Malajzia - Kuala Lumpur, jedlo, politika, rasizmus a čo som sa ešte podozvedal

Kuala Lumpur

Po sobotňajšom výlete do mesta Melaka som v nedeľu vyrazil do Kuala Lumpur. Už pred rokmi sme tam boli s Paničkou na víkend a neboli sme z toho zážitku na odpadnutie. Ako keď sa nás zahraniční známi pýtajú či majú ísť pozrieť bratislavské Staré mesto (môžete, ale stačí vám na to 15 minút rýchlejšej chôdze a zázraky nečakajte).

Taxikár cestou do mesta (pol hodka zo Cyberjaya, kde som býval) vravel, že radšej ako do KL som mal ísť na sever do Genting Highland. Stredisko v horách, kde je kasíno a zábavný park a Malajčania tam chodia radi aj kvôli tomu, že je tam chladnejšie (hory). Koncom roka tam má otvoriť zábavný park 20th Centrury Fox, ak bude aspoň taký dobrý ako Universal Studios, ktoré sme navštívili v Singapore, tak tam by som nášho Pipka vzal rád.
Ako sme sa rozprávali so šoférom, zistili sme, že aj on robil pred prá rokmi v našej firme. Návrat k IT ho však neláka, pretože ho podľa vlastných slov, viac baví šoférovanie.

V Kuala Lumpur som sa najskôr vybral do Motýlieho parku, Butterfly Park. Jedného z miest, kam sme sa pri našej návšteve nedostali. Parčík je krásny, upravené cestičky, nad celým je natiahnutá sieť, aby im motýle neodleteli a strávil som tam skoro až 15 minút (ak nie ste práve lepidopterista, expert na motýle, tak tá štvrť hodka je až až).



Odtiaľ som šiel do neďalekej Botanickej záhrady, kde som strávil pár nádherných sekúnd. Vošiel som, sám seba sa spýtal, či nemám lepší program ako sa pár hodín motať pomedzi stromy a tak sa otočil a vyrazil do centra.

V centre za pozretie stojí sultánov palác. A to je tak všetko. Populárne (= plné turistov) sú aj trhy na jednej z ulíc (obchodík na obchodíku a v každom to isté, najčastejšie slnečné okuliare). Najviac času som strávil v neďalekej tržnici (dôvod: jedlo), kde sú desiatky obchodov s rôznymi tradičnými maskami, soškami a inými nevyhnutnosťami (vecí, ktoré o pár mesiacov či rokov tak či tak vyhodíme som odtiaľ dovliekol plný kufor).

Veľa turistov tiež zvykne zamieriť k Petronas towers, mrakodrapom-dvojičkám, ktoré sú vo výške spojené chodbou, mostkom (údajne najvyššie takéto prepojenie budov na svete). Tentoraz som sa tam ani nedostal a dobre najedený sa vrátil do hotela.

Jedlo

Malazjská kuchyňa ma neočarila. Väčšina receptov pozostáva z kuraťa a ryže, bez výrazných chutí. Jedine čo sa mi pozdávalo, že ku každému jedlo podávajú sušené malé slané rybky, ančovičky.

Jeden jediný raz som bol v hoteli na raňajkách. Podávali tam light malaysian breakfast, ľahké malajzské raňajky, skôr mi to pripomínalo menší obed. Dalo sa vybrať iba spomedzi rôznych druhov kuraťa s ryžou. Terminológia: ryžové políčka sa nazývajú paddy fields, no už uvarená ryža sa volá nasi. Preto aj veľa jedál začína slovom nasi, napríklad Nasi lemak, Nasi goreng a podobne.

Jediné malajzské jedlo, ktoré som ako tak zobral na milosť je malajzský kebab na paličke (ako ražniči), satay.

Jedáva sa s vidličkou a lyžičkou (namiesto noža - kolonizátori nechceli, aby bolo obyvateľstvo ozbrojené). V čínskej a japonskej paličkami a v kórejskej reštike som videl, že spolustolujúci mali v pravej ruke paličky a v ľavej si pomáhali lyžičkou.

Napriek tomu však na gastronomický výlet do Malajzie smelo zamierte. Vďaka prisťahovalcom z Thajska, Indonézie, Číny či Indie (tradičné reštiky prevádzkované príslušníkmi indickej moslimskej komunikty sa nazývajú mamak shop), hladný nebudete, naopak, chuťové poháriky vám srdečne poďakujú a váha v kúpeľni od radosti o pár kíl podskočí (true story).

