Diabol nosí Pradu

Konečne teploty stúpli nad 10 stupňov, vykuklo slnco a tak som sa odvážil opäť do Madridu. 
Ako som sa tak po návšteve najlepšej talianskej reštaurácie vôbec (ani nikde v Taliansku som na také úžasné miesto nenarazil, už mi tiramisu nikdy nebude chutiť rovnako, ach) motal po neďalekých uličkách, došiel som k námornému múzeu.

Námorné múzeum

Vstup je dobrovoľný, celá prehliadka po 24 sálach trvá maximálne pol hodku a je síce fajn, no nič na odpadnutie. 

Len o pár sto metrov južnejšie ... konečne sa dostávam k tomu nadpisu ... je Prado, celým menom, Museo del Prado, jedna z najslávnejších galérií na svete.

Prado

Mal som tam už dlhšie namierené, no vždy som sa odhovoril, že veď tam budú len obrazy. A boli. Niekoľko tisíc, na troch rozsiahlych podlažiach od Goya, Caravaggio, Velasquez, El Greco a ďalších. V sprievodcoch píšu, že si máte na Prado vyhradiť aspoň pol dňa a nepokúšať sa ho prejsť naraz celé. Preháňajú. Pokiaľ nie ste študent umeleckej školy, nerobíte si zápisky, nestrávite pri každom obraze hodku, nepoužívate audio sprievodcu a čítate si popisky iba pri dielach, ktoré vás oslovia (mňa oslovili z celej galérie dve, ale tých popisov som počítal viac), dá sa múzeum prejsť (no skôr prebehnuť) za dve hodky.

Pôvodne som si myslel, že je to buď baník, alebo má v ruke skladaciu kušu, no podľa tabuľky je to maliar.

Kozy

Snažil som sa ovládať a nepodľahnúť, no zlyhal som. Odkedy som sa dozvedel, že príde do Madridu, rátal som dni, kedy sa tak stane ... Nakoniec  som pred pár dňami boj vzdal a lístok na prvé možné predstavenie si objednal.

"Kooza"

Ako zvyčajne, bol som unesený. 

Po niekoľkých show tohto 5000 členného spolku (či už vo Viedni, Manile, dva razy v Las Vegas a ešte kdesi v Ohio) som vedel čo možno očakávať, no stále dokážu prekvapiť, očariť, zabaviť a poprieť gravitačné zákony.

Obdivujem jedno z ich pravidiel. Ak sa niektorý akrobatický prvok nepodarí, artista ho okamžite skúsi znova. Pri jednej show sme tŕpli po páde akrobatky do záchytnej siete, no tá vyliezla opäť hore na konštrukciu a tentoraz sa jej partnerovi podarilo ju úspešene vo vzduchu zachytiť za nadšeného potlesku zúčastnených. I tento večer sme boli svedkami dvoch takýchto "opakovaní".

Ešte aj pojazdné záchodky majú štýlové

Priznávam, po toľkých predstaveniach ma už nudia ich klauni a tanečné čísla, ktorými je vyplnený čas medzi artistami, no napriek tomu hneď ako bude ďalšia príležitosť (v septembri v Bratislave), váhať nebudem.

Opľujem ťa!

Po náročných týždňoch sme si večer dopriali oddych. Teda, kolegovia si ho neodopierajú ani cez víkendy a ako sa túlajú po nočnom Madride tak v každom podniku urobia na svojom Facebooku check-in, aby na druhý deň ráno vedeli, kde vôbec boli. Budúci víkend boli pozvaní na party, ktorej miesto konania je zatiaľ tajné. Organizátori nemajú povolenia na predaj alkoholu, tak ju robia ju takto ilegálne, s príchuťou napätia.

Kým sme sa dostali k jedlu, madridský kolega nás ešte zobral kuknúť k Avenida Toreos na tunajšiu corrida arénu. V turistickej sezóne sa do nej dá i nazrieť, no v tomto zamrznutom februári sme si vystačili pohľadom zvonka (také väčšie Coloseum). On sám ešte na týchto jatkách nebol a keď mi povedal, že najlepšie lístky sa predávajú i po 500 EUR (na tých najviac vychytených mäsiarov), prestalo ma to lákať.

Aréna na býčie zápasy

Našťastie odtiaľ nás už zavliekol do tepla, na miesto, kde podľa neho robia najlepšie tapas. Doteraz som o nich iba počul ako o španielskej pochúťke, ale netušil čo to je. Nuž a môže to byť čokoľvek. Sú to akékoľvek drobnosti k pivu či vínu. Nie však čipsy alebo krekry, no napríklad tanier jamón ibérico, syrov, bagetiek s tuniakovou pomazánkou či prekvapením večera, rabo de toro,  chvostom býka. Mňamka. 

