediska sa dá dvoma spôsobmi. Buď ako my sa vyviezť autom (20 min) po ceste pripomínajúcu tú na Branisko (len užšiu a rozbitejšiu), alebo si z mesta pod horou zobrať toy train / hračkársky vlak, ktorý vás tam vyvezie za 3 hodiny.  Neviem prečo sa tak volá, je to vlak bežnej veľkosti. Do kopca sa hrozitánsky vlečie a to dokonca tak pomaly, že ho predbiehajú aj nehybné predmety.

Z parkoviska, kde už čakajú nie priateľsky naladené opice je to ešte pol hodka do mierneho kopca. 

Horské stredisko tvorí dedinka s obchodíkmi plnými strašných somarín, ale takmer žiadnym véckom (jedno, ktoré vás popri ceste ovanie sú záchody, popri ktorých tie vo filme Trainspotting, boli luxusným sociálnym zariadením) a spolu 500 koní, ktorých majitelia čakajú  na to, aby turistov povozili po vyhliadkach. Koníky sú krásne, vraj veľa z nich sem prichádza po skončení svojej dostihovej kariéry.

Stredisko je navštevované po celý rok, aj počas monzúnovej sezóny. Vtedy je o to krajšie, že dažde umožňujú vzniknúť množstvu vodopádov a sýta zelená v tomto období musí byť úžasná.

Už sa stmievalo, keď sme zliezli z hôr a našli si hotel. Bol taký čudný, ale príliš nesmrdel, nebol v izbách hmyz a tak sme zostali.

Šoféra sme mali na celý víkend. Funguje to tu tak, že sa netreba starať ani o ubytko ani stravu. Pochopil som, že sú tu akési nepísané pravidlá, že dovolia šoférom prespať v rovnakom hoteli ako my, či kdesi na gauči alebo tiež izbe, to už neviem.

Apropos, náš šofér.

Vôbec sa neobťažoval s vypínaním diaľkových svetiel (to nikto) a svietia nimi vlastne stále. Je to hrozný bordel, bolia z toho oči a pasažieri sa po jazde cítia ako by ich celý čas ožarovali. Čo sa týka ciest, popri cestách nevidieť pätníky s odrazovými sklíčkami, namiesto nich sú na stromoch popri ceste pokreslené biele a červené pruhy, ktoré plnia ich funkciu.

V nedeľu nás v mestečku Kolad čakali kolegovia a spoločne sme šli raftovať na rieku Kundalika (pri takom názve rieky je škoda ho nespomenúť). Dve - tri hodky na vode boli skvelé, náročnosť bola primeraná našim skúsenostiam, iba stupeň WW2-WW3 náročnosti - so sedemmiestnej stupnice). Na pokojnejších úsekoch sme sa rôzne bavili, napríklad aj tým, že sme pádlovali v rytme, ktorý počítaním od jedna do desať udával vždy jeden z nás vo svojom materskom jazyku (plus japončine keďže kolega je zanietený karatista). Sem tam som namiesto čísla povedal nadávku a celkom som sa bavil, keď ju po mne následne 8 nič netušiacich spolupádlovateľov zopakovalo.

Rafting organizovali chalani, ktorí si pred pár rokmi po škole založili firmičku. Teraz už ponúkajú aj kayak (tiež sme skúsili), trek v horách, zipline a rôzne iné voľnočasové aktivity.

Úplne neplánovane sme po kayaku sme vyrazili do Murud Janjeera Fort, pevnosti, ktorú sme mali takmer po ceste späť do Mumbai. 

Ide o obrovská pevnosť v mori (pamätáte sa na pevnosť Boyard?), postavenú v 1490. Má dve studne, dve veľké nádrže na vodu, tá väčšia výlučne pre kráľa, menšia na kúpanie pre tých 500 rodín, ktoré v pevnosti žili. Fungovali v nej v pohode aj muslimovia aj hinduisti a aj keď zažili iba jednú poriadnu bitka (čo je stále o jednu viac ako Maginotova línia), bola najpríjemnejším prekvapením celého víkendu.