Dosť už stredoveku!

Po minulom víkende v starobylom Tolede a Segovii som si na víkend vymyslel návštevu juhu Španielska. Začal som v Sevile.

Španielske námestie

Jednou z najpozoruhodnejších vecí v meste je Plaza de Espaňa, Španielske námestie. Zaujímavý pol-oblúkovitý pôdorys, veže na oboch koncoch a kanál kopírujúci poloblúk s lodičkami na člnkovanie. Pekné na pohľad, ale úplne zbytočné. Na námestí okrem fontány a člnkujúcich turistov nie je vôbec nič a aj budovy navôkol slúžia len ako "okrasa".

Kvôli akvaduktu sa do Sevily trepať neoplatí...Toto je všetko čo z neho zostalo.

Katedrála v Sevile je najväčším gotickým chrámom na svete (a tretím najväčším celkovo) a stojí za návštevu. Upozornenie, keď budete v pomerne dlhom rade na lístky, presvedčte sa, či nečakáte omylom v rade určenom iba pre skupiny a rezervácie (pokladňa hneď pri veži), individuálny vstup je pár desiatok metrov ďalej.

Pohľad na katedrálovú záhradku z priľahlej veže La Giralda, pôvodného minaretu. Na vrchol veže nevedú schody ale plošiny, aby sa na ňu dalo dostať na koni (kôň nebol súčasťou prehliadky, pekne sme museli po svojich).

Títo štyria mládenci nesú rakvu s údajnými pozostatkami Krištofa Columba (moreplavca, nie inšpektora!).

Podľa odporúčaní je ďalšou dominantou mesta Reál Alcazár (najstarší doteraz používaný kráľovský palác na svete), ktorý je v tesnom susedstve katedrály. Kedysi bol používaný na kráľovské "párty". 

Reál Alcazár

Má obrovskú záhradu a je poskladaný z viacerích menších palácov, často ešte z moslimskej éry. Veď nie je to škaredé, ale v nemom úžase nezostanete.

Bazénik na nádvorí jedného z palácov.

Ako si tak sedím, vychutnávam pár minút slniečka, bolo zaujímavým zážitkom sledovať mamičku s malým chlapcom, ktorému už viac nechcela dovoliť chodiť po štyroch za ich psom a tak sa malý od jedu hodil o zem.

Doterazil som si myslel, že "hodiť sa o zem" je iba slovné spojenie. Nie je.

Pri odjazde som na vlakovej stanicu narazil na skupinku mladých poobliekaných v kostýmoch a doteraz ľutujem, že som si ich nevyfotil. Mal by som prvú fotografiu rytiera Jedi v živote.

Tečie vodička ...tečie?

Po príjemnej toledskej sobote som to ani dnes v Madride nevydržal, popozeral na Internete kam sa v okolí oplatí pozrieť a ešte pred obedom vyrazil.

Mojim cieľom bola Segovia, ďalšie stredoveké mestečko, tentoraz na sever od hlavného mesta. Rýchlovlakom za menej ako pol hodku. Ak by ste sa rozhodli pre rovnakú trasu a na stránke španielskych dráh kupovali lístok, tak nájdete dve Segovie. Jedna Segovia je stará stanica, kam jazdia iba bežné, pomalé vlaky, "vŕbaky". Druhá je Segovia-Av alebo tiež Segovia Guiomar, nová stanica pre rýchlovlaky. A tým som sa práve vydal.

Renfe AVE.

Zo stanice, ktorá je uprostred pustatiny, polí, kravičiek a neďalekých zasnežených vrchov sa dostanete najjednoduchšie busom číslo 11 priamo do mesta. Neskúšajte ísť pešo, je to okolo 7 kilákov a neuvidíte nič čo by za tú cestu stálo.

Vystúpite na tretej, poslednej zastávke priamo pri dominante mesta. Obrovskom rímskom akvadukte.

Dominanta mesta. Zaslúžene.

Má 167 oblúkov a privádza vodu z takmer 20 kilákov vzdialeného potoka. Teda privádzal by, keby privádzal. I po tých 2000 rokoch je údajne plne funkčný, no už v ňom vodička nežblnkoce. Akvadukt končí na hradbách, ďalej už H2O distribuovali po celom starom meste podzemnými kanálmi.

Samotné mestečko je vám to pekné, ale pozitívne dojmy prekazilo seknutie v krížoch a tak som sa tých pár hodín horko premotal len horko ťažko. 

Cestou k pôvodom románskej katedrále, som sa nechtiac pridal ku štrajku. 