Popri konzumácii obsahu rýchlo prichádzajúcich a ešte rýchlejšie odchádzajúcich tanierov, som sa dozvedel od brazílskeho kolegu, že odkedy armáda vyzabíjala veľa kriminálnikov v mestských slumoch, favelách, už sa  odváži do niektorých z týchto častí Rio de Janeiro vstúpiť. Prípadne aj ísť do škôl samby, ktoré sú v nich (dovtedy nemožné pre človeka bez samovražedných úmyslov). Vravel, že situácia v oblasti bezpečnosti sa najmä kvôli blížiacej sa olympiáde veľmi zlepšuje, už viac ako 50% favelas je "čistých", bez každodenných prestreliek. Spomínal nedávnu minulosť, keď jeden z mestských kopcov bol rozdelený ulicou, ktorú volali Gaza, na dve časti a každú stranu ovládala iná skupina. Tam sa vraj strieľalo furt.

Pri odchode z podniku prezradil čo znamená v brazílskej portugalčine "akoby mal škorpióna vo vrecku". Takto pomenúvajú ľudí, ktorí sa veľmi zdráhajú pri platení.

Kolega Rumun zase popri opise toho ako sa u nich žilo za socíku (elektrina iba jeden deň v týždni, potravinové lístky) spomenul "férový"proces, ktorého sa dostalo ich dlhoročnému diktátorovi v 1989. Ceaușescovi bol prisľúbený riadny súd, no len čo sa z pohol z budovy, kde ho držali, tak na príkaz jedného generála, štyria mládenci nelenili, postavili ho k stene aj s pani manželkou a zvyšok je už na známom videu z tohto obdobia.

Samotné Rumunsko je síce na pobreží mora, no ako vravel, majú z neho málo. Ani len ryby či morské živočíchy, lebo kvôli zlej cirkulácii vody v Čiernom mori ich je poskromne ani turistický ruch. Hoteli na pobreží sú ešte zo sedemdesiatych rokov (ďakujem, kedysi dávno sme skúsili) a aj Rumuni chodia  radšej do Bulharska, ktoré je lepšie vybudované (všetko postavila  TUI) a lacnejšie.

Náš taliansky vedúci ako každý deň pridal svoju trošku o "obľúbenom" Berlusconim. Tentoraz o tom ako si do vlády a do rôznych európskych inštitúcií podosadzoval štetky zo svojich bunga bunga party. Čo som o týchto podujatiach nevedel je ako fungovali. Nech je aký je, vravel vedúci, Berlusconi je pracovitý. Takže keď na vláde pracovali v kuse 20 hodín, na pár hodiek si urobili voľno, napozývali štetule, šupli kokaín a o tri hodky mohli zrelaxovaní pokračovať. Ako som pochopil, nič by na tom Talianom neprekážalo, pokiaľ by tieto akcie nerobil priamo vo vládnych priestoroch.


Za posledný týždeň ma naučili dve nové slová. Jedno je v nadpise a to druhé znamená otlak. Ako som zistil, keď z otlaku vynecháme prvé dve písmená, označuje to penis. Táto španielčina je veľmi záludný jazyk.

Madrid

Po prvom týždni si vravím, že bolo by načim ísť pozrieť hlavné mesto, keď už je hen za rohom (presne 25 minút metro-vlakom odtiaľto).

Toto umenie ešte včera na chodníku nebolo 

V sobotu ráno som vyrazil zo svojej bezdverej izbičky do víru veľkomesta. Inak, neverili by ste, ako veľmi taká samozrejmá vec ako dvercia môže chýbať. Nože skúste (slovo "nože" som prvýkrát v živote použil vo význame pobádacej častice, znie to čudne a tak akoby od štúrovcov), zložte dvere napríklad z toalety a ako dlho to vydržíte.

Automaty na knihy v metre

Cestou metrom neujdú vašej pozornosti mládenci, ktorí chodia po vlaku a každému položia na sedadlo lístok so žoadosťou o peniaze. Scenár je vždy ten istý "som chudobný / nezamestnaný a mám dvoch bratov / dve deti", dajte mi na jedlo.

"Raj šunky"

Centrum je podobných týpkov plné

Najväčším lákadlo je v meste kráľovský palác. Vďaka sobote bola na vstup riadna čakačka a v tej zime, ktorá tam vládla sa mi hodku v rade postávať nechcelo, takže dojmy zo sprístupnených častí interiéru poskytnem po ďalšej návšteve.