V celej krajine nie je zvykom dávať sprepitné, to býva ako servisný poplatok, service fee, zahrnuté do ceny. A skutočne sa čudujú pokiaľ čašníkom nejaké peniaze chcete nechať.

Štandardným podávaným nápojom je tee tari, osladený čaj s mliekom, podobný ako chai v Indii (aj keď nechutí až tak dobre). Iné nápoje v ponuke:

• Teh O - rovnaký čaj, no bez mlieka (neskúšal som, s mliekom je výborný)
• Teh C - bez cukru
• Cham - káva s čajom (neskúšal som, vraj blééé)
• Milo - čokoládové mlieko (predpokladám ako naše Granko alebo Nesquick)
• Kopi - káva

Videl som v ponuke jednej reštiky vegetariánske kura, údajne zo sóje.

Do hotela je zakázané si doniesť ovocie durian (kvôli zápachu) a mangosteen (červené ovocie, ktorého farby dužiny je nevyprateľná, nejde ničím dole).

V jednej hamburgerárni dávali k jedlu ľuďom gumené rukavice, aby pri jedení rukami nezašpinili.

Tradične sa údajne stoluje na zemi (sedí sa na zemi, jedlo je na nízkych stolíkoch), v reštauráciách to nebolo bežné a jediné miesto, kde mali takto upravenú časť reštaurácie bola indonézska (kuchňa z Bali, mňam).

V sushi reštike sa mi páčilo, že okolo stolov viedli koľajnice a hotové jedlo priniesol presne pred správny stôl robotický vozík, ktorý hostí vyzval, aby si z neho jedlo zložili (Please collect your food. Thank you.).

Jazyk

Bol som na filme Terminal (hrozné hodnotenie na IMDB, ešte horšie na Rotten Tomatoes, ale nič iné v kine nebolo, bola len polnoc, takže do štvrtej ráno by som aj tak ani oka nezažmúril a nakoniec to bolo celkom fajn).
Aby som efektívne využil čas (nielen chrúmaním pukancov), z tituliek som sa učil malajzské slová (kolegovia mi ešte zopár nadávok do zoznamu pridali):

• jahanam [džahanam] - damn (angl.), po našom do kelu (takto prekladajú anglické fuck), bežne sa toto slovo nepoužíva
• bagus - dobre
• tidak - nie
• awak - ty
• awak cantik [čanti] - si nádherná 
• cun [čun] - cute
• bukan - však?
• saya - ja
• bodoh [bodo] - idiot, hlupák
• babi - you pig (neprekladám)
• sundal - a hore, a slut (neprekladám)
• pukimal - veľmi často používané a veľmi vulgárne (puki - vagína, mal - mama)
• kongnek [konke] - fuck (z mandarínčiny)

Keď poďakujete (terima kasih), odpovedia vám sama sama (nemáte za čo).

Kolega z Indie vraví, že malajzské terima kasih (ďakujem) znie ako začiatok nadávky v jazyku hindi:

• teri znamená tvoja (your),
• ma je mama (mother),

a podľa neho len zriedka veta, ktorá začína slovami Tvoja mama... skončí ako pochvala.

Uber a Grab

V krajine už nefunguje Uber, vytlačila ho lokálna služba Grab (názov sa musí určite pozdávať Donaldovi Trumpovi, ten je svojím grab-ovaním známy). Apka v mobile ako náš Hopin, nainštaloval som si, pridal do profilu kreditku a do práce sa vozím bez zdržovania sa hotovosťou (platiť hotovosťou sa síce dá tiež, ale načo). Uber si údajne v tomto svojom konkurentovi kúpil podiel (vraj vlastní okolo 25%).

Ako som už spomínal skôr, bežné taxíky vôbec neodporúčam (okrem iného sú drahšie ako Grab a pri Grab máte istotu, že vodič nájde vašu destináciu).

V Indii som tiež chcel používať lokálnu appku na rezerváciu taxíkov (Olacabs), ale všetky podobné služby v Indii vyžadujú indické mobilné číslo, takže som neuspel. Tu zahraničné číslo nie je prekážka.