Okrem katedrály stojí za zmienku bývalá káľovská rezidencia (neskôr väzenie, teraz vojenský archív a múzeum) Alcazár s pekným výhľadom. Vraj pekným. Do veže vedie 152 schodov a vzhľadom na svoj stav som to rýchlo prehodnotil a fotky si pozriem radšej na webe.

Katedrálonka.

Alcazár má vežičky ako Bojnický zámok.

Po mestečku som sa motal asi štyri hodky, počas ktorých absolvoval dva obedy a videl veľa pekných domčekov, kláštorov, veží, kostolíkov, ale po pravde, na včerajšie Toledo sa nechytá a návštevu iba pokiaľ hľadáte vhodnú kulisu ku gurmánskym hodom. Napríklad miestej lahôdke, malinkým, nevinným pečeným prasiatkam.

Také malé a už pečené.

M*A*S*H

Na tento víkend som mal veľkolepé plány. Návštevu juhu Španielska, motanie sa po starobilej Seville a Cordobe, lenže... Aj tu zrejme majú na predpoveď počasia pána Iľka. Ako vieme jeho predpovede sú úplne presné ("počasie je"), nie vždy sa mu však podarí zladiť predpoveď s aktuálnym dátumom a častokrát ani s miestom. Tak sa môže ľahko stať, že predpoveď sneženia je síce pravdivá, ale nevzťahuje sa na nás, ale na Sibír.
Podobne tu. Ešte v piatok si pozerám a vidím na stránke zatiahnuté s prehánkami počas celého víkendu, aby som sa v piatok zobudil do nádherného slnečného dňa. Už to bolo síce neskoro na cestu na juh, no nehádzal som flintu do žita a vymyslel záložný plán.

Pamätáte si na Klingera zo seriály v nadpise? Pochádzal z amerického Toleda (práve pred rokom, keď sme boli v Ohio sme okolo neho často prechádzali). Originálne Toledo je v Španielsku, len tuto kúsok na juh od Madridu a vlakom sa tam dá dostať za 35 minút. Jedna z ulíc v ňom sa dokonca volá (no nie priamo po Kligenrovi) Toledo v Ohiu.

Dominantou mesta je Alcazár, vojenská budova (neviem čo znamená gobierno militar) podobná svojimi štyrmi vežami bratislavskému hradu.

Toledo je nádherné stredoveké mestečko, takmer nedotknuté modernými budovami. Teda staré Toledo, mesto v rámci hradieb. Neďaleko je nové, moderné Toledo, bežné nudné sídlisko.
Na prehliadku mesta stačí síce pol dňa, ale je nutná dobrá obuv a kondička. Vďaka svojej polohe, na kopci, sa nachodíte hore dole jak na kolotočoch. Teda nachodil som sa po asi tisíc schodoch, kým som nezistil, že mysleli aj na netrénovaných turistov a na mnohých miestach sú eskalátory.

V Nitre majú podobne na rohu sochu Corgoňa, ktorý "podopiera" budovu.

V meste cítiť miešanie troch vplyvov, kresťanského, židovského (dôkazom je židovská štvrť i dve synagógy) i moslimského (skoro každý kostol bol určitý čas i mešitou a na architektúre to ľahko poznať).

Synagóga Santa Maria la Blanca. Prečo Sv. Mária, keď to má byť synagóga? Nuž časom bola premenená na katolícky kostol.

Určite nevynechajte návštevu katedrály. Na Internete sa dočítate, že vstupné 8EUR za to nestojí, no neverte všetkému čo je na Internete. Ide o jednu z najkrajších katedrál, ktoré som navštívil (a to beriem do úvahy i Sv. Petra v Ríme). 

Časť katedrály, celá sa mi nijako nezmestila do záberu.

Pre obdivovateľov umenia len pridávam (aj keď práve tí to určite vedia), že v mestečku až do svojej smrti býval El Greco a nielen, že v ňom má svoje múzeum, ale i v samotnej katedrále môžete vidieť jeho diela (napríklad v úžasnej zákristii, ktorá výzdobou svojho stropu pripomína malú Sixtínsku kaplnku).

Zákristia v katedrále.

Čo sa mi najviac páčilo z technického hľadiska bola pokladnica, v ktorej okrem iného bola obrovská, dva a pol metra vysoká zlatá monštrancia, ktorá sa skladá z troch hlavných časti, 250 sošiek a celkovo 5600 súčiastí, ktoré sú pospájané 12500 šróbami. Pamätám si keď som kedysi rozoberal a následne dával dokopy svoju Babetu koľko nepotrebných súčiastiek mi vždy zostalo. Ktovie, keby ma nechali rozobrať toto ako by to dopadlo.

Ani celú monštranciu som do obrázku nenapchal. Traduje sa, že jej 18 kg zlata pochádzalo z prvého, z Ameriky privlečeného, zlata.

