"Kontrola spánku!"

Každoročne sa naša utešená, aktuálne už šesťčlenná, skupinka (+Radoslav Bendik, +Marek Simoncic, +Lubomir Stipovic, +Peter Pittner, +Branislav Nikolíni) vyberá načerpať energiu do slovenských hôr. Najčastejšou destináciou býva Slovenský raj (nielen pre blízkosť podľa nás najlepšej reštaurácie na Slovensku, Nostalgie v Spišskej Novej Vsi). Ak nie Raj, tak Terchová, či Pieniny. Tento rok prišla na rad návšteva Súľovských skál, a tak sme vyrazili do Rajeckej doliny, ktorá je od nich na dohodenie kameňom.

Súľovské skaly, pohľad z obce Súľov

V piatok ráno sme (ešte plný energie) vyrazili z Lietavskej Závadky pokukať skalky, po hrebeni prebehnúť až k Súľovskému hradu, doklikať sa do samotného Súľova (najznámejšiu rodáčku, Zuzku Smatanovú, sme nestretli), aby sme sa (takmer mŕtvi) po siedmych hodinách vrátili po druhej strane údolia späť. 
Celá Rajecká dolina je takto v máji úžasná, sýtozelená a voňavá, rovnako aj Súľovské skaly boli v tento slnečný deň perfektnou prechádzkou. Skúste tiež. Z Bratislavy sa tam dostanete za dve hodky.

Súľovské skaly, pohľad z toho, čo zostalo po Súľovskom hrade

Potom ako sme v Závadke zhliadli poslednú tretinu trápenia slovenského tímu s Rakúšanmi na MS v hokeji, sme si z priľahlej Lietavy odskočili (sám nechápem, kde sme na to zobrali ešte sily) pozrieť Lietavský hrad. Ten už je 250 rokov opustený a v posledných rokoch ho zachraňujú nadšenci. Vidieť tam po nich obrovský kusisko práce, držíme im palce!

Zrúcanina Lietavského hradu

Dážď a svalovica, neviem čo z toho viac, nám znemožnili nasledujúci deň turistikovanie a tak sme sa z domova Kofoly (bývali sme neďaleko závodu na jej výrobu v Rajeckej Lesnej) v sobotu ráno presunuli do Čičmian. 

Pôvodne sme si mysleli, že Čičmany sú nudná romantická horská dedinka s pomaľovanými drevenicami. Našťastie pri prehliadke múzea v jednom z takýchto domov sme narazili na šikovnú sprievodkyňu, ktorá nám otvorila oči.Čičmany, ako viacero obcí nielen na Slovensku, bývala ešte aj v 19. storočí endogénna dedina. To znamená, že jej obyvatelia sa ženili a vydávali len medzi sebou (preto nečudo, že v obci bol taký výskyt dedičných chorôb). Pokiaľ si ktosi privliekol nevestu odinakiaľ, bol navždy z dedinského kolektívu vylúčený. 
Ďalšou zaujímavosťou, čo sa ženby týka, bola nutnosť vykúpiť nevestu, ktorá slúžila pod iným zemepánom ako ženích. Myslel som si, že takéto zvyky (ženu za ťavu) sú skôr z arabského sveta, ale naši predkovia nezaostávali! Tu bola "cenou" za ženu napríklad krava.
Počet obyvateľov klesol po posledných sto rokov z cca 1600 na aktuálnych okolo 160 ľudí s vekovým priemerom nad 60 rokov. Ako sme sa dozvedeli, kto schopnejší, z dediny dávno zdúchol.
Samotné typické maľby na domoch nazvala sprievodkyňa "komerčnou záležitosťou", ktorá dedinu preslávila, no samotná tradícia maľovania chalúpok je pomerne nová, začala len okolo 1920.
Drevenice boli okrem iného typické tým ako "super" sa v nich bývalo. V lete skapatie teplo, v zime ukrutná kosa.
Jedným z (dvoch) sprístupnených domov je drevenica č. 42 (číslo uvádzam iba kvôli fanúšikom Stopárovho sprievodcu po galaxii). V tejto chalúpke s dvoma izbami a pitvorom (tiež som netušil, že chodba sa volá pitvor, čudné slovo) ešte pomerne "nedávno" žilo 19 ľudí. Kedže v dvoch izbách sa tlačili až 4 rodiny, pokojne chalúpku môžeme nazvať súvekou "bytovkou". Dokonca v jednej z izieb bývali dve rodiny (spolu 13 ľudí!), ktoré ako ukazuje etnologický výskum, sa neznášali. Napriek tomu sa museli deliť ešte i o jediný sporák a stôl. Spoločné varenie neprichádzalo do úvahy. Dokonca však ani v prípade rodín, ktorých spolužitie v jedinej miestnosti nebývalo také dramatické. Doteraz sa deti, ktoré tu takto vyrastali sem tam v dome zastavia, zasmútia, či dokonca zaplačú. Ešte sa však od nich nepodarilo zistiť, čo konkrétne sa v dome dialo, žiadne podrobnosti nie sú ešte ochotní (či schopní) prezradiť. Ak si chceme predstaviť peklo na zemi, podľa mňa to nebude mať od domčeka č. 42 ďaleko.
Pokiaľ drevených budov ešte stále nebudete mať dosť, zaskočte do Rajca, tam je jediný slovenský drevený supermarket Tesco.