Za tie takmer dva týždne som stretol niekoľko vodičov a celkom ma dostal jeden, ktorý mal z hornej strany čelného skla asi 30 cm čierny nepriehľadný pás. Chápem, že kvôli slnku (nepýtal som sa, či ešte nepočul o slnečných okuliaroch), ale prečo si nedal priehľadnú tmavú fóliu ako ostatní a radšej zvolil celý deň sledovať svet cez úzky priezor ako v tanku, to nerozumiem.

Iný šofér ma celkom vydesil. Nasadnem k nemu (dopredu) a na zemi sa mu váľa bejzbolová pálka. Pripomenulo mi to incident z Bratislavy spred pár rokov, kedy som videl ako dve autá zastali na Štefánikovej, z prvého vyskočil týpek s bejbolkou a šup za vodičom do druhého (ako to pokračovalo neviem, ale už ten začiatok bol desivý). Takže, keď som tento nástroj videl u šoféra v Malajzii, tak som sa pýtal samého seba, či som krajinu nechválil prečasne, či predsa len neklesli na úroveň nášho hlavného mesta. Keď som sa spýtal taxikára, či to má na neplatiacich zákazníkov, tak sa len usmial a ukázal, že je to mechanická uzamykacia páka na volant. Reputácia Malajzie zachránená.

Šoféri mi tiež hovorili rôzne infošky o tom ako Grab funguje. Každý deň musia zložiť depozit 30 ringgit (7EUR), aby vôbec mohli jazdiť. Ak majú zákazníkov, tak sa im tieto peniaze čoskoro vrátia, ak v ten deň príliš nejazdia, tak si depozit Grab ponechá.

Sťažovali sa, že síce Grab po dosiahnutí určitého počtu buď jázd, kilometrov alebo zákazníkov, odmeňuje vodiča tým, že mu začne platiť viac, ale aby plateniu navyše predišli, začne tohto vodiča znevýhodňovať, aby ten magický počet jázd, kilometrov alebo zákazníkov alebo čoho, tak ľahko nedosiahol (vodič sa dostane až na koniec zoznamu áut, z ktorých aplikácia priraďuje).

S príchodom Grab tiež narastá počet ľudí, ktorý si na pôžičku kúpia auto (či viac), prenajmú ho vodičovi Grab a príjem z prenájmu použijú na splatenie pôžičky na auto.

Politika a rasizmus

O politike som sa nerozprával so samotnými Malajcami, ale informácie mám len od kolegov, ktorí sa síce narodili v krajine, ale sú čínskeho alebo tamilského pôvodu. 

Zhodli sa, že komunity medzi sebou vychádzajú dobre (aj zmiešané páry sú v pohode), nerozdeľuje ich národnosť ani náboženstvo, ale snaží sa o to politka.

Predchádzajúca vláda tvrdo presadzovala malajské obyvateľstvo na úkor menšín, kolegovia v tejto súvislosti hovoria o rasizme.

Malajčania sú uprednostňovaní v armáde či práci pre vládu, majú výhodnejšie podmienky nákupu pôdy či domov. V školách údajne fungujú kvóty, 60% miest je vyhradených pre Malajčanov, 20% pre indickú and 10% čínsku menšinu (kde sa podelo zostávajúcich 10% neviem).

Čo som sa ešte dozvedel...

V Indii bývam vždy zhrozený z toho, keď vidím mužov, ktorý si nestrihajú nechty na malíčku. A teda tých je. Vyzerá to pre mňa čudne. Teórií prečo to robia je viac (či už, aby sa mohli špárať v uchu alebo je to prejav príslušnosti k vyššej vrstve). Jedného tamilského kolegu, ktorého som v Cyberjaya stretol, som sa na to spýtal (on si dokonca nechával dlhé nechty na oboch malíčkoch a palci). Otázka ho zaskočila (a vraj celkom pobavila), no ani na sekundu som mu neuveril, keď sa ma snažil presvedčiť, že:

• on nevie, že je to zábava,
• to vyzerá lepšie,
• nechápe prečo aj ostatní si tie nechty nechávajú narásť.

Malajzský kolega, moslim, vravel, že u nich funguje sharia police (náboženská polícia). Počas Ramadánu zakročí proti moslimom, ktorí jedia na verejnosti alebo kontroluje, či páry, ktoré si objednali noc v hoteli sú skutočne manželia. Ešte spomenul, že gay manželstvá sú ilegálne a muž môže mať až štyri manželky (preboha a to načo?).

Postupne sem do tohto príspevku dopisujem, takže sem ešte niekoľko informácií pribudne.