Ak budete mať cestu okolo, určite sa zastavte. Sľubujem nádherne strávený deň.

Čo zbožňuje Sheldon Cooper?

Začnem nadpisom. Tí, ktorí zatiaľ nepoznáte fenomenálny seriál Big Bang Theory, nepoznáte žiaľ ani pána Sheldona Coopera a už vôbec nie čo má rád. Ostatním je jasné, že budem hovoriť o vlakoch.

Stanica "u nás" v Tres Cantos.

Španielske vlaky som už určite chválil. Či nie? Ak nie, je najvyšší čas. Moderné, čisté, presné. Na rozdiel od nás, radosť cestovať (s výnimkou IC, aby som nekrivdil). Vlakov je niekoľko typov:

• V mestách klasické metro.

Madridské metro.

• Pred 20 rokmi rozbehli koncept prímestských vlakov (volajú sa Cercanía), ktoré jazdia v okolí 12 španielských miest. Aktuálne majú 285 takýchto súprav, ktoré (len v Madride samotnom) na 386,6 km tratí so 100 zastávkami mávajú meškanie iba v menej ako 2% prípadov. Wow.
• Na dlhšie vzdialenosti bežné vlaky (Media distancia). Ešte aj tie však fičia rýchlosťou 160 km/h (vo vlaku sú monitory, kde je zobrazená rýchlosť a poloha vlaku na mape, podobne ako v lietadlách), teda toľko koľko u nás po modernizácii trate z BA do Žiliny budú jazdiť tie najrýchlejšie. Samozrejme všetky doteraz spomínané sú elektrické. ožno kdesi ešte aj naftové, ale zatiaľ som na taký v okolí Madridu nenarazil.

Aj takto môže vyzerať železničná stanica. Pre tých, ktorí poznajú iba Hlavnú stanicu v našom hlavnom meste to musí byť šok.

• Rýchlovlaky. V nich by bol Sheldon nadšený najviac. Rovnako som i ja. 

Obdoba francúzskeho TGV, španielske AVE. Raketa na koľajniciach.

Zrýchlenie podobné lietadlu, hladká jazda a vzdialenosť 90 km prekonaná za 25 minút (bežných vlakom hodinka a pol). Zážitok. Priemerná rýchlosť okolo 300 km / h (Seville je vzdialená 550 km a dostali sme sa tam za 2 hodky a 10 minút).

Takto sa spájajú "rušne" na rýchlovlakoch, vyzerá to, že si dávajú "pusu".

 Bežne sa lístky kupujú v samooblužných automatoch, no stalo sa mi, že ujo v automate vypísal, že takúto transakciu vykonať nemôže, tak som šiel kuknúť dáku lístkopredajňu. Pri vstupe do nej si vyberiete z automatu lístok s poradovým číslom, podobne ako u nás v bankách či niektorích úradoch a čakáte, kým vám monitor oznámi, že ste na rade a ku ktorému okienku sa treba prišmochtať. Vzhľadom na to, že nikto z turistov netuší, že tu takýto systém funguje, podobne ako ja, cudzokrajní návštevníci sa najskôr bezradne  potulujú a dívajú po hale, kým ich domáci neusmernia k mašinke s číslami.

Aby sme sa dostali do svojho vlaku (platí iba pre vysokorýchlostné AVE), musíte prejsť bezpečnostnou kontrolou batožiny. Podobne ako na letisku, len sa netreba vyzúvať, vyzliekať a ide to veľmi rýchlo. Vzhľadom na to, že v roku 2004 bola stanica Atocha (jedna z najdôležitejších madridských staníc a moja častá prestupná zastávka) cieľom teroristických útokov, pri ktorých zahynulo 191 ľudí, niet sa Španielom čo čudovať.

Minule som písal o tom ako vo vlakoch zvyknú žobrať. Dnes som zažil niekoľko nových foriem. Prvá bola slečna s klasickými lístočkami, ktoré kládla na sedadlá, kde spomínala, že má dvoch bratov a blabla. Vyzbierala pár euro a ako vystúpila vošiel starší, dosť zanedbaný pán, ktorý sa hromovým hlasom začal sťažovať na súčasnú situáciu a na moje prekvapenie tiež čosi skasíroval. Na ďalšej zastávke si vymenil miesto s o čosi mladším mužom, ktorý po svojom slovnom úvode vytiahol píšťalu a začal na nej pár minút zúfalo hrať (vraj pre naše potešenie). Keď nechcel prestať vrzúkať, nejaký spolucestujúci mu čosi dal a konečne to zabalil.