Čičmany

Po Čičmanoch sme zašli do Rajeckých Teplíc očakávajúc skvelý saunovo-relaxačný zážitok v známom wellness Aphrodite. Nestalo sa. 
Nielen, že 

• cena bola úplne odstrelená, 
• samotný interiér gýčovejší ako sadrový trpaslíci, 
• vo vnútri saunového sveta príliš veľa svetla, 
• neveľmi príjemný personál,
• rôzne obmedzenia ("do tejto sauny choďte v plavkách a uterák nechajte vonku, do hentej iba v uteráku a plavky vonku...")
• ale čo nás dorazilo, ešte i za požičanie uteráku chceli od každého, navyše k (ne)slušnej sume za vstup, ďalšie 3€.

To bola posledná naša návšteva tohto miesta. Naďalej teda pre nás zostáva naj, naj slovenským saunovým svetom ten v hoteli Toliar na Štrbskom plese.

Neslávne známy bar Bonanno v Rajeckých Tepliciach

Pri výbere názvu príspevku o našej, nedávno skončenej, pánskej jazde som mal len dve možnosti. Poprosím svojich súputníkov o popísanie čo znamená "Kontrola spánku", do komentárov :)
Druhým možným názvom by bol "gastronomická katastrofa". Za tri dni sme v Rajeckej doline vyskúšali štyri rôzne reštaurácie (dokonca jedna, ktorá má v názve (neprávom) "Zážitková reštaurácia"), ale na spomínanú Nostalgiu či Furkotku na Štrbskom plese sa nechytali ani zďaleka.

Už sme na Amazone!

Vieme, že názov dnešného príspevku evokuje návštevu Brazílie, a tak by ste očakávali čosi o hadoch, piraniach či divokých sporo-odetých Amazonkách. Napriek názvu, sme stále doma, v Bratislave. Čo nás k jeho použitiu oprávňuje je radosť, že sa nám po mesiacoch korekcií a zlepšovania na internetovom Amazone (americký / nemecký Amazon) objavila naša knižka.

Sme na Amazone!

Jej 286 strán, okrem našich zážitkov (v slovenčine), obsahuje aj množstvo fotiek. Vzhľadom na náklady za farebnú verziu (takmer štyrikrát vyššie ako súčasná cena, ktorá pokrýva výlučne náklady na tlač a 0% zisku) sme sa však rozhodli ísť čiernobielou cestou.

Paris, Paris

Do Paríža som neprišiel kvôli pamiatkam, rannej bagete v štýlovej kaviarničke ani výhľadu z Eiffelovky, ale masívne zmúdrieť na školení vo firemnej centrále. Napriek nabitému programu sa nám jeden večer podarilo uniknúť z okrajovej parížskej štvrti a navštíviť kamaráta, ktorý býva na Montmartre (povedal som si, že viackrát k nemu už nepôjdem, býva v starom dome na asi tisícom poschodí, bez výťahu, jemu ako maratóncovi to zjavne neprekáža).

Sacre Coeur

Po večeri (mali sme "pravý francúzsky" cheesburger) v tradičnej kaviarničke na rohu nás vzal na prechádzku po "jeho" štvrti. 
Čo sa týka jedla, tak z gastroturistického hľadiska bola táto cesta fiasko. Okrem palaciniek a gofry, crépes et gaufres, som sa k ničomu tradične spojenému s Francúzskom ani len nepriblížil. Nikde na vás nežmurkajú slimáčiky z ulitiek, pečienka fois gras či žabie stehienka.

Si tak vravím, nehodil by sa namiesto palca skôr vztýčený prostredník?

Kúsok (len pár stoviek schodov) od bytu má kolega Sacré Coeur, Chrám Božského srdca. Neprajníci ho volajú "torta", som tiež neprajník, keď si myslím, že sa naozaj na nejakú podobá? Bolo okolo jedenástej v noci a bolo zjavné, že okolie chrámu slúži najmä stretávania mládeže za účelom intoxikácie.