Malajzia - Malacca City (Melaka)

Keď som sa počas týždňa pýtal kolegov čo sa dá v okolí robiť, len trochu bezradne pokrčili plecami, lebo podľa nich v Kuala Lumpur či blízkom okolí toho veľa na videnie nie je.

Keď už mi teda poriadny tip nedali miestni, Panička vygooglila, že by som mohol ísť do mesta Malacca City, ktoré je neďaleko (148 km južným smerom) a ktoré je od roku 2008 v zozname svetového dedičstva UNESCO (na čo vás každú chvíľu v meste upozorní nejaký nápis či plagát). 

Melaka World Heritage City

Malacca City je hlavným mestom jedného zo 14 malajzských štátov, štátu Malacca. Celý štát má len dvakrát toľko obyvateľov ako Bratislava.

TripAdvisor poradil, že najjednoduchšie sa dá to Melaky dostať busom. V sobotu ráno som vyštartoval na stanicu Terminal Bersepadu Selatan (všetci ju označujú ako TBS), z ktorej sa vyráža na juh krajiny. 

Keď dobudujú Mlynské Nivy, dúfam, že budú aspoň takou funkčnou stanicou ako TBS. Po kúpení lístku (autobusy do Melaky idú aspoň raz za hodinu) - nedalo sa kartou, zídete do poschodie nižšie do čakárne (tam vás pustia turnikety iba s platným lístkom, takže žiadny bezdomovci sa tam potulovať nebudú - spomienka na zbúrané Mlynské Nivy).

Čakáreň na TBS

Podobne ako na letisku sú aj tu gates, brány z ktorých busy odchádzajú. Všade sú informačné panely, takže presne viete odkiaľ váš spoj ide, či už sa doň nastupuje.

Cesta do Melaky trvala dve hodky a bolo to typické ázijské peklo. Nie šoférovou jazdou, ani cestami. Šofér šiel kľudne, cesty majú výborné a väčšinu času idete po diaľnici. Ako tu však býva zvykom, šofér vypiekol klimatizáciu na stav blížiaci sa bodu mrazu, takže pekne vybrať svetrík, čapicu, kapucňu (keby som mal rukavice a šál, neváham ani s nimi). Domáci v tričkách si predpokladám pri pohľade na mňa klopali na čelo.

Po príchode do Melaky si rovno kúpte lístok na cestu späť (na rozdiel od TBS, kde sa centrálne nakupujú lístky všetkých spoločností, tu má každá prepravná firma vlastnú búdku, tak ich zopár poobchádzajte a vyberte si spoj v pre vás najvhodnejšom čase). Na prehliadku mesta si vyhraďte tri hodinky (vrátane obeda), možno štyri pokiaľ chcete ísť aj na plavbu loďou po rieke. Ďalšie dve hodky si rezervujte na cestu z autobusovej stanice do centra a späť. 

Autobusová stanica má dve časti, domestic a interstate. Z TBS prídete na interstate, medzištátnu časť. Do centra odídete z nástupiska č. 17 v domestic, domácej časti. 

Tam, kde vás na červenom námestí autobus vyhodí (určite tú zastávku nepremeškáte, všetky budovy sú červené a vystúpia spolu s vami všetci turisti), tam aj o pár hodiek na rovnaký autobus nastúpite na cestu na stanicu.

Cez námestie ide jednosmerka, autobus sa otočí do protismeru neskôr. Teda oveľa neskôr (cesta do centra trvá 25 minút, cesta späť dvakrát toľko). Bus sa späť na stanicu naozaj neponáhľa a pomotká sa kade-tade (uvidíte najmä množstvo hotelov v pobrežnej časti, Melaka naozaj musí byť obľúbeným strediskom).

Hlavná turistická atrakcia - kostol na červenom námestí

Upozornenie na kostole: Nenechávajte svoje cennosti bez dozoru, keď ich ostatní uvidia, môžu si myslieť, že to boli vyslyšané ich modlitby.

Na cestu po mestečku som si dohodol sprievodkyňu, ktorá ma zobrala do svojej  trishaw [trišó], ozdobeného bicykla s naboku pripojeným vozíkom. Pred kostolom na červenom námestí sú ich desiatky, stačí si vybrať taký najmenej gýčový (to sa mi úplne nepodarilo, ten náš bol obložený samými žltými pokémonmi, iné boli Mimoňmi, plyšovými žralokmi a podobne). Výzdoba kvôli turistom. Za 40 minútovú jazdu sme sa dohodli na 50 ringgitoch (10,68 EUR podľa dnešného kurzu), porovnajte so sumou 10 ringgit za samotnú 2 hodinovú jazdu sem busom.