Bolo to práve vo vlaku, kde som sa dočítal tento citát (sadol si predo mňa chalan s kufrom, na ktorom ho mal vytlačený): 

"To travel is always a good way to say hello to life. Enjoy it."

"Cestovať je dobrý spôsob ako pozdraviť život. Užite si to!" 

By Greenwich

Nemôžem súhlasiť viac. 

Diabol nosí Pradu

Konečne teploty stúpli nad 10 stupňov, vykuklo slnco a tak som sa odvážil opäť do Madridu. 
Ako som sa tak po návšteve najlepšej talianskej reštaurácie vôbec (ani nikde v Taliansku som na také úžasné miesto nenarazil, už mi tiramisu nikdy nebude chutiť rovnako, ach) motal po neďalekých uličkách, došiel som k námornému múzeu.

Námorné múzeum

Vstup je dobrovoľný, celá prehliadka po 24 sálach trvá maximálne pol hodku a je síce fajn, no nič na odpadnutie. 

Len o pár sto metrov južnejšie ... konečne sa dostávam k tomu nadpisu ... je Prado, celým menom, Museo del Prado, jedna z najslávnejších galérií na svete.

Prado

Mal som tam už dlhšie namierené, no vždy som sa odhovoril, že veď tam budú len obrazy. A boli. Niekoľko tisíc, na troch rozsiahlych podlažiach od Goya, Caravaggio, Velasquez, El Greco a ďalších. V sprievodcoch píšu, že si máte na Prado vyhradiť aspoň pol dňa a nepokúšať sa ho prejsť naraz celé. Preháňajú. Pokiaľ nie ste študent umeleckej školy, nerobíte si zápisky, nestrávite pri každom obraze hodku, nepoužívate audio sprievodcu a čítate si popisky iba pri dielach, ktoré vás oslovia (mňa oslovili z celej galérie dve, ale tých popisov som počítal viac), dá sa múzeum prejsť (no skôr prebehnuť) za dve hodky.

Pôvodne som si myslel, že je to buď baník, alebo má v ruke skladaciu kušu, no podľa tabuľky je to maliar.

Kozy

Snažil som sa ovládať a nepodľahnúť, no zlyhal som. Odkedy som sa dozvedel, že príde do Madridu, rátal som dni, kedy sa tak stane ... Nakoniec  som pred pár dňami boj vzdal a lístok na prvé možné predstavenie si objednal.

"Kooza"

Ako zvyčajne, bol som unesený. 

Po niekoľkých show tohto 5000 členného spolku (či už vo Viedni, Manile, dva razy v Las Vegas a ešte kdesi v Ohio) som vedel čo možno očakávať, no stále dokážu prekvapiť, očariť, zabaviť a poprieť gravitačné zákony.

Obdivujem jedno z ich pravidiel. Ak sa niektorý akrobatický prvok nepodarí, artista ho okamžite skúsi znova. Pri jednej show sme tŕpli po páde akrobatky do záchytnej siete, no tá vyliezla opäť hore na konštrukciu a tentoraz sa jej partnerovi podarilo ju úspešene vo vzduchu zachytiť za nadšeného potlesku zúčastnených. I tento večer sme boli svedkami dvoch takýchto "opakovaní".

Ešte aj pojazdné záchodky majú štýlové

Priznávam, po toľkých predstaveniach ma už nudia ich klauni a tanečné čísla, ktorými je vyplnený čas medzi artistami, no napriek tomu hneď ako bude ďalšia príležitosť (v septembri v Bratislave), váhať nebudem.

Opľujem ťa!

Po náročných týždňoch sme si večer dopriali oddych. Teda, kolegovia si ho neodopierajú ani cez víkendy a ako sa túlajú po nočnom Madride tak v každom podniku urobia na svojom Facebooku check-in, aby na druhý deň ráno vedeli, kde vôbec boli. Budúci víkend boli pozvaní na party, ktorej miesto konania je zatiaľ tajné. Organizátori nemajú povolenia na predaj alkoholu, tak ju robia ju takto ilegálne, s príchuťou napätia.

Kým sme sa dostali k jedlu, madridský kolega nás ešte zobral kuknúť k Avenida Toreos na tunajšiu corrida arénu. V turistickej sezóne sa do nej dá i nazrieť, no v tomto zamrznutom februári sme si vystačili pohľadom zvonka (také väčšie Coloseum). On sám ešte na týchto jatkách nebol a keď mi povedal, že najlepšie lístky sa predávajú i po 500 EUR (na tých najviac vychytených mäsiarov), prestalo ma to lákať.