La tour d'Eiffel

Od Sacré Coeur je nádherný výhľad na Eiffelovku. Kolega nás dosť naháňal, aby sme sa z večere ponáhľali a až po príchode na miesto zistili dôvod. Každú nočnú hodinu sa na 5 minút hanba Paríža (ako ju po jej vztýčení vnímali domáci) rozbliká a pripomína trblietajúce diamanty. Zvyšných 55 má už potom svoje klasické oranžové nasvietenie.

Moulin Rouge

Odtiaľ je to už neďaleko ku kabaretu Moulin Rouge, skôr však musíte prejsť tunajším red light district s Múzeom erotiky či desiatkami sexshopov.

Chcete sa povoziť na Lamborgini? Za 89€ za 20 minút, no nekup to...

Raz po školení sme boli na spoločnej večeri. Sedel som oproti svojmu americkému kolegovi, ktorý si do Európy priviedol i manželku. Bývajú v púšti neďaleko Los Angeles a má s manželkou záľubu v zbraniach. Nielen, že ich vlastníctvo dokáže zanietene obhajovať, ale sám je vlastníkom asi 12 zbraní (ukazoval nám fotku svojho pancierového trezoru so svojimi miláčikmi), no i jeho manželka, drobná blondínka, má svoj vlastný samopal, ktorý súdiac podľa fotky, by závidel i Terminátor. Áno, verím, že v púšti sú kojoty (prosím, žiadne otázky, či naozaj v strede slova malo byť "j"), ktoré dokážu byť nebezpečné pre deti, ale samopal?

O samotnom LA hovoria ako o špinavom meste s množstvom štvrtí, kde nesprávna farba pokožky vás nestojí len peňaženku, ale môže i život. Oproti tomu odporúčali návštevu San Diega (tomu sa vďaka dvom veľkým vojenským základniam a teda prevahe mužov vraví i Man Diego).

Jeden z víťazných oblúkov v meste. Na mape si všimnete, že sú umiestnené v jednej priamke.

O modernej štvrti La Defénse, ktorá je najmä administratívnou a nákupnou časťou, sa hovorilo, že potom ako ju opustia poslední zamestnanci, tak sa stane mŕtvou a prázdnou. Po spomínanej spoločnej večeri som vôbec tento dojem nemal. Ešte kúsok pred polnocou bola jej centrálna časť plná ľudí, prechádzajúcich sa, sediacich na tráve či tancujúcich v podniku, ktorý pripomína stan a je kúsok pod Veľkým oblúkom (La Grand Arche).

La Defénse

Panička mi pripomenula, že v Paríži by som mohol navštíviť katakomby (sprístupnené sú cca 2 km), z ktorých  návštevy v Brne som bol pred časom nadšený. Tak vo štvrtok po skoršom ukončení tréningu som tam zamieril. 
V roku 1785 Kráľovská štátna rada uzavrela existujúci Cintorín nevinných, Cimetiere des Innocents, a nasledujúci rok nechali upraviť 11.000 m2 bývalých kamenných lomov pod mestom na príchod pozostatkov. Nielen zo spomínaného cintorína. Kostnica obsahuje ľudské ostatky zo 150 rôznych pohrebísk z okolia. Celý presun trval až do roku 1859.

Kvôli takýmto miliónom ľudských ostatkov sa neodporúča návšteva deťom a  ľuďom s nervovými poruchami

Francúzsky kolega mi vravel, že to čo som videl nebolo zďaleka všetko, čo podzemie ponúka. V katakombách sa organizujú ilegálne párty, pretože sú v nich celé obrovské podzemné sály "vhodné" na takýto účel. Do podzemia sa navláči aparatúra, osvetlenie, alkohol a organizátori sa napoja priamo na elektrické vedenia vedúce pod zemou. Tiež možno v ich chodbách naraziť napríklad na stoly, ktoré používalo hnutie odporu počas okupácie cez druhú svetovú vojnu.

Cestou z katakomb som sa prešiel po trase turistickej "povinnej jazdy". Začal som v chráme Notre Dame, ktorý tento rok slávi 850-ročnicu. Pri tejto príležitosti dostane 9 nových zvonov a chystajú kompletnú obnovu veľkého organu. Tento gotický chrám nie je ani najstarší, ani najkrajší, ani najväčší (istý čas bol najväčším vo Francúzsku, ale prvenstvo si neudržal), i tak si ho nenechajte ujsť. Sklené vitráže sú skvostné.

Notre Dame (Quasimodo sa neobjavil)

Od mojej poslednej návštevy pred 10 rokmi sa viditeľne zmenil prístup k cudzincom. Pokiaľ by som vtedy nezačal s čašníkmi, predavačmi, recepčnými hovoriť francúzsky, tak by som mal problém. Teraz, keď podľa prízvuku počujú, že nie som rodený francúzsky "mluvčí", automaticky začnú po anglicky. Kedysi nepredstaviteľné.