Mesto založil indonézsky bojovník Parameswara v roku 1396, ktorý podľa tradície spal pod stromom, keď v tom jeho psa sotil do vody mouse deer, taká lokálna srnka. To ho pobavilo, povedal si, že fíha, toto miesto musí byť neobyčajné a voilá, založil tu mesto a pomenoval Malaka podľa stromu, pod ktorým ležal (ovocie tohto stromu je podľa domácich dobré na potenciu).

V roku 1511 mesto obsadili Portugalci (nad mestom je maličká portugalská pevnosť, taká skôr pevnostička). Samotná sprievodkyňa vravela, že je z piatej generácie Portugalcov. Neskôr sa do Melaky priplichtili Holanďania a nakoniec ju kolonizovali Briti (ich nadvládu prerušili len Japonci počas 2. svetovej vojny a vyhlásenie nezávislosti v 1957). 

Teraz je mestečko najviac okupované čínskymi turistami (Európania pomenej, aj to iba počas našich škôlských prázdnin). A pozemky tu vo veľkom skupujú okrem Číňanov aj Arabi a Singapúrčania.

Portugalská pevnosť nad mestom

O Melake hovoria domáci aj ako o Benátkach, vďaka kanálu (rieka), ktorý preteká mestom a ide popri ňom príjemná promenáda. Na rozdiel od Benátok tu však kanál nepáchne. Každú pol hodku po kanáli premáva loď s turistami, ak máte záujem (po poslednom pobyte na lodi pred dvoma týždňami o žiadnu na čas nestojím, ďakujem pekne).

"Benátky"

Sprievodkyňa po chvíľke začala byť zo mňa nešťastná. Nechcel som všade pristavovať fotiť, ani som nebol ohúrený z repliky portugalskej lode, ani z vyhliadkovej veže, ani Baba & Nyonya múzea (baba a ňoňa je staré pomenovanie čínskych prisťahovalcov do týchto končín), ani lietadla a vlaku, ktoré majú vystavené v parku a nejako súvisia s vyhlásením nezávislosti krajiny. Stromy v prístave, ktoré vysadili Briti na priväzovanie lodí (v jednom z nich je doteraz vrastená reťaz) sa mi tiež nezdali nejakou mega atrakciou.

Skôr ma zaujímalo prečo nosí sveter, aj keď celý deň vozí turistov a je tu 30 stupňov (kvôli spáleniu od slnka, i keď už som neporozumel prečo si nemôže dať niečo tenšie, ale nosí teplý sveter).

Po trištvrte hodke, keď sa ma už sprievodkyňa zbavila, opäť na červenom námestí pri kostole, som prešiel pár metrov a ocitol sa ďalšom turistickom ťaháku, Jonker Walk. Ulici plnej obchodíkov. Hmmm a to je všetko čo o nej môžem povedať. Keď som ju za 10 minút prešiel (stále som čakal, či neuvidím niečo zaujímavé, keď sa tam motalo toľko turistov, ale nie), vrátil som sa paralelnou uličkou, tá bola trošku zaujímavejšia, pretože na nej boli chrámy všetkých možných náboženstiev.

Najzaujímavejšou vecou, ktorú som v meste zažil bolo to ako sa autobusár cestou späť na stanicu pristavil pri nejakých mladých, ktorí šli popri ceste. Otvoril dvere, oni mu do busu dali zopár tašiek s jedlom a vodou a odfičali ďalej. Nedalo mi to, tak som sa ho pri vystupovaní spýtal, že čo to malo znamenať. Len sa začal smiať a vysvetlil mi, že kvôli Ramadánu nemôže celý deň jesť, tak mu dali jedlo, aby sa napil a najedol hneď ako skončí dnešný pôst.

A keď toto nazvem najzaujímavejšou udalosťou dňa, už to vám napovie, že výlet bol pekná bieda.

Vďaka oranžovému mobilnému operátorovi, ktorého nedobrovoľne využívam, mi tu nefunguje dátový roaming a tak po návrate na TBS som si nemal ako zavolať taxík cez Grab. 