Aréna na býčie zápasy

Našťastie odtiaľ nás už zavliekol do tepla, na miesto, kde podľa neho robia najlepšie tapas. Doteraz som o nich iba počul ako o španielskej pochúťke, ale netušil čo to je. Nuž a môže to byť čokoľvek. Sú to akékoľvek drobnosti k pivu či vínu. Nie však čipsy alebo krekry, no napríklad tanier jamón ibérico, syrov, bagetiek s tuniakovou pomazánkou či prekvapením večera, rabo de toro,  chvostom býka. Mňamka. 

Popri konzumácii obsahu rýchlo prichádzajúcich a ešte rýchlejšie odchádzajúcich tanierov, som sa dozvedel od brazílskeho kolegu, že odkedy armáda vyzabíjala veľa kriminálnikov v mestských slumoch, favelách, už sa  odváži do niektorých z týchto častí Rio de Janeiro vstúpiť. Prípadne aj ísť do škôl samby, ktoré sú v nich (dovtedy nemožné pre človeka bez samovražedných úmyslov). Vravel, že situácia v oblasti bezpečnosti sa najmä kvôli blížiacej sa olympiáde veľmi zlepšuje, už viac ako 50% favelas je "čistých", bez každodenných prestreliek. Spomínal nedávnu minulosť, keď jeden z mestských kopcov bol rozdelený ulicou, ktorú volali Gaza, na dve časti a každú stranu ovládala iná skupina. Tam sa vraj strieľalo furt.

Pri odchode z podniku prezradil čo znamená v brazílskej portugalčine "akoby mal škorpióna vo vrecku". Takto pomenúvajú ľudí, ktorí sa veľmi zdráhajú pri platení.

Kolega Rumun zase popri opise toho ako sa u nich žilo za socíku (elektrina iba jeden deň v týždni, potravinové lístky) spomenul "férový"proces, ktorého sa dostalo ich dlhoročnému diktátorovi v 1989. Ceaușescovi bol prisľúbený riadny súd, no len čo sa z pohol z budovy, kde ho držali, tak na príkaz jedného generála, štyria mládenci nelenili, postavili ho k stene aj s pani manželkou a zvyšok je už na známom videu z tohto obdobia.

Samotné Rumunsko je síce na pobreží mora, no ako vravel, majú z neho málo. Ani len ryby či morské živočíchy, lebo kvôli zlej cirkulácii vody v Čiernom mori ich je poskromne ani turistický ruch. Hoteli na pobreží sú ešte zo sedemdesiatych rokov (ďakujem, kedysi dávno sme skúsili) a aj Rumuni chodia  radšej do Bulharska, ktoré je lepšie vybudované (všetko postavila  TUI) a lacnejšie.

Náš taliansky vedúci ako každý deň pridal svoju trošku o "obľúbenom" Berlusconim. Tentoraz o tom ako si do vlády a do rôznych európskych inštitúcií podosadzoval štetky zo svojich bunga bunga party. Čo som o týchto podujatiach nevedel je ako fungovali. Nech je aký je, vravel vedúci, Berlusconi je pracovitý. Takže keď na vláde pracovali v kuse 20 hodín, na pár hodiek si urobili voľno, napozývali štetule, šupli kokaín a o tri hodky mohli zrelaxovaní pokračovať. Ako som pochopil, nič by na tom Talianom neprekážalo, pokiaľ by tieto akcie nerobil priamo vo vládnych priestoroch.


Za posledný týždeň ma naučili dve nové slová. Jedno je v nadpise a to druhé znamená otlak. Ako som zistil, keď z otlaku vynecháme prvé dve písmená, označuje to penis. Táto španielčina je veľmi záludný jazyk.

Plážoví inžinieri

Už som sa sťažoval na neskoré španielske večere, že? Reštiky čo otvárajú o pol deviatej večer? Ako som včera odchádzal z kancla už o šiestej a veru blúdiť dve a pol hodky v tej zime sa mi nepozdávalo, poprosil som uja Google, nech mi nájde v okolí McDonals, nech sa konečne najem (pre východoeurópana) v rozumnejšiu hodinu.

Pred nedávnom boli po celom svete sťažnosti na mapy v iPhone, ktoré vás povláčili kade tade. No ani s Gúglom som nedopadol oveľa lepšie. Aj keď, buďme spravodliví, nie jeho vinou. Vinou krízy.

Dotiahol ma totiž do nákupného centra veľkosti menšieho Auparku, kde som bol ... sám. Na troch podlažiach bolo viac predavačov ako kupujúcich, stretol som len dvoch ďalších ľudí, ktorí sa po ňom motali. Elektrické schody už nefungovali, polovica obchodov zatvorených a vo vzduchu ponurá atmosféra nevyhnutne sa blížiaceho krachu. Čistá depka.