Elektrokára na prenájom

V meste zaviedli systém prenájmu vozítiek. Ak potrebujete len sem tam na pár hodín auto, škoda kupovať vlastné, cez Internete si rezervujete a zaplatíte takéto šikovné elektroautíčko. Následne, keď vás to s ním prestane baviť, vrátite ho pri ktoromkoľvek z nabíjacích automatov, ktoré sú po meste roztrúsené.

Le Louvre

Od Notre Dame, ktorý je na ostrove La Cité uprostred Seiny, je to príjemná prechádzka k múzeu Louvre. Prišiel som už príliš neskoro na jeho prehliadku, no ale snáď nás tam ešte pár rokov tá Mona Lisa počká (keď som tam bol po prvý raz, tak ma šoklo, aký hrozne malý ten obraz vlastne je, ale neviem čo som čakal, či dáku obryňu...).

Vive La France!

Vďaka rôznorodosti nášho tímu (India, Belgicko, Taliansko, Texas, Kalifornia, Írsko, Veľká Británia) prišla počas posledného týždňa reč na kadečo. Dozvedel som sa, že v marci býva v Indii festival Holi (Festival farieb), ktorý hoci trvá iba jediný deň, je festivalom najobľúbenejším. Počas neho sa nejde do práce, ale ľudia sa chodia "hrať" (ako to nazývajú samotní Indovia). Do misiek si so sebou vezmú na to určené farebné prášky a hor sa do ulíc hádzať farbu na blízkych a priateľov (aby sa farba ľahšie zmývala, naolejujú si vlasy, napriek tomu aj týždeň po festivale vidieť na ľuďoch farebné šmuhy). Takže nabudúce, ak budete v marci v Indii, pozor nech sa vám prášok nedostane do očí!

Tri za tri

Vyhlásil som pred časom koniec návštevám stredovekých mestečiek (aspoň na čas, kým sa z ich nadbytku v posledných mesiacoch spamätám). Našťastie kvôli Lisabonu som žiadne kompromisy robiť nemusel. Fragmentov stredoveku tu je iba bezpečné množstvo.

Portugalská vlajonka

Na prehliadku som mal iba pol dňa, a tak som sa zveril do rúk skúseného uja TripAdvisor, ktorý mi navrhol čo pozrieť. Prehliadku treba začať v Castelo do San Jorge, ktorý si ťažko nevšimnúť, vďaka jeho strategickej polohe nad mestom. 

Hradbičky

Výhľad z neho na more, celé mesto, všetky kostoly, domy a mohutný akvadukt (Free water aquaduct, postavený v 1748), určite stojí za tých 20 minút chôdze do prudkého kopca z námestia Praca de Figueira. Ak sa vám pešo nechce, ide z neho aj autobus 737 (to číslo som si zapamätal iba vďaka podobnosti s Boeing 737) priamo k hradbám. Alebo si počkať v rade s ostatnými turistami na električku, ktorá vás k nemu dovlečie rovnako. S francúzskym manželským párom, s ktorým som sa zoznámil, keď sme nezávisle na sebe bezradne hľadali cestu k hradbám, sme nakoniec zvolili najzdravšiu z možností. 

Katedrála

Cestou z Castelo spät dole do mesta narazíte i na Sé, lisabonskú katedrálu. Nie je ťažké ju minúť, pretože neuchváti ani veľkosťou, ani výzdobou (a to ani vo vnútri). 

Úplne omylom som narazil na múzeum dizajnu, perfektné!

Pokračujte nižšie, smerom k moru (sledujte jeho vôňu, tá vás k nemu dovedie) a dostanete sa na námestie Terreiro de Paco (štvorcové námestie), ktoré z troch strán obkolesujú budovy a zo štvrtej spomínaná masa vody. Tu som sa zdržal najdlhšie. Nielen sedením na mramorových schodoch vedúcich do mora, po ktorých po vystúpení z lode chodievali do mesta významné (i kráľovské) návštevy. 

Spomínané mramorové schody, vstupná brána na námestie

Námestíčko sa oficiálne volá Praco de comercio a už si zažilo všeličo. Upaľovanie za čias inkvizície, návštevy kráľov, vojenský prevrat, koncerty, oslavy a nedávno i pápeža Benedikta XVI. 

