Diabol nosí Pradu

Konečne teploty stúpli nad 10 stupňov, vykuklo slnco a tak som sa odvážil opäť do Madridu. 
Ako som sa tak po návšteve najlepšej talianskej reštaurácie vôbec (ani nikde v Taliansku som na také úžasné miesto nenarazil, už mi tiramisu nikdy nebude chutiť rovnako, ach) motal po neďalekých uličkách, došiel som k námornému múzeu.

Námorné múzeum

Vstup je dobrovoľný, celá prehliadka po 24 sálach trvá maximálne pol hodku a je síce fajn, no nič na odpadnutie. 

Len o pár sto metrov južnejšie ... konečne sa dostávam k tomu nadpisu ... je Prado, celým menom, Museo del Prado, jedna z najslávnejších galérií na svete.

Prado

Mal som tam už dlhšie namierené, no vždy som sa odhovoril, že veď tam budú len obrazy. A boli. Niekoľko tisíc, na troch rozsiahlych podlažiach od Goya, Caravaggio, Velasquez, El Greco a ďalších. V sprievodcoch píšu, že si máte na Prado vyhradiť aspoň pol dňa a nepokúšať sa ho prejsť naraz celé. Preháňajú. Pokiaľ nie ste študent umeleckej školy, nerobíte si zápisky, nestrávite pri každom obraze hodku, nepoužívate audio sprievodcu a čítate si popisky iba pri dielach, ktoré vás oslovia (mňa oslovili z celej galérie dve, ale tých popisov som počítal viac), dá sa múzeum prejsť (no skôr prebehnuť) za dve hodky.

Pôvodne som si myslel, že je to buď baník, alebo má v ruke skladaciu kušu, no podľa tabuľky je to maliar.