Opodiaľ tohto čudného miesta stála budova môjho záujmu. Pokiaľ veľa lietate, tiež oceňujete samoobslužné terminály (self check-in) na letiskách, ktoré ušetria čakanie v rade. V tunajšom McD som prvý raz videl jeho reštauračnú obdobu. Pri vstupe stáli dve mašinky na objednávanie a platenie a vedľa nich rada, kde si jedlo podobne ako v McDrive, iba vyzdvihnete. Keby som v automate vedel zadať Big Mac, bez cibule a Cola bez ľadu, tak by som určite skúsil.

Self-check in už aj v McDonalds

V Španielsku nemajú McDrive. Teda majú, ale volá sa McAuto.

A konečne sa dostávam k nadpisu. Kolegu, Taliana, som sa pýtal či rozumie pojmu beach engineers. Tváril sa veľmi zmätene a zjavne ho počul prvý krát. Zmätenie sa zmenilo na pobavenie až potom, keď som mu vysvetlil, že takto nazývame skupiny mládencov, ktorý sa v skupinách na plážach zastavujú pri lehátkach nevinných (aj keď, ktovie) dievčeniec, obkolesia ich masou testosterónu a všetci tridsiati vedú konverzáciu. Následne, keď ani po hodinke neuspejú, sa celá skupinka presunie k vedľajšiemu lehátku. Ak ste už boli svedkom týchto prímorských putovníkov, viete, že pri pohľade z diaľky to vyzerá veľmi zúfalo. Snáď im nekrivdím.

O tradíciách

Čo vieme o Španielsku okrem toho, že tu behajú tie býky po uliciach Pamplony či ich rovno zabíjajú na corrida, obhadzujú sa rajčinami a pri náboženských sviatkoch chodia na procesiách v bielych čiapkách s otvormi na oči, ktoré od nich prevzal Ku-klux-klan?

Dnes som sa od kolegov dozvedel viac. Trebárs, že v Taliansku nemajú tomatina (tá bitka s rajčinami), no namiesto nich používajú pomaranče.

Na Silvestra tradične jedávajú šošovicu (tá je tu spolu s fazuľou snáď ku všetkému) a pred polnocou, pri odpočítavaní posledných sekúnd starého roka, pri každom údere zvona zjedia jednu bobuľku hrozna. Ako vraví kolega, asi jedného roku mali nadprodukciu hrozna a tak sa zrodil tento zvyk.

Zrejme majú nadprodukciu aj domácich zvierat, lebo jeden zo zvykov je vytiahnuť na vežu kozu a zhodiť ju dolu (som rád, že u nás staviame radšej tie máje). 

Tematicky som sem chcel zapasovať fotku býka. Tento mládenec je z New Yorku a pobýval pred burzou na Wall Street.

Ako sme si povedali už vyššie, všeobecne majú obľubené hrátky s býkmi. V jednom meste naháňajú býka po nábreží a snažia sa ho zahnať do vody. Niekedy si trošku popláva, vylezie a naháňačka pokračuje, inokedy po ňom zostanú iba bublinky na povrchu.

Iná zábavka z rovnakého súdka je keď pustia býka a vyhradia určitý priestor, ktorý keď sa mu podarí prekročiť, vyhral. Začnú ho naháňať s palicami a na koňoch a ten, kto ho zabije napichne jeho vajčiská na palicu a slávnostne ich prenesie na radnicu. Držme sa veru tých májov.

Madrid

Po prvom týždni si vravím, že bolo by načim ísť pozrieť hlavné mesto, keď už je hen za rohom (presne 25 minút metro-vlakom odtiaľto).

Toto umenie ešte včera na chodníku nebolo 

V sobotu ráno som vyrazil zo svojej bezdverej izbičky do víru veľkomesta. Inak, neverili by ste, ako veľmi taká samozrejmá vec ako dvercia môže chýbať. Nože skúste (slovo "nože" som prvýkrát v živote použil vo význame pobádacej častice, znie to čudne a tak akoby od štúrovcov), zložte dvere napríklad z toalety a ako dlho to vydržíte.

Automaty na knihy v metre

Cestou metrom neujdú vašej pozornosti mládenci, ktorí chodia po vlaku a každému položia na sedadlo lístok so žoadosťou o peniaze. Scenár je vždy ten istý "som chudobný / nezamestnaný a mám dvoch bratov / dve deti", dajte mi na jedlo.

"Raj šunky"

Centrum je podobných týpkov plné

Najväčším lákadlo je v meste kráľovský palác. Vďaka sobote bola na vstup riadna čakačka a v tej zime, ktorá tam vládla sa mi hodku v rade postávať nechcelo, takže dojmy zo sprístupnených častí interiéru poskytnem po ďalšej návšteve.