Mestské múzeum

Na Terreiro do Paco je múzeum Lisbon Story Centre, v ktorom sa zaujímavým štýlom dozviete o histórii Lisabonu a Portugalska vôbec. Začnete tým ako ho najskôr obsadili Feničania, po nich Rimania, po nich ... až pokračujete najslávnejšou časťou portugalskej histórie, objavením cesty do Indie (doteraz sa v indickom Goa, najznámejšom tamojšom plážovom rezorte, dohovoríte portugalsky) a kolonizovaním Brazílie (to, že s Brazíliou má Portugalsko čosi spoločné zbadáte po letmom pohľade na ľudí na ulici). 

V roku 1515 kráľ v meste zorganizoval zápas slona s nosorožcom. Bola to ohromná sláva (pripomína mi to privlečenie King Konga do New Yorku), ktorá ako inak, dopadla zle. Hneď ako ešte mladé sloníča uvidelo nosorožca, zľaklo sa, ušlo a spôsobilo peknú paniku medzi ľudom. Nosorožec sa nakoniec stal darčekom pre vtedajšieho pápeža. Aj keď už len vypchatý. Zomrel na lodi pri prevoze do Ríma.

Terreiro do Paco

Míľnikom v histórii mesta je 1. november 1755. Jeho pozitívom je práve fakt, že Lisabon nie je nudným stredovekým mestom, akých sú v Európe stovky. Práve na Sviatok všetkých svätých sa odohralo najhoršie zemetrasenie, ktoré bolo doteraz v Európe zaznamenané. To, čo z mesta zostalo bolo zničené vlnou tsunami a tri dni trvajúcimi požiarmi. Po nich sa mestom už len rozliehal zápach tisícok mŕtvych tiel (presnejšie číslo doteraz nepoznáme). Požiare nemali len v samotnom hlavnom meste, ale dokonca až v 80 km vzdialených mestečkách, kde ich založili väzni, ktorí utiekli počas zemetrasenia. Potom ako sa po Európe rozšírila správa o katastrofe, okamžite a bezprecedentne začala do Portugalska prúdiť zahraničná pomoc (Angličania, Holanďania...). 
Do roka od tohto veľkého zemetrasenia zaznamenali ešte 500 ďalších. Tesne pred zemetrasením bola dokončená i budova opery, ktorá však vďaka nemu zdvihla svoju oponu len jediný raz. 

Polvo, chobotnička na špenáte, dnešná mňamka

Skaza pre mesto mohla znamenať zánik. Ľudia opúšťali zdevastované územie a možno by sme teraz o Lisabone počuli iba ako o meste duchov, pokiaľ by to nezobral do svojich rúk markíza z Pombal (marques do Pombal). S požehnaním kráľa sa pustil do rekonštrukcie a je tak autorom prvého moderného mesta v Európe. 
V prvom rade zakázal opustiť mesto (na opustenie bolo potrebné povolenie) a postavil šibenice, kde vešali tých, čo nešťastie využili na rabovanie. Vyhlásil: "Pochovajte mŕtvych a starajte sa o živých". Už v roku 1758 sa pustil do realizácie smelého návrhu, ktorý sa ako všetky smelé návrhy, stretol s odporom verejnosti. Nesnažil sa obnoviť stredovekú podobu, ale vtlačil návrhu mesta moderný ráz, ktorý je sympatický do týchto dní. Len jediná z mnohých noviniek, ktoré zaviedol, protipožiarne steny, umožnili vyhnúť sa podobne rozsiahlym požiarom ako tie z 1755. Samotná rekonštrukcia trvala okolo sto rokov. 
Kto si vyslúžil v dobe markíza de Pombal posmech, bol kráľ. Ten na troskách mesta dal vybudovať svoje sídlo s obludnými 400 izbami, ktorého len jediná strana mala až 25 okien. Kto by toto preboha vysával?

Legenda vraví, že potom ako si Portugalci podmanili more, tak jezuitský mních zostrojil lietajúci stroj a tak si podmanili i nebo.

Štýlová električka nie je jediná vec, ktorá vám v Lisabone pripomenie San Francisco. Tou druhou je červený most cez záliv, ktorý akoby z oka vypadol sanfranciskému Golden Gate. 

Lisabon nie je žiadne mestečko na rovine, ale je besne zvlnené. Preto i žiak Gustava Eiffela postavil doteraz funkčný výťah, ktorý uľahčil prístup do častí Baixo a Caiho. 

"Výťah" má na vrchu vyhliadkovú plošinu, a i keď si počkáte v rade, cesta ním je jednou z povinných jázd pre všetkých turistov.

Ani úžasné budovy, ani skvelé atrakcie nie sú tým, prečo sa do Lisabonu chcem vrátiť (tentoraz však v kompletnej zostave s Paničkou a našim najmladším cestovateľom). Je to atmosféra. Príjemná, uvoľnená, pokojná. Krásny zážitok.