Ani som neuvažoval nad inou formou dopravy (chyba, mal som ísť vlakom KLIA, ktorý spája centrum Kuala Lumpur s letiskom a aj na TBS aj v Cyberjaya má zastávky) a tak som si zobral cestou späť taxi.

Mal som dve možnosti, drahší, executive a lacnejší, bajet taxi. No jasné, že som šiel lacnejším a opäť chyba. Nedalo sa platiť kartou, tak najskôr ma týpek viezol desať minút k bankomatu. Tam sa konečne priznal, že nevie kam to chcem ísť.

Naposledy sa mi to stalo pred pár rokmi v Indii, kde sa tiež taxikári nezvyknú priznať, až kým si nevšimnete, že chodíte stále dokola a až keď sa spýtate, či je všetko v poriadku z nich vypadne, že adresu, ktorú ste mu povedali nepoznajú (odvtedy viem, že popri adrese treba mať aj telefónne číslo do danej budovy, hotela, firmy, aby tam zblúdený šofér mohol cinknúť a spýtať sa na cestu).

Takže sedím v aute, vezieme sa do Cyberjaya, týpkovi adresa, ktorú mu dávam nič nehovorí, má síce smartphone, ale tvrdí, že mapu tam nemá. Môj hotel je súčasťou obchodného domu DPulze, tak sa pýtam, či aspoň ten nepozná. Jasné, že nie, vraj obchoďákov je v tejto časti veľa.

Tak už celkom pekne naštvaný mu vravím, že nech ma teda odvezie do prvého mall-u, ktorý po ceste bude mať. Nepoviem mu to, ale nejakou náhodou to trafil a vystupujem "doma".

Ach, moja drahá Grab appka, už nikdy nechcem ísť bez teba (nehovoriac o tom, že jazda cez ňu je tak o polovicu lacnejšia ako bežné taxi).

Viem, že skôr ako o štvrtej ráno opäť nezaspím, tak idem pred polnocou do kina na (nič iné nehrali) Avengers: Infinity War (a to bola posledná chyba, ktorú som v ten deň urobil). Keďže bol film prístupný už od 13 rokov, počas nadávok (padlo tam dvakrát slovo asshole), vypli zvuk.

V skratke: Návšteva Malacca City, áno, ale iba pokiaľ už ste v Malajzii a nemáte žiadny lepší program.

Malajzia - prvé dojmy

Pomerne nečakane som sa ocitol v Malajzii, modernom meste Cyberjaya, čoby kameňom dohodil od Kuala Lumpur. Cestu mi schválili v pondelok ráno 9:00, o dve hodky na to som už bol na ceste na Schwechat.

Letisko Bangkok

Letel som prvýkrát s Thai Airways, najskôr 10 hodín do Bangkoku, odtiaľ je to už len pár hodín, trošku južnejšie do Kuala Lumpur.

Stále letisko

Po prvom lete som si poznačil: majú najstarších stevardov a stevardky na svete, jeden pán vyzeral, že mu už ťahá na osemdesiat. 

A posledná z letiska. Všetky tie kačky vo výklade sú gumené.

Druhá poznámka sa týkala prezamestnanosti. V Ázii vidíme bežne, na naše pomery, veľa ľudí pracujúcich v obchodoch, službách atď. Nečakal som však, že to tak bude aj v lietadle. Zatiaľ čo bežne sme zvyknutí, že nám jedlo alebo nápoje rozdáva jeden človek, tu chodia traja: jeden zbiera objednávky a hlási ich ďalších dvom (z oboch strán vozíka), ktorí ich servírujú.

Pri pozeraní filmov lietadle (The Accountant s Ben Affleckom, výborné a ešte lepší Marťan s jeho kámošom Matt Damonom) som si všimol, že predabovávajú aj nadávky v originálnom znení (alebo žeby Holywood priamo dodával aj takú upravenú verziu?): namiesto shit počujete spit, namiesto fuck je fudge.

Keď už sme pri nadávkach. S kolegami sa tu bavíme väčšinou o jedle, zaujímavých rozdieloch medzi našimi krajinami a kontinentmi (sú tu chalani z Malajzie, Indie, Filipín) a jazykmi. Tak prišlo na pretras aj poľské slovo szukać či poszukać a jeho význam v slovenčine. Chalan z Indie vravel, že majú čosi podobné medzi dvomi jazykmi u nich. V jednom z nich slovo pre košík na bedminton znie rovnako v druhom slovo pre pussy (nebudem prekladať).