Palacio Real

Z druhej strany paláca je katedrála (Almudena Cathedral), ktorá pôsobí síce  starobilo, no bola vysvätená ešte len v roku 1993 Jánom Pavlom II (po 100 rokoch stavby).

Katedrála Almudena

Samotné centrum je pomerne malé a všade sa dá pohodlne prejsť pešo. Ak na pešiu chôdzu nemáte čas či nervy, použite metro (Bratislava je asi jediné európske hlavné mesto, v ktorom sa ho naozaj nedočkáme, však?).

Pýtal som sa tohto pána kde sa dá dobre najesť, ale len si tak ticho postával, do prázdna čučal...

Po troch hodkách motania som pristál na (pre Španielov priskorom) obede (v kancelárii sa na mňa s úškrnom dívajú, keď si už o pol jednej idem dať čosi pod zub). Na radu svojich domácich som si dal pimientos de Padrón (papričky), tunajšiu veľkú mňamku a tradičnú španielsku paella mariscos pescado (rizoto s olúpanými morskými besnotami). 

To zelené sú teplé neštipľavé papričky v slanom náleve

Najviac ma z celého dňa tešilo, že som si už aspoň jedlo dokázal vypýtať tak po "ich". Aj keď rozprávam skomoleninou divnej španielčiny a angličtiny. Pred pár dňami som videl prednášku z TEDx od chlapíka, ktorý sa naučil za pár rokov x rôznych jazykov a vravel, že čo mu pomohlo bolo osmeliť sa a začať hovoriť daným jazykom už od prvého dňa. Žiadny problém. Hola, que tal?

Mesto sa chystalo na karneval

Nenechal som sa zlákať predkarnevalovou atmosférou (naozaj bola hrozná zima a v tejto jarnej bundičke čo som si ako jedinú dovliekol to nebola žiadna výhra, ktovie čo som si myslel, že ma tu bude vo februári čakať, trópy?) a už len nakukol do obchodu, ktorého značka mi dala prezývku a zvyšok Madridu nechal na neskôr.

najki Madrid

Prvý španielsky týždeň

Som v krajine flamenca, býčich zápasov, Realu Madrid a tapas takmer týždeň a zatiaľ som nič z menovaného nezažil. Tak prejdem radšej k tomu, čo som už skúsil (či skôr pojedol).

V mestečku Tres Cantos (3 Cantos), kde bývam, skapal pes. 

Nikde ani nohy

Je čisté, upravené, každú chvíľu vidíte niekoho ako upratuje z ulice aj posledný lístočok zo stromu, má všemožné občianske vybavenie, no je to stále iba veľké sídlisko, bez duše či bez ľudí na uliciach (to však môže byť aj tými štyrmi a menej stupňami Celzia vonku).

Typická zástavba v 3 Cantos

Na čo si tu určite zvyknem je pracovný režim (a nielen to, že dnes, v piatok, ešte kukučka ani nestihla zakukať tri hodiny poobede a už boli všetky kancelárie ľudoprázdne). Prvá vec (vyzerá to tak, že povinná) po príchode do práce je návšteva firemnej kaviarne. Tá je okolo deviatej úplne plná. Podľa mňa každý podpisuje v pracovnej zmluve, že v nej bude denne tráviť aspoň hodku (najskôr ráno a potom aspoň raz poobede), inak si ten nátresk ťažko vysvetliť. Čo mi nevyhovuje je laxný (to som sa krotil) prístup k dodržiavaniu termínov. Stretnutie nám tu ešte nikdy nezačalo s domácimi načas a mám pocit, že môžeme byť radi keď sa nakoniec ukážu.

Hamburgesa - hambáč v našej kaviarni, zasa pochudnem

Pozitívom je španielsky prístup k jedlu. Je veľmi kladný. Síce tu nefičí bravčové, mŕtvych pečených kravičiek je tu však plno.

Oproti nám sú tu posunuté začiatky jednotlivých chodov.