Nakoniec, ako tradične, vysvetlenie názvu: V piatok ešte v Madride, v sobotu v Lisabone a len pred chvíľkou som doletel do Paríža. Tri hlavné mestá za tri dni. 

Nebojte sa!

Od narodenia malého Filharmónika uplynuli už takmer dva týždne a tak bol už najvyšší čas ísť Pánbožkovi za neho poďakovať. Keďže už som späť v Španielsku, ako najvhodnejšie miesto sa mi zdala pútnická Fátima, toť v neďalekom Portugalsku. 
Pri ceste do Portugalska si nezabudnite posunúť hodinky o hodinu späť. Lisabon je totiž v rovnakom časovom pásme ako Londýn a tak by sa vám nechtiac mohlo stať, že budete hodinu meškať. Našťastie hodinky v mobile sa vám prestavia automaticky.

Fátima

Fátima sa nachádza neďaleko Lisabonu, do ktorého som šiel vlakom. Dalo sa síce i letieť, no odkedy som v tejto krajine, tak som si vláčiky dáko obľúbil. A po dvoch rokoch na cestách, nekonečnom čakaní a prehliadkach na letiskách, som rád, že sa lietadlu vyhnem. Z Madridu do Lisabonu síce nejde rýchlovlak, ale dá sa pohodlne cestovať za jedinú noc lôžkovým vlakom (trenhotel). Keďže postele v ňom už boli rozchytané, dá sa v tom istom vlaku cestovať i nepohodlne, divotvorne poprekrúcaný na sedadle. 
Keď som o pol ôsmej ráno vystúpil, po pár minútach som sa cítil ako doma. Teda cítil som sa ako turista, ktorý príde na Slovensko. Nikto nerozumie anglicky, francúzsky, ani len španielsky, turistické kancelárie žiadne alebo pozatvárané a značenie chabé. Samotná portugalčina sa mi zdá ako hrozne ťažký jazyk, zvukom mi vzdialene pripomína poľštinu a dá sa identifikovať podľa toho, že v každom slove počujete aspoň jedno "š". Ešte aj čaj sa povie "ša" (píše cha).
Do samotnej Fátimy sa dá dostať autobusom, je to len hodinka a pol. Keď si budete kupovať lístok, neprekvapte sa, ak na ňom bude destinácia Cova da Iria, to idete správne. V autobuse je bezplatné WiFi, takže, ak sa vám nechce spať, sledovať krajinu, ktorá je až na palmy, sem tam viditeľné more a eukalyptovníky, podobná na tú našu, tak ešte stále máte dostupný Facebook. 

Príprava na púť po kolenách

Zatiaľ čo ráno v Lisabone bolo nevľúdne a hmla, vo Fátime ma čakal nádherný slnečný deň, prvý takýto po dlhej zime vôbec a vo vzduchu jar (nie prostriedok na riad, ale ročné obdobie). Ani tu na stanici nenájdete žiadnu mapu, informácie, čo robiť či kam ísť, no akosi samo vás to privedie na hlavné námestie so stovkami ľudí, dvoma bazilikami, procesiou a vôňou tisícok pálených sviečok.
Prechodom cez námestie, ktoré má okolo 500 m, sa dostanete do baziliky Panny Márie Fatimskej, v ktorej sú pochované dve z detí, ktoré boli svedkami zjavení, ktoré mestečko preslávili. Cez celé námestie vedie cestička, po ktorej sa mnohí vydávajú kolenačky. Ako vidíte na obrázku vyššie, už z domu pútnici na takúto cestu prichádzajú dobre pripravení.

Bazilika fatimskej Panny Márie

Na celom mieste cítiť úžasnú atmosféru, ktorú nedokážem nijako opísať. Naposledy som takú zažil v Indii, keď sme boli na jednom hinduisticko-moslimskom posvätnom mieste.

Prečo ten názov článku? Prečo som nemohol napísať jednoducho "Výlet do Fátimy"? Pod bazilikou je práve "Nebojte sa!" na veľkých plagátoch napísané v rôznych svetových jazykoch. 

Klan najkiovcov sa utešene rozrastá :)

Do nášho dvojčlenného rodinného kolektívu pribudol dnes, 2. apríla 2013 o 11:50 SEČ ďalší cestovateľ. So 4,02 kg a 52 cm si šťastní rodičia vítajú na svete Filipka Nikolíniho :)

Malý zelený prírastok

Dnes sme s Paničkou dostali prvých päť kópií našej knižky, ktorú sme si vydali po dvoch rokoch na cestách po svete. Tešíííme!

Dosť už stredoveku!

Po minulom víkende v starobylom Tolede a Segovii som si na víkend vymyslel návštevu juhu Španielska. Začal som v Sevile.