Palacio Real

Z druhej strany paláca je katedrála (Almudena Cathedral), ktorá pôsobí síce  starobilo, no bola vysvätená ešte len v roku 1993 Jánom Pavlom II (po 100 rokoch stavby).

Katedrála Almudena

Samotné centrum je pomerne malé a všade sa dá pohodlne prejsť pešo. Ak na pešiu chôdzu nemáte čas či nervy, použite metro (Bratislava je asi jediné európske hlavné mesto, v ktorom sa ho naozaj nedočkáme, však?).

Pýtal som sa tohto pána kde sa dá dobre najesť, ale len si tak ticho postával, do prázdna čučal...

Po troch hodkách motania som pristál na (pre Španielov priskorom) obede (v kancelárii sa na mňa s úškrnom dívajú, keď si už o pol jednej idem dať čosi pod zub). Na radu svojich domácich som si dal pimientos de Padrón (papričky), tunajšiu veľkú mňamku a tradičnú španielsku paella mariscos pescado (rizoto s olúpanými morskými besnotami). 

To zelené sú teplé neštipľavé papričky v slanom náleve

Najviac ma z celého dňa tešilo, že som si už aspoň jedlo dokázal vypýtať tak po "ich". Aj keď rozprávam skomoleninou divnej španielčiny a angličtiny. Pred pár dňami som videl prednášku z TEDx od chlapíka, ktorý sa naučil za pár rokov x rôznych jazykov a vravel, že čo mu pomohlo bolo osmeliť sa a začať hovoriť daným jazykom už od prvého dňa. Žiadny problém. Hola, que tal?

Mesto sa chystalo na karneval

Nenechal som sa zlákať predkarnevalovou atmosférou (naozaj bola hrozná zima a v tejto jarnej bundičke čo som si ako jedinú dovliekol to nebola žiadna výhra, ktovie čo som si myslel, že ma tu bude vo februári čakať, trópy?) a už len nakukol do obchodu, ktorého značka mi dala prezývku a zvyšok Madridu nechal na neskôr.

najki Madrid

¡Hola, España!

Na poludnie som odlietal na služobku do Madridu. Moje posledné lety či už do Manily, USA alebo Mumbai, ktoré trvali večnosť a kúsok, spôsobili, že sa mi tie dva a pol hodky letu zdali smiešne krátke. Dokonca som sa predtým pohrával s myšlienkou došoférovať sa sem, no predsa len 2500 km a aspoň 22 hodín čistého času za volantom, by boli masaker.

Na viedenskom "flughafe" mi seklo v krížoch a tak som sa cez tie nekonečné kontroly a haly premotkal z nohy na nohu verne imitujúc Quasimoda.

Letisko Madrid-Barajas 

Na madridskom letisku som bol doteraz dvakrát, no zatiaľ sa mi nepodarilo dostať ďalej do centra. Vždy som len vyšiel z letiskovej haly, nastúpil do autobusu spred terminálu 4 a namieril si to do Leon resp. Bilbao, kde som začínal svoje putovanie po Camino de Santiago. 

Ubytko som si tentoraz nerezervoval v hoteli, ale cez stránku AirBNB priamo u jednej španielskej rodiny. Moja španielčina aktuálne pozostáva z chabých pokusov zliepať slová a tak tréning priamo v rodinnom prostredí bude skvelý.

Rodina, u ktorej budem, býva v Tres Cantos, modernom meste, len pol hodku vlakom vzdialenom od centra Madridu. Tres Cantos je najnovšie španielske mesto, bolo založené len pred 30timi rokmi a keďže je v ňom neďaleko policajné riaditeľstvo, ubezpečili ma, že je úplne bezpečné chodiť tu pešo i v noci (na rozdiel od centra Madridu).

Cestou z letiska (moji hostitelia si po mňa prišli) ma prekvapili  zasnežené hory na okolí. Samotné mesto leží na rovine, je vo výške 600 m nad morom, no len 30 km vzdialené hory (Sierra Madrileña), kde sa i lyžuje majú okolo 2000 m.

Pani domácu som šokol, keď som sa po príchode vyzul, ako je na Slovensku zvykom. Tu to zjavne fičí podobne ako v Amerike, kde sa obutý chodí po celom dome.

Sme v trojpodlažnom dome, ako Murphy chcel práve na treťom poschodí a vynášať tie kufriská so seknutými krížami bol zážitok (ani tá kapsalicínová náplasť čo som kúpil v letiskovej lekárni tomu nepomohla). Moje tretie podlažie je zvláštne riešené. Priamo zo schodiska, bez dverí, sa vstupuje do otvoreného priestoru izby. Už po dnešnej noci, keď im na celý dom budem chrápať, verím, že sa majitelia budú chcieť so mnou vážne porozprávať.