• desayuno - raňajky
• Aspoň tie sú v normálnom čase.
• almuerzo - "desiata", či ľahší obed 
• Okolo 11 ráno, i to iba v niektorých častiach krajiny, tu nie.
• la comida - riadny obed
• Začína povedzme okolo druhej a má aspoň dve hlavné jedlá. Škoda, že tu siesta nefičí a pracuje sa ďalej. Oproti poslednej služobke (do Indie) je chuť jedla oveľa fádnejšia a pripomína naše "táckarne", no aspoň tu nebehajú potkany ako som zažil v kantíne v Mumbai.
• merienda - olovrant
• Čosi ľahšie okolo šiestej pred skutočnou večerou.
• la cena - večera
• Najskôr o pol deviatej. Skôr sú reštaurácie buď zatvorené alebo ponúkajú iba nápoje. Za celý týždeň som sa najlepšie najedol v čínskej reštike, ktorá bola otvorená už pred pol deviatou (naozaj sa mi do takejto hlbokej noci vyčkávať na španielsku večeru nechce). Tu sme sa síce s personálom vôbec nerozumeli, ale to im nebránilo v tom, aby sa ma snažili napchať ako striga Janíčka v Jankovi a Marienke. 

Krevetie kráľovstvo v obchoďáku

Španielsku lahôdku, šunku, jamon serrano (alebo sa volá i jamon iberico) poznáte. Od miestnych som sa dozvedel, že tá najkvalitnejšia sa volá pata negra a pochádza z prasiatok, ktoré jedia žalude. No dosť už o jedle.

Takto sa šunočka, mňam, predáva po celých nožiskách v obchodoch

Filmy v kinách sú dabované, takže zlaté Filipíny, India, dokonca aj Slovensko. Chcel som ísť na Spielbergovho Lincolna, no v castillano verzii (to je skutočný názov jazyka, ktorý voláme "španielčina") by som sa unudil na skapanie.

Som v tíme s kolegami z Rumunska, Talianska a Brazílie, takže sa každú chvíľu čosi dozvedám. Napríklad, že Rio de Janeiro a juh Brazílie obmývajú studené prúdy a preto i keď je v Riu 40 stupňov, nedá sa v tej kose kúpať. Naopak, na severe Brazílie je horúca voda. Na plážach, kde je plytké more, musíte dokonca prebehnúť do hlbokej vody, aby ste si nespálili nohy.

Do Santiago de Compostella je to iba 652 km, odhadujem na menej ako 6 týždňov. Hneď by som vyrazil keby to šlo...

¡Hola, España!

Na poludnie som odlietal na služobku do Madridu. Moje posledné lety či už do Manily, USA alebo Mumbai, ktoré trvali večnosť a kúsok, spôsobili, že sa mi tie dva a pol hodky letu zdali smiešne krátke. Dokonca som sa predtým pohrával s myšlienkou došoférovať sa sem, no predsa len 2500 km a aspoň 22 hodín čistého času za volantom, by boli masaker.

Na viedenskom "flughafe" mi seklo v krížoch a tak som sa cez tie nekonečné kontroly a haly premotkal z nohy na nohu verne imitujúc Quasimoda.

Letisko Madrid-Barajas 

Na madridskom letisku som bol doteraz dvakrát, no zatiaľ sa mi nepodarilo dostať ďalej do centra. Vždy som len vyšiel z letiskovej haly, nastúpil do autobusu spred terminálu 4 a namieril si to do Leon resp. Bilbao, kde som začínal svoje putovanie po Camino de Santiago. 

Ubytko som si tentoraz nerezervoval v hoteli, ale cez stránku AirBNB priamo u jednej španielskej rodiny. Moja španielčina aktuálne pozostáva z chabých pokusov zliepať slová a tak tréning priamo v rodinnom prostredí bude skvelý.

Rodina, u ktorej budem, býva v Tres Cantos, modernom meste, len pol hodku vlakom vzdialenom od centra Madridu. Tres Cantos je najnovšie španielske mesto, bolo založené len pred 30timi rokmi a keďže je v ňom neďaleko policajné riaditeľstvo, ubezpečili ma, že je úplne bezpečné chodiť tu pešo i v noci (na rozdiel od centra Madridu).

Cestou z letiska (moji hostitelia si po mňa prišli) ma prekvapili  zasnežené hory na okolí. Samotné mesto leží na rovine, je vo výške 600 m nad morom, no len 30 km vzdialené hory (Sierra Madrileña), kde sa i lyžuje majú okolo 2000 m.

Pani domácu som šokol, keď som sa po príchode vyzul, ako je na Slovensku zvykom. Tu to zjavne fičí podobne ako v Amerike, kde sa obutý chodí po celom dome.

Sme v trojpodlažnom dome, ako Murphy chcel práve na treťom poschodí a vynášať tie kufriská so seknutými krížami bol zážitok (ani tá kapsalicínová náplasť čo som kúpil v letiskovej lekárni tomu nepomohla). Moje tretie podlažie je zvláštne riešené. Priamo zo schodiska, bez dverí, sa vstupuje do otvoreného priestoru izby. Už po dnešnej noci, keď im na celý dom budem chrápať, verím, že sa majitelia budú chcieť so mnou vážne porozprávať.