Španielske námestie

Jednou z najpozoruhodnejších vecí v meste je Plaza de Espaňa, Španielske námestie. Zaujímavý pol-oblúkovitý pôdorys, veže na oboch koncoch a kanál kopírujúci poloblúk s lodičkami na člnkovanie. Pekné na pohľad, ale úplne zbytočné. Na námestí okrem fontány a člnkujúcich turistov nie je vôbec nič a aj budovy navôkol slúžia len ako "okrasa".

Kvôli akvaduktu sa do Sevily trepať neoplatí...Toto je všetko čo z neho zostalo.

Katedrála v Sevile je najväčším gotickým chrámom na svete (a tretím najväčším celkovo) a stojí za návštevu. Upozornenie, keď budete v pomerne dlhom rade na lístky, presvedčte sa, či nečakáte omylom v rade určenom iba pre skupiny a rezervácie (pokladňa hneď pri veži), individuálny vstup je pár desiatok metrov ďalej.

Pohľad na katedrálovú záhradku z priľahlej veže La Giralda, pôvodného minaretu. Na vrchol veže nevedú schody ale plošiny, aby sa na ňu dalo dostať na koni (kôň nebol súčasťou prehliadky, pekne sme museli po svojich).

Títo štyria mládenci nesú rakvu s údajnými pozostatkami Krištofa Columba (moreplavca, nie inšpektora!).

Podľa odporúčaní je ďalšou dominantou mesta Reál Alcazár (najstarší doteraz používaný kráľovský palác na svete), ktorý je v tesnom susedstve katedrály. Kedysi bol používaný na kráľovské "párty". 

Reál Alcazár

Má obrovskú záhradu a je poskladaný z viacerích menších palácov, často ešte z moslimskej éry. Veď nie je to škaredé, ale v nemom úžase nezostanete.

Bazénik na nádvorí jedného z palácov.

Ako si tak sedím, vychutnávam pár minút slniečka, bolo zaujímavým zážitkom sledovať mamičku s malým chlapcom, ktorému už viac nechcela dovoliť chodiť po štyroch za ich psom a tak sa malý od jedu hodil o zem.

Doterazil som si myslel, že "hodiť sa o zem" je iba slovné spojenie. Nie je.

Pri odjazde som na vlakovej stanicu narazil na skupinku mladých poobliekaných v kostýmoch a doteraz ľutujem, že som si ich nevyfotil. Mal by som prvú fotografiu rytiera Jedi v živote.

Tečie vodička ...tečie?

Po príjemnej toledskej sobote som to ani dnes v Madride nevydržal, popozeral na Internete kam sa v okolí oplatí pozrieť a ešte pred obedom vyrazil.

Mojim cieľom bola Segovia, ďalšie stredoveké mestečko, tentoraz na sever od hlavného mesta. Rýchlovlakom za menej ako pol hodku. Ak by ste sa rozhodli pre rovnakú trasu a na stránke španielskych dráh kupovali lístok, tak nájdete dve Segovie. Jedna Segovia je stará stanica, kam jazdia iba bežné, pomalé vlaky, "vŕbaky". Druhá je Segovia-Av alebo tiež Segovia Guiomar, nová stanica pre rýchlovlaky. A tým som sa práve vydal.

Renfe AVE.

Zo stanice, ktorá je uprostred pustatiny, polí, kravičiek a neďalekých zasnežených vrchov sa dostanete najjednoduchšie busom číslo 11 priamo do mesta. Neskúšajte ísť pešo, je to okolo 7 kilákov a neuvidíte nič čo by za tú cestu stálo.

Vystúpite na tretej, poslednej zastávke priamo pri dominante mesta. Obrovskom rímskom akvadukte.

Dominanta mesta. Zaslúžene.

Má 167 oblúkov a privádza vodu z takmer 20 kilákov vzdialeného potoka. Teda privádzal by, keby privádzal. I po tých 2000 rokoch je údajne plne funkčný, no už v ňom vodička nežblnkoce. Akvadukt končí na hradbách, ďalej už H2O distribuovali po celom starom meste podzemnými kanálmi.

Samotné mestečko je vám to pekné, ale pozitívne dojmy prekazilo seknutie v krížoch a tak som sa tých pár hodín horko premotal len horko ťažko. 

Cestou k pôvodom románskej katedrále, som sa nechtiac pridal ku štrajku. 

Okrem katedrály stojí za zmienku bývalá káľovská rezidencia (neskôr väzenie, teraz vojenský archív a múzeum) Alcazár s pekným výhľadom. Vraj pekným. Do veže vedie 152 schodov a vzhľadom na svoj stav som to rýchlo prehodnotil a fotky si pozriem radšej na webe.