Naspäť k ceste. Letisko v Bangkoku je celkom škaredé (neupravovaný betón) a jediná zaujímavá vec na ňom bola, keď som prechádzal bezpečnostnou kontrolou, že ponúkajú hnedé papučky na prechod detektorom (vyzuť sme sa museli všetci) a pre tých, ktorí to potrebujú, majú pred detektormi drevené paličky (walking sticks) na podopretie. Naozaj nič zaujímavejšie sa mi tam zbadať nepodarilo.

S Paničkou sme pred pár rokmi v Kuala Lumpur už boli, avšak iba víkend (viac v našej knihe) a neboli sme veľmi nadšení. Hneď po prvej hodine na malajzskej pôde som však nadšený zostal (a nielen preto, že na letisku, ako jedinej krajine doposiaľ, som sa stretol s kobercami a kopou črepníkových kvetov na záchodoch).

Na rozdiel od mnohých iných krajín v tomto regióne od prvého momentu všetko prebieha úplne hladko, bez problémov a na čas.

Prechod cez imigračných úradníkov? V Indii aspoň hodina v rade a potreba vybavenia si víz vopred. Tu som čakal 5 minút a pre obyvateľov EU je vstup do 90 dní bezvízový.

Taxík z letiska? Pri prvom okienku s nápisom Taxi v odletovej hale poviem kam chcem ísť, za sekundu bezdotykovo zaplatím kartou a o minútu sa už veziem.

Výmena peňazí? V Indii pri rovnakej operácii od vás chcú pas, ten si prefotia a podpisujete rôzne flajstre, tu som dal EUR a za pár sekúnd dostal lokálnu menu a hotovo.

Na rozdiel od Indie sa tu tiež na cestách netrúbi a ako mi povedal lokálny kolega, dokonca sa trúbenie považuje za nezdvorilé.

Na rozdiel od napríklad Hong Kongu, kde sme mali pocit, že ľudia po sebe ziapu a non stop sú naštvaní, keď sa spolu rozprávajú, tu som nič také nezaznamenal.

Nielen letisko, ale aj celá krajina, cesty, ulice, ktoré som doteraz videl sú veľmi čisté. Možno nie islandsky čisté, ale určite vidieť menej neporiadku či rozhádzaných smetí ako bežne u nás.

Vďaka 6 hodinovému časovému posunu som po lete riadne rozbitý a cítil som sa ako zombie. V prvý deň som síce hneď z letiska prišiel do kancelárie a chcel sa pustiť do práce, ale po desiatich minútach som dostal taký útlm, že som sa musel zbaliť a ísť to hneď dospať.

Väčšina kolegov pracuje buď pre Európu alebo Ameriku (Východné pobrežie US je posunuté presne o 12 hodín), vstávam tak až okolo obeda a do práce chodím na 13:00. Preto mi tiež včera neprišlo čudné o dvanástej v noci, hneď ako som skončil, ísť do kina na Deadpool 2 (dobrá zábava, netreba používať mozog, určite však nechoďte pokiaľ vám prekáža slovo fuck, žiadne iné slovo sa vo filme ani príliš nevyskytuje).

Scenéria hneď za našim kanclom. Skoro ako doma :)

Včera, 17.5. začal Ramadán a bude trvať do 14. júna. Znamená to okrem iného, že inak plné reštaurácie bývajú teraz poloprázdne a zapĺňajú sa až po 18:30, odkedy i postiaci sa Moslimovia môžu opäť jesť (posledné jedlo a pitie si môžu dať ráno o piatej). Ako vraví kolega, ktorý sa tiež postí, s jedlom nie je problém, ale vďaka horúčave (a vlhkosti, ktorá tú horúčavu ešte znásobuje), je nemožnosť sa napiť, náročná.

Je práve obdobie dažďov, čo znamená, že aspoň raz do dňa prší. A keď prší, tak naozaj leje (neviem si predstaviť dáždnik, ktorý by to ustál), trvá to však maximálne dve hodky a po chvíľke sú už ulice znova suché.

Pohľad z hotela.

Nabudúce napíšem čosi o voľbách, ktoré mali pred mesiacoch a v ktorých po 60 rokoch zmenili vládnucu stranu a jedle (to je naozaj na odpadnutie).

Mňam