Katedrálonka.

Alcazár má vežičky ako Bojnický zámok.

Po mestečku som sa motal asi štyri hodky, počas ktorých absolvoval dva obedy a videl veľa pekných domčekov, kláštorov, veží, kostolíkov, ale po pravde, na včerajšie Toledo sa nechytá a návštevu iba pokiaľ hľadáte vhodnú kulisu ku gurmánskym hodom. Napríklad miestej lahôdke, malinkým, nevinným pečeným prasiatkam.

Také malé a už pečené.

M*A*S*H

Na tento víkend som mal veľkolepé plány. Návštevu juhu Španielska, motanie sa po starobilej Seville a Cordobe, lenže... Aj tu zrejme majú na predpoveď počasia pána Iľka. Ako vieme jeho predpovede sú úplne presné ("počasie je"), nie vždy sa mu však podarí zladiť predpoveď s aktuálnym dátumom a častokrát ani s miestom. Tak sa môže ľahko stať, že predpoveď sneženia je síce pravdivá, ale nevzťahuje sa na nás, ale na Sibír.
Podobne tu. Ešte v piatok si pozerám a vidím na stránke zatiahnuté s prehánkami počas celého víkendu, aby som sa v piatok zobudil do nádherného slnečného dňa. Už to bolo síce neskoro na cestu na juh, no nehádzal som flintu do žita a vymyslel záložný plán.

Pamätáte si na Klingera zo seriály v nadpise? Pochádzal z amerického Toleda (práve pred rokom, keď sme boli v Ohio sme okolo neho často prechádzali). Originálne Toledo je v Španielsku, len tuto kúsok na juh od Madridu a vlakom sa tam dá dostať za 35 minút. Jedna z ulíc v ňom sa dokonca volá (no nie priamo po Kligenrovi) Toledo v Ohiu.

Dominantou mesta je Alcazár, vojenská budova (neviem čo znamená gobierno militar) podobná svojimi štyrmi vežami bratislavskému hradu.

Toledo je nádherné stredoveké mestečko, takmer nedotknuté modernými budovami. Teda staré Toledo, mesto v rámci hradieb. Neďaleko je nové, moderné Toledo, bežné nudné sídlisko.
Na prehliadku mesta stačí síce pol dňa, ale je nutná dobrá obuv a kondička. Vďaka svojej polohe, na kopci, sa nachodíte hore dole jak na kolotočoch. Teda nachodil som sa po asi tisíc schodoch, kým som nezistil, že mysleli aj na netrénovaných turistov a na mnohých miestach sú eskalátory.

V Nitre majú podobne na rohu sochu Corgoňa, ktorý "podopiera" budovu.

V meste cítiť miešanie troch vplyvov, kresťanského, židovského (dôkazom je židovská štvrť i dve synagógy) i moslimského (skoro každý kostol bol určitý čas i mešitou a na architektúre to ľahko poznať).

Synagóga Santa Maria la Blanca. Prečo Sv. Mária, keď to má byť synagóga? Nuž časom bola premenená na katolícky kostol.

Určite nevynechajte návštevu katedrály. Na Internete sa dočítate, že vstupné 8EUR za to nestojí, no neverte všetkému čo je na Internete. Ide o jednu z najkrajších katedrál, ktoré som navštívil (a to beriem do úvahy i Sv. Petra v Ríme). 

Časť katedrály, celá sa mi nijako nezmestila do záberu.

Pre obdivovateľov umenia len pridávam (aj keď práve tí to určite vedia), že v mestečku až do svojej smrti býval El Greco a nielen, že v ňom má svoje múzeum, ale i v samotnej katedrále môžete vidieť jeho diela (napríklad v úžasnej zákristii, ktorá výzdobou svojho stropu pripomína malú Sixtínsku kaplnku).

Zákristia v katedrále.

Čo sa mi najviac páčilo z technického hľadiska bola pokladnica, v ktorej okrem iného bola obrovská, dva a pol metra vysoká zlatá monštrancia, ktorá sa skladá z troch hlavných časti, 250 sošiek a celkovo 5600 súčiastí, ktoré sú pospájané 12500 šróbami. Pamätám si keď som kedysi rozoberal a následne dával dokopy svoju Babetu koľko nepotrebných súčiastiek mi vždy zostalo. Ktovie, keby ma nechali rozobrať toto ako by to dopadlo.

Ani celú monštranciu som do obrázku nenapchal. Traduje sa, že jej 18 kg zlata pochádzalo z prvého, z Ameriky privlečeného, zlata.

Ak budete mať cestu okolo, určite sa zastavte. Sľubujem nádherne strávený deň.